Scenáristka dokumentu o týraných mužoch: Nikto im neveril, prvýkrát prehovorili až u nás na kameru

Päť žien a štyria muži v dokumentoch scenáristky Kateřiny Kovářovej a režiséra Romualda Štěpána Roba opisujú svoje vzťahy s násilnými partnermi a partnerkami. Hovoria o fyzickom, psychickom a sexuálnom násilí, o bitkách, pri ktorých im išlo o život, o strachu, či o tom, ako im nikto nechcel veriť a ako trpeli ich deti.

Kateřina Kovářová (1974) vyštudovala muzikológiu, od roku 2000 pracuje v Českej televízii, kde sa v roku 2015 stala vedúcou produkcie. Dokumentom Z lásky nenávist 1 a 2 robila produkciu a scenár.

Prečo ste si vybrali tému domáceho násilia?

Je to téma, ktorá má veľmi široký sociálny rozmer a Česká televízia sa mu doteraz širšie nevenovala. V roku 2017 sme vysielali film Z lásky nenávist o domácom násilí na ženách, 27. marca to bol druhý diel, o domácom násilí na mužoch. Na budúci rok sa zameriame na seniorov.

Myslíte na starších ľudí týraných vlastnými potomkami alebo v domovoch dôchodcov či podobných zariadeniach? 

Ide o seniorov z oboch kategórií, teda tých, čo sú týraní potomkami, aj tých integrovaných v rôznych zariadeniach.

Ako ste hľadali respondentov a respondentky? Ľudia sa vám ozývali sami?

Česká televízia podala prostredníctvom obrazovky výzvu. V roku 2015 sa nám prihlásilo viac ako 250 žien, vlani vyše 60 mužov. Z nich sme potom vybrali našich respondentov.

Možno je to predsudok, ale predpokladám, že muži boli asi menej ochotní prehovoriť, lebo predsa len povedomie o domácom násilí na mužoch je menej rozšírené.

Áno, muži mali väčší problém so zverením sa. Ale bolo to skôr pre to, že väčšina z nich o násilí hovorila vôbec prvýkrát. Ženy sa predsa len niekomu predtým zverili. Kamarátke, psychológovi alebo terapeutovi, rodičom. Všetky navštívili krízové alebo intervenčné centrum. Muži, ak sa vôbec pokúsili zveriť, takmer na sto percent narazili na nedôveru.

Tým mužom ľudia neverili preto, lebo si nevedia predstaviť, že žena by mohla muža fyzicky aj psychicky premôcť?

To je veľmi ťažké posúdiť, je to od prípadu k prípadu. Nechcela by som to takto jednoznačne opísať.

Páchatelia a páchateľky domáceho násilia majú podľa výpovedí svojich partnerov a partneriek vo vašom filme veľa spoločného: alkoholizmus, slovnú agresivitu, sklony k fyzickému násiliu, sú manipulátori. Napriek tomu vidíte nejaký rozdiel medzi agresormi a agresorkami?

V oboch prípadoch ide o psychopatickú alebo sociopatickú osobnosť. V tomto rozdiel nenájdeme. Rozdiely sú určite v stupňoch a kruhoch násilia, u žien – agresoriek – je to väčšinou pozvoľnejšie, skôr prevláda psychický nátlak, stalking, manipulácia. Ale je to od prípadu k prípadu. Stretli sme sa s príbehom, keď bola partnerka agresívna už na začiatku vzťahu a mužovi – obeti – išlo doslova o život.

Vidíte niečo spoločné aj medzi obeťami domáceho násilia? 

To sa veľmi ťažko hodnotí. Obeť je vždy obeť. Nie je to však tým, aká je. Príčinou je vzťah s agresorom. Násilie a jeho zdroj sú v páchateľovi, nie v obeti. Stať sa to môže skutočne každému. Zažili sme vysokoškolsky vzdelanú ženu, ktorá bola dlhodobo týraná, rovnako ako úspešného podnikateľa, ktorého manželka týra dodnes. Obete sa snažia manželstvo zachrániť. Ide o to, že dosť dlho nemôžu pochopiť a zmieriť sa s tým, že je to ich najbližšia osoba, ktorá ich milovala, čo im teraz ubližuje. Preto je názov našich filmov Z lásky nenávist.

Klasickou otázkou, ktorú dostávajú obete domáceho násilia, je, prečo neodišli skôr, prečo sa nebránili, ako to mohli dopustiť. Aj vo vašich dokumentoch prehovorili ľudia, ktorí žili v takýchto vzťahoch naozaj dlhé roky, napríklad aj 28. Čo by ste na to povedali potom, čo ste si vypočuli ich výpovede?

Je to skutočne ťažké, nedá sa merať utrpenie druhých ľudí. Nám je tých osudov veľmi ľúto, ale zároveň ďakujeme všetkým, ktorí sa na výzvu prihlásili, že sa nám zverili so svojím príbehom a dali tak vzniknúť dokumentom, ktoré snáď ďalším ľuďom v podobných situáciách pomôžu.

Takéto nenormálne vzťahy v rodine – násilie, bitky, volanie policajtov, strach z vlastného rodiča – zasahujú aj deti. Neuvažovali ste aj o časti venovanej im?

Áno, v roku 2019 sa chceme venovať deťom ako obetiam domáceho násilia.

Prečo podľa vás polícia, justícia zlyhávajú pri pomoci obetiam domáceho násilia? Prečo veci zľahčujú, niekedy dokonca obvinia obeť, čo sa tiež objavilo vo vašom dokumente, keď bol týraný partner obvinený a odsúdený za krivé svedectvo voči partnerke?

Aj tu musím povedať to, že je to veľmi ťažké hodnotiť a posudzovať. My sme sa stretli s množstvom odborníkov i policajtov, ktorí bývajú pri zásahoch či pri usvedčovaní týrajúcej osoby. Je to len o ich skúsenostiach a praxi, ako dokážu prípad posúdiť. Obete často vypovedajú nesúvisle, navyše majú časom tendencie svoj prípad bagatelizovať, alebo dokonca trestné oznámenie stiahnuť. Je to skutočne náročné.

Ako prebiehalo nakrúcanie? Robili ste rozhovory na jeden raz alebo na viacero sedení?

Najprv prebehol casting. Spolu s režisérom Romualdom Štěpánom Robom sme sa zoznámili s príbehom dotyčného/dotyčnej. Každý z nás si vybral päť respondentov, na ktorých sme sa museli jednomyseľne zhodnúť. Casting tiež schvaľovala kreatívna producentka Alena Müllerová. Nakrúcanie potom prebehlo jeden deň s jedným respondentom. V prípade násilia na ženách nám to stačilo, v prípade násilia na mužoch sme potom ešte museli jeden deň dokrúcať, pretože sme mali málo materiálu na prestrihy.

Mali ste od začiatku jasnú predstavu, že pôjde len o svedectvá hlavných aktérov a aktérok, bez toho, aby bolo vidieť toho, kto s nimi hovorí?

Áno, to áno.

Neuvažovali ste, že oslovíte aj tých, čo im spôsobili utrpenie?

Uvažovali, lenže to by prosto nešlo. My sme chceli opísať a zviditeľniť to, čo je domáce násilie vo svojej podstate, ako funguje. Oba dokumenty sú postrihané tak, že vlastne vnímate jeden príbeh, ktorý sa stal v prípade žien piatim rôznym ženám, v prípade mužov štyrom rôznym mužom. Keby sme do dokumentu dali aj agresorov, bola by to len publicistická znôška rozdielnych názorov na jednu vec. To sme nechceli.

Druhý diel sa odvysielal tento týždeň, teda je to veľmi čerstvé, reakcií asi nie je veľa. Aké však boli ohlasy na prvý diel odvysielaný minulý rok?

Ohlasy boli veľké, aj sledovanosť bola veľká. Film dnes slúži ako model rôznym neziskovkám a sociálnym pracovníkom. To nás veľmi teší. Druhý diel sme odvysielali 27. marca, sledovanosť bola opäť vysoká, dokonca vyššia ako pri prvom diele. Zatiaľ máme samé pozitívne reakcie. Snáď to takto vydrží.

Čo ste sa vy osobne dozvedeli z nakrúcania o domácom násilí?

Pre mňa osobne to bola veľká skúsenosť, keďže som komunikovala a dodnes komunikujem so všetkými prihlásenými. Často sa stáva, že sa ešte niekto ozve, ako sa má, ako sa jeho život vyvíja ďalej. Tie príbehy sa stali súčasťou nášho života a to, myslím, môžem povedať i za pána režiséra Romualda Štěpána Roba.

Váš dokument sa volá Z lásky nenávist. Bola v tých príbehoch naozaj na počiatku láska a potom zostala len nenávisť?

Áno, je to tak. Na začiatku bola veľká láska a na konci nenávisť.

Hovorili ste, že ste v kontakte s niektorými respondentmi. Dá sa aspoň o niekom z nich povedať, že je teraz šťastný, šťastná, či má zdravý vzťah?

Sklamem vás, väčšinou sú ich osudy ťažké i naďalej. Teda tých, ktorí neboli v dokumentoch. Dá sa povedať, že naši respondenti – takmer všetci – žijú vyrovnaným životom, i keď v mnohých prípadoch útoky alebo ďalšie trestné oznámenia neustávajú.