Škandinávsky dizajn vkladala do prvej slovenskej filmtlače

V období povojnových centralizačných aktivít vznikol v roku 1949 národný podnik Textilná tvorba, ktorý mal na starosti kontrolu kvality výrobkov textilného a odevného priemyslu.

Hlavné sídlo bolo v Prahe, ďalšie pobočky vznikli v Brne, Prostějove a Bratislave. Zamestnaní návrhári mali pripravovať kolekcie pre interný trh, ale aj na export, v prepojení s výrobou v priemyselných podnikoch.

Prax namiesto školy

Po vzniku pobočky Textilnej tvorby v Bratislave tu začala pracovať aj Slávka Pecháčková. Nástup do tejto inštitúcie vnímala skôr ako šťastnú náhodu, postupne prešla rôznymi školeniami, ktoré organizovali pre zamestnancov v Prahe.

Tak sa dostala aj na krátky pobyt do ateliéru prof. Fišárka na VŠUP, kde sa pracovalo s rôznymi textilnými technikami, najmä s filmtlačou. V dielňach vo Valašskom Meziříčí mala možnosť nahliadnuť na techniky tkania.

Textilná tvorba sídlila v Bratislave na Nálepkovej ulici (dnes Panská). Pecháčková sa začala venovať práve návrhom filmtlačí, ktoré sa realizovali v bavlnárskych závodoch v Ružomberku a TIBA Dvůr Králové. Kolekcia šatoviek z bratislavskej pobočky, ktoré vyberali v Prahe a tlačili sa v ružomberskom závode, sa objavila dokonca aj na EXPO 58 v Bruseli, kde získala ocenenie.

Autorská tvorba a výstavy

Ťažiskom jej voľnej tvorby boli gobelíny a artprotisy, koberce ručne viazané aj tkané. Realizácia gobelínov bola technologicky náročná, bolo nutné navrhovať patróny a zakresľovať každý uzol.

Pri výrobe 25 kobercov pre vládny hotel Bôrik technologický vstup do výroby už prebralo Valašské Meziříčí. Z návrhov na klasické gobelíny sa u autorky vyvinul spôsob modernej plastickej techniky.

Pecháčková sa pravidelne zúčastňovala výstav úžitkového umenia doma i v zahraničí. Okrem EXPO v Bruseli tiež v Moskve, na celoslovenskej výstave úžitkového umenia v Helsinkách (1966), na výstave slovenského úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva v Havane, vo Viedni a v Novom Sade (1967).

V roku 1970 mala samostatnú výstavu v priestoroch Umeleckej besedy v Bratislave. Získala niekoľko ocenení v oblasti slovenského úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva. Jej práce vstúpili do verejného priestoru (realizovala napríklad oponu pre divadlo v Bojniciach, koberec v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, artprotis v Dome smútku v Dubovej, tapisériu pre rodný dom Ľudovíta Štúra atď.), ale sú aj súčasťou viacerých galerijných a muzeálnych zbierok.

Vznik dielne na filmtlač

Jednou z mnohých úloh Slovenského fondu výtvarných umení bolo zabezpečiť sériovú výrobu predmetov úžitkového umenia. Až do konca 60. rokov výroba prebiehala zväčša v menších rozptýlených dielňach po celej republike, v rokoch 1967 – 1968 sa začala plánovať výstavba experimentálnych dielní v Bratislave, kde sa počítalo s výrobou keramiky, leptaného skla a aj dekoračného textilu.

Keď dielňa napokon začala v roku 1974 fungovať, jej hlavnou náplňou bola výroba filmtlače. Práve Slávka Pecháčková patrila medzi prvé autorky, ktoré tu robili svoje prestierania, obrusy a ďalší sortiment.

Výrobky si našli svojich početných klientov v obľúbených predajniach Diela. V jej návrhoch zohrával dôležitú rolu najmä kruh – ten bol základným východiskom a objavoval sa v rôznych technických polohách.

Práce v sebe nesú poznanie škandinávskeho dizajnu. Prostredníctvom ciest, výstav, ale i limitovaných možností literatúry sa vplyv švédskeho a japonského dizajnu presadil aj do jej autorského rukopisu.