Denník N

Ukázalo sa, že celé Slovensko má akési lepšie Ja

Protest v Trenčíne 10 marca 2018. Foto – Michal Richtárech
Protest v Trenčíne 10 marca 2018. Foto – Michal Richtárech

Nechá sa prosiť, je ľahko zraniteľné a plaché, často nedotklivé, ale má ho.

Mám takú zvláštnu slabosť. Okolo desiatej, keď mi tupá únava v spánkoch pripomenie, že sa patrí prestať predstierať nenahraditeľnosť, ukončím prácu a predtým, než v ten deň nadobro vzdám tvorbu trvalých hodnôt, nechávam sa doraziť produkciou jednej z domácich hudobných televízií zameraných na divákov v seniorskom veku. Gizka Oňová a Dušan Grúň predstavujú to lepšie, čo tam ponúkajú, no prezentované je to spôsobom, ktorý je pravdepodobne vedome a účelovo odpozeraný z tanečnej  zábavy v dedinskom kulturáku.

Občas sa tam zjavia aj vyslovene pôvabné folklórne či dychové súbory, ale hlavnú časť produkcie predstavujú úplné nezmysly v podaní fešákov okresného formátu podľa fazóny Otta Weitera. Mojím favoritom je mužské trio navlečené do oranžových saténových rozhaleniek. Toľko nezmyslov pohromade, koľko sa vyskytuje vo videoklipe k skladbe Bzum bzum brekeke, privedie do rozpakov aj naozaj otužilého zberateľa obskúrností. Aby som aspoň naznačil, o čom je reč – na záver skladby všetci traja muzikanti, aj s nástrojmi, vyskočia na konár stromu. Prečo? Načo? To vedia len oni sami. Pane Bože, či sme naozaj všetci Tvoji? pýtam sa a idem si umyť zuby, lebo odpoveď neprichádza.

Rozpaky nie sú žiadna smrteľná choroba, ale na kráse nikomu nepridajú. Poznáme to – suverénny strýco z kopaníc, malebná tetuška z lazov vystúpi v Bratislave z vlaku a zo staničnej budovy vypochoduje vyjavené stvorenie, scvrknutá a pomýlená ozvena seba samého. Je to v poriadku, je to dokonca milé, len nech to nechce byť ministrom, povie si našinec. Teda presnejšie povedané ministerkou. Dokonca ministerkou kultúry.

Ale platí to aj naopak. Človek centra, sebaistý a smelo zahľadený k progresívnym zajtrajškom, na podnety spoza horizontu vytýčeného konečnou trolejbusov, reaguje prinajlepšom zhovievavo. Najčastejšie vyslovene ignorantsky. Povie niečo všeobecné o sile regiónov a o potrebe prihlásiť sa ku koreňom a téma vidieka je vybavená. Netreba za tým hľadať hneď zlý úmysel. Rozdiel medzi ním a vidlákom je v podstate len jeden. Kým ten prvý do centra prichádza v pomerne hojnom počte, ten druhý sa za hranicami Bratislavského kraja vyskytuje ako endemit, vzácny druh, ku ktorému sa my, malomešťania a veľkodedinčania aj primerane správame; privítame ho chlebom a soľou, lebo veď sa patrí, no len čo sa mu zablysnú päty, lebo taký sa vždy kamsi inam ponáhľa, stáva sa pre nás zdrojom posmechu.

Slovenské lepšie Ja

Minulý týždeň sa na Slovensku zase raz udiala intenzívna výmena odkazov medzi Bratislavou a zvyškom krajiny; hovorím o protestných zhromaždeniach, nešťastnom či podcenenom spôsobe a lehote odkomunikovania ich zrušenia, etc. Plamenných výziev a chlácholivých ubezpečení zaznelo veľa, no nemali silu učičíkať rozjatrené duše. Regionálni lídri občianskych protestov si, až na malé výnimky, neodpustili slová o zrade, rozkole a centrizme. Z Bratislavy zase zaznievali podráždené hlasy o tom, že keď sa to niekomu nepáči, nech to príde robiť sám. Voda na mlyn všetkým oportunistom.

Zúčastnil som sa zhromaždení v Bánovciach nad Bebravou, Poprade a Trenčíne. Všade to bolo trochu iné, všade boli silné momenty aj slabšie chvíle. Ak by som mal porovnávať jednotlivé mestá navzájom a pokúsiť sa vyvodiť z toho nejaké zovšeobecnenie, tak môžem konštatovať, že čím bolo mesto väčšie, tým sebavedomejšie vystupovali nielen rečníci, ale aj občania zhromaždení pod tribúnou. Skandovanie zápalistých hesiel, rezolútnosť požiadaviek, nezmieriteľnosť postojov, to sa jednoducho lepšie „ujalo“ v zhromaždení reprezentovanom vyšším počtom ľudí. Aj v najmenšom zo spomínaných miest však bolo na námestí niekoľko stoviek občanov.

Komornosť menšieho námestia veľmi svedčala nielen vyslovene intímnym momentom, akými boli osobné spomienky na zavraždených či vyznania ľudí, ktorí sa odvážili vyjsť s osobným príbehom alebo vyznaním na verejnosť. Urobila z týchto zhromaždení udalosti, ktoré sa dotkli prítomných na tých miestach, kde sídli to, čomu sa zľahčujúco hovorí lepšie Ja. Tam, kde k tomuto emočnému kapitálu organizátori pridali napríklad výzvu na konštruktívne konanie, ako sa to podarilo v Bánovciach, kde sa miestni mladí nadšenci rozhodli napojiť na Hodinu Zeme tým, že prítomných vyzvali, aby v sobotu prišli čistiť brehy miestnych potokov, tam sa rozhodne nemal kde a prečo usídliť pocit zmaru. Bratislava, ale aj Košice s desaťtisícovými zhromaždeniami čerpali svoju silu a presvedčivosť z niečoho iného. A tak je to v poriadku.

Udalosti posledného mesiaca ukázali, že celé Slovensko má akési lepšie Ja. Nechá sa prosiť, je ľahko zraniteľné a plaché, často nedotklivé, ba až márnomyseľne presvedčené o nedotknuteľnosti svätej veci – rozumej vlastnej svätej veci – ale má ho. Je teda na čom stavať. A aj keď sa určite našlo nemálo podráždených a netrpezlivých, ktorí by chceli všetko a hneď, slúži aj im ku cti, že z tribún zneli hlavne hlasy vyzývajúce na konštruktívne a zodpovedné počínanie. Aspoň tam, kde som bol prítomný, celkom zreteľne.

Vykašlime sa na alibizmus

Možno by sme si z minulého piatka mohli zobrať ponaučenie. Ba dokonca viaceré. Po prvé

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nová vláda

Teraz najčítanejšie