Denník N

Sám som látkou svojej knihy

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme esejami Michela de Montaigna.

Pokorne a skromne oslovuje čitateľa svojich Esejí Michel de Montaigne. Podobne i my pár slovami pripomeňme stále živé úvahy o tom, čo to znamená byť človekom. Na vlastnú škodu sme na kľúčovú knihu francúzskeho humanizmu a zakladateľské dielo žánru eseje pozabudli. Od roku 1580, keď prvýkrát vyšlo, však nič nestratilo na aktuálnosti a príťažlivosti. Hoci ním sledoval „iba domáci a súkromný cieľ“, ocenili ho už mnohé generácie pozorných a vnímavých čitateľov.

Michel de Montaigne (1533 – 1592) sa narodil i zomrel na zámku svojej rodiny v Saint-Michel-de-Montaigne východne od Bordeaux, kde bol členom mestskej rady i starostom. Za najdôležitejšie udalosti vlastného života označil dobrú výchovu, pevné priateľstvo a možnosť uchýliť sa do ústrania, kde mohol premýšľať a písať. Aby v synovi vypestoval odolnosť a skromnosť, poslal ho otec na výchovu do jednoduchej rodiny drevárov. Po návrate dbal na to, aby sa naučil dobre po latinsky, až neskôr rodný jazyk. Michel vyrastal vo voľnom, slobodomyseľnom prostredí, čo sa odrazilo v jeho živote i diele. Najlepším priateľom mu bol autor rozpravy O dobrovoľnom otroctve (1549; v slovenčine 2014) Étienne de La Boétie.

Skúmal najmä seba

Montaigne o priateľstve napísal: „Eudameidas z Korintu mal dvoch priateľov: Charixena zo Sykiony a Aretea z Korintu. Keď mu prišlo umrieť, bol chudobný a obaja jeho priatelia bohatí, a tak napísal takýto závet: ,Areteovi porúčam živiť moju mať a opatriť ju v starobe; a Charixenovi vydať mi dcéru a dať jej veno, aké bude môcť; a keby jeden z oboch nebodaj mal zomrieť, nech ho druhý v povinnosti zastúpi.´ Tí prví, čo si závet prečítali, sa len uškrnuli; keď sa však o ňom dozvedeli dediči, prijali ho napodiv spokojne. A keď Charixenos o päť dní zomrel, jeho povinnosť prešla na Aretea, ktorý sa postaral o matku a z piatich talentov imania dva a pol dal svojej dcére, dva a pol na veno Eudameidovej dcére a obom vystrojil sobáš v ten istý deň.

Je to príklad veľmi úplný, keby jedna okolnosť nebola na prekážku, totiž väčší počet priateľov. Lebo dokonalé priateľstvo, o ktorom hovorím, je nedeliteľné; (…) Keby vás dvaja naraz požiadali o pomoc, komu by ste bežali pomôcť? Keby vás požiadali o služby presne opačné, aké poradie by ste si zvolili? (…) Eudameidas preukazuje milosť, prejavuje priazeň priateľom, keď ich žiada o pomoc. Robí ich dedičmi svojej štedrosti, lebo im dáva do rúk prostriedok, ako mu preukázať dobrodenie.“

Montaigne bol pomalým a starostlivým čitateľom antických klasikov, predovšetkým Senecu a jeho Listov Luciliovi. Pri čítaní v cudzích textoch hľadal a nachádzal seba tak, že si vypisoval a podčiarkoval, čo ho zaujalo. Pridával komentáre, robil si poznámky na margu študovaných kníh. Postupne vlastné poznámky narastali a zredukovali cudzí text na minimum – zachoval sa len v podobe citátov: „Pri mojich citátoch si všimnite, či som si vybral tak, aby som svoje slová zvýraznil. Nechávam totiž hovoriť druhých, keď to sám neviem dobre povedať, či už zato, že môj jazyk je slabý, alebo že mám slabý rozum. Nerátam citáty, vážim si ich. A keby som sa chcel chváliť ich počtom, mal by som ich dvakrát viac…“

„Pravda a rozvaha sú spoločné každému z nás a kto ich vyslovil prv, tomu nepatria o nič väčšmi ako tomu, kto ich povedal neskôr. Je to práve tak podľa Platóna ako podľa mňa, pretože obaja chápeme a vidíme veci rovnako.“

Ako jeden z prvých autorov sa hlásil k svojmu autorstvu i k tomu, že sa stal sám sebe predmetom úvah: „Seba skúmam väčšmi ako všetko ostatné. To je moja metafyzika, moja fyzika.“

„Nemiešam sa do toho, čo by sa na svete malo robiť, veď dosť iných sa o to stará, ale iba do toho, čo tu robím ja.“

Je sebakritický, uvedomuje si obmedzenia všeobecne ľudské i špecifické, individuálne: „Vedci rozoberajú a zaznamenávajú si myšlienky s väčším zreteľom a podrobnejšie. Ja, ktorý vidím len toľko, koľko mi prináša prax, bez pravidiel, uvádzam svoje myšlienky len všeobecne a habkavo. Tak aj v tejto veci: poviem svoj úsudok v nesúvislých odsekoch, lebo vec sa ani nemôže povedať naraz a v jednom kuse.“

Eseje, teda pokusy

Nedôveroval systematickej filozofii, nechcel byť učencom. Svoje texty pomenoval esejami, teda pokusmi. Francúzske slovo essai vychádza z latinského exagium – vymeriavanie, váženie. Vďaka Montaignovmu zvažovaniu a rozvahe označuje dnes toto slovo aj žáner, v ktorom sa stretáva vedecké uvažovanie s umeleckým podaním. Vlastnou formou pomenoval podstatu problémov, ktorých riešeniu sme sa dodnes nepriblížili, v rozličných oblastiach praktického života. Montaigne píše o smútku, záhaľčivosti, samote, opilstve, svedomí, knihách či kočoch. Ako právnik a úradník sa podnetne vyjadril k spravodlivosti, krivde a zákonom. No najcennejšie rady poskytujú Eseje všetkým, ktorí sa chcú stať radšej múdrymi ako učenými:

„Ešte teraz mi je záhadou, ako je možné, že duša bohatá na vedomosti o toľkých veciach, sa nimi neoživí a neprebudí a že duch neokrôchaný a nevzdelaný môže, hoci sa nezmení na lepšieho, uložiť v sebe úvahy a postrehy najlepších duchov, akých nosila zem. (…)

Mám známeho; keď sa ho opýtam na niečo, požiada ma o knihu a ukáže mi v nej, čo vie; a neosmelil by sa ani povedať, že má na zadku svrab, keby najprv nepozrel do lexikónu, čo to je svrab a čo zadok.“

„Je to zvláštne! V našom storočí sa veci majú tak, že filozofia aj rozumným ľuďom je vec prázdna a fantastická, celkom nepotrebná a naničsúca v myslení i v praxi. Ja si myslím, že na vine sú tie čudáctva, ktoré celkom zaľahli jej cesty. Je veľkou chybou opisovať ju deťom ako neprístupnú, s mrzutou, zamračenou a hroznou tvárou. Kto jej nasadil tú voskovú a ohavnú masku? Veď niet nič veselšieho, radostnejšieho, div že nepoviem šantivého. Káže všade len sviatok a dobrú pohodu. (…) Najvýraznejšou známkou múdrosti je ustavičná dobrá nálada.“

„Slobodne vyslovujem svoju mienku o všetkom možnom, aj o tom, čo práve presahuje moje znalosti a na čo sa necítim povolaným. Čo o tom poviem, má určiť mieru môjho zraku, nie mieru veci.“

„Protirečenie ma teda neuráža, ani na mňa nepôsobí. Iba ma trocha preberie a rozhýbe myšlienky. Náprave sa vyhýbame, mali by sme sa jej postaviť čelom, najmä ak k nám príde formou rozhovoru, a nie profesorsky. No keď vám odporujú, nepozeráte, či právom, ale ako sa, právom či neprávom, námietky zbaviť. Namiesto aby ste otvorili náruč, vytrčíte pazúry.“

Kniha potrieb a želaní

V češtine máme Eseje vďaka Václavovi Černému v kompletnej podobe, od originálu sa líšia len tematickým členením namiesto chronologického. Kvalitný slovenský výber, preklad a komentár Antona Vantucha vyšiel prvýkrát v roku 1975, neskôr v bibliofilskom (či skôr darčekovom) vydaní a zatiaľ naposledy v roku 2007. V zasvätenom doslove vystihuje Vantuch Montaigna – človeka a filozofa – takto:

„Isté sebavedomie, ktoré mu dávala dokonalá znalosť latinčiny, viedlo ho od mladosti k samostatnosti, k úvahám, ktoré sa vymykali z bežnej disciplíny. Mladík, ktorý si nekládol za cieľ ,naučiť sa‘, ani ,urobiť skúšky“, chápal vzdelanie naozaj ako súčasť vnútorného života, ako prenikanie do podstaty vecí bez ohľadu na vonkajší a hmotný efekt. Odpor k ,hotovým‘ súdobým riešeniam sa teda u Montaigna datuje už od mladosti. Bol zvyknutý urobiť si úsudok sám, bez ohľadu na bežne prijímaný názor a naučil sa aj spoliehať iba na seba. Bez toho by sotva bolo možné si predstaviť jeho neskoršiu sebadôveru v ústraní, kde tak samozrejme urobí predmetom štúdia seba samého.“

V 35. kapitole Esejí Mon­taigne navrhuje založiť niečo ako verejnú knihu potrieb a želaní. Ľudia by sa tak podľa neho rýchlejšie a viac o sebe navzájom dozvedeli, lepšie by sa poznali a mohli by si ľahšie porozumieť. Myslíme si, že jeho nenápadne veľké dielo je takouto knihou. Mohlo by byť radostným a dobrovoľným čítaním namiesto všetkého toho ťaživo povinného. Michel de Montaigne potvrdzuje známu múdrosť, že vo všetkom treba začať od seba. Uvažoval dôsledne, preto sa mu podarilo povedať veľa aj o človeku všeobecne.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie