Otcovi som nedokázal odpustiť, že bol cez vojnu ako esesák aj na Slovensku, vraví spisovateľ Martin Pollack
Rakúsky spisovateľ a novinár trávi tento týždeň na Slovensku. V Košiciach, Banskej Bystrici a v Bratislave sú témou jeho diela Americký cisár a Smrť v bunkri.
Patrí k najpredávanejším autorom vydavateľstva Absynt na Slovensku. Vyšli mu tu knihy Americký cisár o utečencoch z východnej Európy na prelome 19. a 20. storočia do Ameriky a Smrť v bunkri, kde sa vyrovnáva s tým, že jeho otec bol cez vojnu v gestape a v SS. Podľa prvej knihy na Slovensku už vzniká aj divadelná inscenácia, druhá inšpirovala tvorcov filmu Tlmočník. MARTIN POLLACK je tento týždeň u nás hosťom dvoch diskusných večerov Reportéri v prvej línii, vo štvrtok si v bratislavskom Štúdiu 12 pozrie pripravovanú hru.
V knihe Smrť v bunkri pátrate po osudoch otca, ktorý zomrel krátko po vojne, keď ste mali tri roky. Kniha prvýkrát vyšla pred 14 rokmi, v ďalších vydaniach pribudli nové informácie. Váš výskum stále pokračuje?
Pokračuje. Môžete to nazvať nekonečným príbehom. Stále nachádzam nové materiály a nové uhly pohľadu. Dnes som trochu iným človekom, než som bol v roku 2004. Nie je to žiadna dramatická zmena, len viem toho o svojej minulosti viac. Nové fakty, ktoré nachádzam, nemenia môj celkový pohľad. Ale napríklad epizóda môjho otca vo varšavskom povstaní bola pre mňa nepríjemná. Alebo Radziejowice, o tom vraždení zajatcov som vedel, miestni to zapierali, až som našiel muža, ktorý mal vtedy 14. Jeho strýko bol kňaz a zúčastnil sa aj pri exhumácii hrobov. Zanechal denníky, no vôbec sa o tej masakre nezmienil. Toho muža mlčanie strýka rozčúlilo. Nerozumel mu.
Mohlo ísť o vymazanie nepríjemných spomienok?
Myslím, že áno. Cez vojnu sa dialo veľa podobných vecí, ktoré by mnohí najradšej úplne vytesnili. Ľudia sa často snažia zabudnúť na nepríjemnosti. Nielen kati, aj obete. Málokto si chce pripomínať staré traumy. Máme masové hroby a ľudia o nich nechcú vedieť. O tom je kniha Kontaminierte Landschaften. Pre projekt Ganymede Nature v Kunsthistorisches Museum vo Viedni som napísal text, ako sedím vo svojej knižnici, pozerám sa von oknom do záhrady a rozmýšľam, čo tam môže byť ukryté v zemi. Keď som raz niečo sadil, narazil som na kus kovu. Ukázalo sa, že je to vidlička. Keď som ju vyčistil, bola z krásnej ocele, absolútne bez stôp hrdze. O to jasnejšie na nej svietilo logo Waffen SS. To mi len potvrdilo metaforu, že kdekoľvek začnem kopať, vždy ma to privedie k stopám rodinnej minulosti, ktoré môžu byť dosť nepríjemné.
Prečo sa tak darí radikálnym hnutiam aj dnes, vyše 70 rokov po skončení vojny?
História sa nikdy neopakuje rovnako, vždy sú to iné variácie. Keď sa v Rakúsku vynoril radikál Haider, v Európe to bolo niečo nové. Dnes už to máme takmer všade. Vo Francúzsku je Marine Le Penová, v Poľsku Kaczynski, v Maďarsku Orbán, vy máte
