Tak ma zdeptala, že som sa začal v noci pomočovať. 53-ročný muž opisuje život so ženou, ktorá ho týrala

Volajme ho Ivan. Má 53 rokov, dve odrastené deti, ktoré dlho nevidel. Celý život bol zamestnaný v robotníckych profesiách, má rád práce v záhrade, vie takmer všetko opraviť a počúva českú trampskú hudbu.

Tento text vznikol cez Skype po tom, čo napísal reakciu na nedávno zverejnený rozhovor. Nebol sám, ale jediný kladne odpovedal na návrh „spísať“ do novín to, čo sa mu stalo.

„Viem, že ľuďom sa to bude zdať neuveriteľné, že im to nepôjde do hlavy. Nevyčítam im to, ani moja vlastná mama tomu neverila,“ hovorí a ukazuje štós papierov, ktoré majú potvrdzovať jeho slová. Lekárske správy, trestné oznámenia, dokumentáciu k rozvodu. 15 rokov nočnej mory sa zmestilo do jedného zakladača.

Ivan sa dnes už s exmanželkou zoznámil pred 22 rokmi cez spoločného známeho. Bral to, a hlavne jeho rodina, ako dar z nebies.

„Mal som cez 30, nie že som nebol ženatý, ani som dovtedy nemal poriadnu frajerku. Mám štyroch súrodencov, všetci už mali vtedy po dve deti. Tam, odkiaľ som, sa 30-ročný slobodný muž považoval za čudáka a musel čakať výsmech a narážky chlapov v krčme. Moji rodičia to zle niesli,“ vysvetľuje Ivan. Pochádza z malej dediny na severe Slovenska.

Láska na prvý pohľad

Do Zdeny (nie pravé meno) sa zaľúbil veľmi rýchlo. Bola z mesta, o dva roky mladšia, atraktívna, upravená, vysokoškolsky vzdelaná z dobrej rodiny. „Vyzerala a konala úplne inak ako ženy, čo som poznal,“ opisuje Ivan.

Imponovala mu nielen jej  postava, ale aj to, ako pekne rozprávala o svojich rodičoch. „Ja sám som z rodiny, ktorá veľmi drží pokope. Zdena prišla do našej dediny vlastne preto, lebo hľadala chalupu pre rodičov. Zverila sa mi, že jej otec mal už druhýkrát infarkt, má aj problémy s dýchaním a chalupu kupujú, aby trávil čas v prírode, na čerstvom vzduchu.“

Zdena do dediny dochádzala na víkendy, Ivan sa medzitým stal človekom, ktorý si zobral na plecia rekonštrukciu chalupy. Čo nevedel urobiť sám, na to zavolal kamarátov. Keď v chalupe nebola voda, ponúkol Zdene, že môže prespať u jeho rodičov. Bežne k nim chodievala na obed, Ivanova mama z nej bola nadšená.

„Mama je jednoduchá žena, lichotilo jej, že pani inžinierka k nej chodí na obedy a ešte aj chváli jej buchty. A moje sestry a švagriné sa tešili, keď im doviezla značkové oblečenie pre deti, čo už jej bohaté známe nepotrebovali, otcovi zase nosila fľaše dobrého alkoholu,“ rozpráva Ivan o tom, ako si Zdena opantala celú jeho rodinu.

Najviac „namotaný“ však bol jednoznačne on sám. „Poviem to tak, ako to bolo. Zdena nebola žiadna hanblivka, zviedla ma asi dva týždne po tom, čo sme sa spoznali. Nehovorím, rád som sa nechal. Nikdy sa mi ani nesnívalo, že by ma taká žena chcela, že by som vôbec mal taký dobrý a častý sex.“

Keď mu po necelom roku povedala, že je tehotná, tešil sa. Zakrátko bola svadba, párty bola v opravenej chalupe jej rodičov. Ivan bol šťastný. Chlapi v dedine mu závideli. Nikto z nich nemá takú ženu, hovoril si Ivan. Netušil však, v čom spočíva Zdenina „výnimočnosť“.

Nechcem nikoho z nich vidieť

Po svadbe sa presťahovali do Zdeninho mesta. Mala tam prácu a hoci mala len malý byt, hovorila, že dieťaťu tam bude lepšie ako na dedine. Kvôli lekárom, škôlkam a vôbec. Ivan súhlasil.

Keď videl, ako na úrovni žijú jej kamarátky, vybral všetky svoje úspory, ona predala byt, kúpili si na hypotéku rozostavaný dom. Ivan ho dokončil vlastnými rukami. Prvá dcérka prišla už do nového.

Zdena na obhliadku domu pozývala známych, kolegov, ale Ivanovu rodinu stále nie. „Krstiny sme robili u našich, mame ani malú nechcela dať na ruky, na môjho otca vykrikovala, aby si umyl ruky, keď ju chce chytiť. Bolo to veľmi nepríjemné. Cestou odtiaľ sme sa veľmi pohádali. Zdena zahlásila, že bola u našich poslednýkrát a to platí aj pre malú.“

Ivan to bral ako rozmar ženy vyčerpanej pôrodom, vstávaním k dieťaťu a novou životnou situáciou. Pravda však bola taká, že k malej vstával on a kŕmil ju z fľaše. Stále častejšie počúval, aký je neschopný, ako sa za neho hanbí pred známymi, lebo je „sedlák“, že nosí málo peňazí a ona je na všetko sama.

Než mala dcéra necelý rok, boli hádky na dennom poriadku. „Strašne kričala, ponižovala ma, naschvál mi zapatrošila kľúče od auta, aby som meškal do roboty. Prestala so mnou spávať, povedala, že sa jej hnusím. Stále bola na telefóne s kamarátkami z práce.“

Aby sa nenahnevala

Ivan sa snažil robiť všetko pre to, aby nemala dôvod sa rozčuľovať. Pochopil, že jej reči o tom, že je rodinný typ, nie sú pravda, a súhlasil, aby k dcérke najali pestúnku a ona sa mohla vrátiť do práce.

Načas to pomohlo. „Bola pracovne uspokojená, mohla sa pekne obliekať, chodiť na pracovné večere. Už som sa jej ani nehnusil a začali sme znova žiť ako manželia. K našim so mnou nechodila, ale malú som tam mohol brať. Stále mala štipľavé poznámky, ale ja som na ne odpovedal podobne a spolu sme sa na tom aj smiali.“

Dcérka bola druhý rok v škôlke, keď Zdena opäť otehotnela, napriek tomu, že nechcela. Na vine bol podľa nej Ivan, ktorý  si mal všimnúť, že si celý týždeň zabudla zobrať anikoncepčné tabletky.

„Vrátila sa od gynekológa s potvrdeným tehotenstvom a vtedy som sa jej prvýkrát bál. Kričala ako tur, začala ma biť, udierala ma po chrbte, po zadku, opakovane ma kopla do prirodzenia. Potom vybehla k mrazničke v kuchyni a začala po mne hádzať stuhnuté kusy mäsa, to som už bol na balkóne za zatvorenými dverami. Jedným balíkom mäsa na nich rozbila sklo. Bola ako šialená, akoby v tom rauši ani necítila chlad z toho zmrazeného mäsa.“

Vyzerali sme ako ideálna rodina

Doma nastalo peklo. Zdena prestala variť, starať sa o dcéru, niekedy nebola aj pár dní doma. Ivanovi zomrel otec, na pohreb neprišla.

Do práce mi volala sestrička od gynekológa, ktorú poznal z dcérkinej škôlky, že Zdena nechodí na kontroly, hoci lekár  to od nej žiada, lebo má zvýšený tlak. Ivan ju kryl, vymyslel si, že vymenila lekára.

„Stále som ju ospravedlňoval, vymýšľal som si, že je na služobke, keď ju chytila túlavá nálada. Ona bola tiež dobrá v predstieraní, keď sme mali návštevu alebo stretli známych, vyzerali sme ako ideálna rodina.“

Pôrod syna bol komplikovaný, takmer o neho prišli. Zdena sa na neho ani nepozrela. Keď jej ho sestričky nosili na dojčenie, vyhnala ich. Po návrate z nemocnice sa zase znormalizovala, po polroku najala pestúnku a išla do práce.

Tam však prišlo k reorganizácii a preradili ju na menej platenú pozíciu. Odniesol si to Ivan. Nadávky, bitky tĺčikom na mäso alebo lopatou, vymkýnanie z domu, ohováranie pred známymi, že on ubližuje jej, že sa ho malá bojí. Pritom to bolo naopak.

„Kto by mi asi tak veril? Pozrite sa na mňa,“ pýta sa Ivan. Je robustný muž, má okolo 190 cm a veľké dlane manuálne pracujúceho človeka. Ukazuje spoločnú fotku so Zdenou z čias, keď boli spolu. Drobná žena s takmer dievčenskou postavou. Ivan by jej mohol ublížiť už len tým, keby do nej silnejšie sotil.

Ivan bol zúfalý. Zveril sa mame, ale vysmiala ho. Napokon zašiel za bratancom – kňazom. Ten mu na Ivanovo prekvapenie neradil, aby sa snažil rodinu udržať za každú cenu. Naliehal naňho, aby šiel na políciu. Viackrát aj šiel, pozerali tam však na neho ako na blázna. Všetky trestné oznámenia napokon stiahol.

„Zdena mi povedala, že ona na mňa vytiahne také veci, že zhnijem v base.“

Zlý otec

Ivan rýchlo pochopil, čo tým myslí. Dcérka bola už vtedy na základnej škole a Zdena jej začala rozprávať tak, aby som to počul, o zlých oteckoch, čo robia zle dievčatkám. Ako ich chytajú „tam dole“, bozkávajú sa s nimi na ústa ako dospelí a chcú, aby sa pred nimi vyzliekali donaha.

„Keby ti tato také robil, musíš mi to povedať,“ zdôrazňovala dcére.

Deti sa Zdeny báli, videli jej násilné akcie. Na druhej strane ich vedela zmanipulovať  a Ivan sa bál, že by vo vymývaní mozgu dcéry Zdena pokračovala.

„Myslím, že nejako svojím detským rozumom chápali, že ja som slaboch a že ona, aj keď je na ne zlá, sa bude vedieť postarať.“

Niekedy v tomto čase začal Ivan trpieť úzkosťou, veľmi schudol, nemohol spávať, bol nervózny. Obvodnej lekárke nahovoril, že má problémy v práci.

„Neviem, či tomu verila, ale nepýtala sa viac, a čo je hlavné, poslala ma k špecialistom aj k psychologičke. Tam som sa na jednom sedení zosypal. Odísť od Zdeny som však stále nedokázal.“

Nezažili ste nejakú traumu?

Trvalo to ešte tri roky. Raz horšie, raz lepšie. Ivan už ani nepomyslel, že by sa nejako bránil. Zdena mu otrávila vzťah s deťmi, bál sa byť s nimi sám, aby nevzniklo podozrenie. Podal návrh na rozvod. Súd zveril deti výhradne matke, o majetok sa naťahovali ešte pár mesiacov.

Počas rozvodového konania sa Ivanov psychický stav vážne zhoršil. „Začal som sa v noci pomočovať. Najprv som sa vyľakal, či nemám nejakú vážnu chorobu, ale vyšetrenia neukázali žiadne zápaly, ani rakovinu, nič. Jeden urológ sa ma opýtal, či som nezažil nejakú traumu, že to zrejme bude psychického rázu, lebo všetko mi vyšlo negatívne.“

Ivan momentálne chodí už niekoľko rokov na psychoterapiu a snaží sa postaviť sa na nohy. Deti sa s ním odmietajú stýkať. Zdena si do ich kedysi spoločného domu doviedla nového partnera. Podľa susedov je to veľký chlap, podobný typ ako Ivan.