Tlmočník posunkového jazyka: Väčšina nepočujúcich nerozumie knihám, novinám, poézii, textom piesní, polícii ani úradníkom. Na vine je štát

Slovenčina je pre nich cudzí jazyk ako pre iných maďarčina. S čím všetkým sa u nás musia trápiť? Ako vyzerá svet nepočujúcich? Vysvetľuje Robert Šarina.

Robert Šarina. Foto – Karol Sudor

ROBERT ŠARINA sa narodil v roku 1984 v Spišskej Novej Vsi, vyštudoval špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako tlmočník posunkovej reči pre nadácie, komerčné firmy a televízie, s nepočujúcim bratom vo Veľkom Krtíši prevádzkujú rýchle občerstvenie Deaf Kebab, v ktorom zamestnávajú sluchovo postihnutých ľudí. Je ženatý, má jedno dieťa, žije vo Veľkom Krtíši.

S nepočujúcimi ste v kontakte odmalička. Cez koho?

Nepočujúci boli starí rodičia z maminej strany. Mali dve počujúce dcéry, a tie si vzali nepočujúcich manželov, nepočujúci je teda aj môj otec. Počuť prestal ako malé dieťa, keď ochorel na zápal ucha a naordinovali mu liek, po ktorom navždy prišiel o sluch. Mamina sestra má jedného nepočujúceho syna a môj brat je tiež nepočujúci.

Vnímali ste ten hendikep ako rodinnú tragédiu?

Vôbec, keďže v mnohých rodinách sú aj horšie choroby a problémy. Niekto má rakovinu, inde sa rodičia rozvedú, to považujem za väčší problém. Keď sa narodil môj brat, babka povedala pamätnú vetu – nič to, že nepočuje, hlavne, že je zdravý. V tom je celá pointa môjho vnímania.

Ako sa spoločnosť pozerá na nepočujúcich?

Sú dva pohľady – jeden medicínsky, druhý kultúrno-antropologický. Preferujem druhý. Znamená to, že nepočujúci sú čosi ako samostatný národ. Nemajú síce vlastné územie, ale majú vlastný jazyk, spôsob myslenia, vlastné hodnoty a kultúru.

Ich jazykom sú posunky. 

Áno, ale posunkový jazyk má viac funkcií než len dorozumievanie. Keď sa narodí zdravé počujúce dieťa, v istom veku sa mu začne verbalizovať myslenie. Jazyk je teda nielen nástrojom komunikácie, ale aj myslenia.

Teraz si predstavte, že 95 percent nepočujúcich sa narodí do počujúcich rodín. Znamená to, že nemajú k dispozícii jazyk, ktorým by sa im verbalizovalo myslenie. To, čo hovoria rodičia, nepočujú, a rodičia posunkovať nevedia.

Verbalizovať myslenie sa takým deťom začne až vo veku, keď sa dostanú do špeciálnej školy, čo už je neskoro. Logicky to zanecháva stopy aj na psychike dieťaťa.

To je dôvod, pre ktorý si mnohí myslia, že nepočujúci sú akoby mentálne zaostalejší?

Presne tak. Situácia, do ktorej sa narodia, im neumožňuje naplno rozvinúť svoj potenciál. No nie je to ich chyba, v tomto zlyháva spoločnosť, teda štát.  V každom prípade trpia nedostatkom podnetov.

V ranom detstve, keď je ich mozog pripravený nasávať množstvo informácií, sa k nim kvantum zvukových, najmä rečových, impulzov vôbec nedostane, lebo sa nemá ako. Dobehnúť to je náročné, mnohým sa to nepodarí. V tomto vidím obrovské zlyhanie nášho systému a strašne ma to hnevá.

Dokážu nepočujúci čítať a porozumieť texty v slovenčine?

Nie. Slovenčina je pre nich cudzí jazyk ako pre vás trebárs maďarčina. Rozumejú jednotlivým slovám, aj to nie všetkým, ale nerozumejú vetám a kontextu.

Čiže rozumejú trebárs pojmu stolička, ale nerozumejú slovám ako gauč, diván, pohovka, kreslo?

Presne. Poviem iný príklad – ak počujúci vysloví slovo „varila“, každému z toho vyplynie, že ide o činnosť, v rámci ktorej sa pripravuje jedlo, že sa týka ženského rodu a je to minulý čas.

V posunkovom jazyku na to musíte zobraziť až tri posunky – „žena“, „bolo“ a „variť“. Nepočujúci používajú slovesá v neurčitku, nevedia ich skloňovať. V niečom je to podobné angličtine.

A čo tí, ktorí dokážu odčítavať z pier?

Tí dokážu odčítať len slová, ktoré poznajú. Navyše, týka sa to skôr ľudí, ktorí sú nedoslýchaví, nie úplne nepočujúci. Nedoslýchaví síce slabo, ale predsa len počujú, preto jazyk poznajú.

Čo počuje úplne nepočujúci? Totálne ticho?

Nie, takých je veľmi málo. Oni nepočujú primárne frekvencie, v ktorých funguje ľudská reč. Niektorí z nich však počujú napríklad buchnutie dverí, zatrúbenie auta, prípadne iné výrazné zvuky. Mnohí počujú dokonca aj ľudskú reč, ale tak, ako keby ste vy počuli rozladené rádio.

Zvuky ako buchnutie dverí zase niektorí vnímajú cez hmat, lebo sa k nim cez podlahu prenesú vibrácie. Moja nepočujúca babka sa napríklad vždy otočila na každé buchnutie čohokoľvek, hoci inak nepočula nič. Preto mnohí nepočujúci skvelo tancujú. Hudbu síce priamo nepočujú, ale vnímajú vibrácie cez basy, takže ich tanečné zábavy a akcie stoja za to.

Ak som to dobre pochopil, ak si náš rozhovor prečíta nepočujúci, nebude mu rozumieť?

Nebude mu rozumieť. Vyčítajú, že je so mnou, lebo väčšina nepočujúcich na Slovensku ma pozná, ale obsah nemajú šancu dešifrovať. Možno zistia, že sa v rozhovore opakuje slovo nepočujúci, ale čo konkrétne o nich hovoríme, neporozumejú.

Moja babka rada čítavala Nový čas, lebo v ňom je veľa obrázkov a krátke vety. Aj z nich však rozumela len malú časť. Dodnes si pamätám na titulok „Onanoval pri zastávke“. Sedemdesiatročná babka šla za mojou mamou a pýtala sa, čo znamená to slovo.

To je skôr vtipné, horšie však je, že nepočujúci nepoznajú množstvo cudzích slov, čo im potom v praktickom živote spôsobuje neuveriteľné problémy.

Napríklad?

Slovo exekúcia. Stal sa prípad, že syn zadlžil nepočujúcich rodičov, ktorým potom chodilo množstvo výziev o tom, že im hrozia exekúcie, syn ich však uchlácholil, že všetko vybaví. Oni ani netušili, čo to slovo znamená.

Syn sa potom obesil, nastúpili exekútori, a keď sme boli za tými rodičmi, zistili sme, že majú plnú igelitku listov od rôznych bánk, iných poskytovateľov pôžičiek a exekútorov.

Banky ani iné inštitúcie totiž nezaujíma, že ste nepočujúci a že ich listom nemáte ako porozumieť. Na jednej strane sú právne svojprávni, lebo netrpia žiadnym vážnym mentálnym postihnutím, na druhej strane sme im pri výchove a vzdelávaní nedokázali pomôcť tak, aby sa nechtiac nestali obeťou svojej prirodzenej nevedomosti. Za to, že nerozumeli pojmu exekúcia, naozaj nemohli.

Vravíte, že posunkový jazyk má špecifické pravidlá. Ako komunikuje nepočujúci s počujúcim?

Poviem to na príklade konkrétnych esemesiek, ktoré som dostal od nášho zamestnanca. Napísal mi: „Trebať bezpečnosť dreve.“ Inokedy mi napísal, že „Dnes ísť lerak“. V prvom prípade mi oznámil, že potrebujeme inštalovať bezpečnostné dvere, v druhom, že dnes ide k lekárovi. Prehadzovanie písmen v slovách je u nich bežné.

Jedna učiteľka mi vravela o nepočujúcom kamarátovi, ktorý si na strednej škole povedal, že na jednotky nemá, päťky nechce, stačia mu teda trojky. Keď dostal úlohu naučiť sa šesťriadkový text, naučil sa iba prvé tri riadky a očakával trojku.

Vôbec mu nenapadlo, že veta z tretieho riadku pokračovala vo štvrtom riadku, teda že vetu nedokončil. Bolo to aj dôkazom toho, že vôbec nerozumie obsahu textu, inak by si to všimol.

Majú nepočujúci abstraktné myslenie?

Veľmi slabé. Vôbec nerozumejú básňam, textom pesničiek a podobne. Literatúra je u nich takmer bez šance.

Čiže nemôžu čítať ani knihy?

Väčšina z nich to nedokáže, lebo nerozumejú textu, deju, obsahu. Ak sa chcete vcítiť do kože nepočujúceho pri čítaní knihy, predstavte si samého seba v malej čínskej dedinke, v ktorej ste sa ocitli bez akejkoľvek prípravy. Budete síce počuť, že niekto trúbi, že ide auto, ale keď na vás domáci prehovoria, nepochopíte nič. Nepočujúci sa takto v našom svete cítia každý deň.

Iný príklad – ak máte vy problém, môžete zájsť za psychológom alebo psychiatrom a vyrozprávať sa mu. Nepočujúci takú šancu nemá.

Prečo?

Skúste sa vy porozprávať s psychológom z Maďarska. Pre nepočujúcich dokonca neexistujú ani

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |