RTVS: Novinári verzus hovorcovia

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt, člen redakčnej rady Denníka N

Redaktorom RTVS vedenie odporučilo, aby na obrazovkách nenosili odznak, ktorým si pripomínali Jána Kuciaka. Vzhľadom na to, že podľa zákona nesmú novinári nosiť politické symboly či symboly firiem, dá sa predpokladať, že v pripomínaní si zavraždeného novinára vidia vedúci pracovníci politiku (biznis asi ťažko). To je svojím spôsobom fascinujúca optika. Dostala sa slovenská spoločnosť do štádia, že aj pieta je nevhodná? Alebo v tom nie je dokonca tak trochu priznanie, že sa niektorým politikom nehodí pripomínanie tragickej udalosti? Prečo však na to pristupuje vedenie televízie?

Ak by chceli byť šéfovia dôslední, musia zakázať redaktorom a redaktorkám aj používanie loga RTVS na mikrofónoch, pretože pre niektorých divákov je to nedôveryhodná inštitúcia – proste nedôverujú médiám. Politika sa skrátka dá urobiť zo všetkého a neutrálne symboly dnes takmer neexistujú. Odznaky pripomínajúce zavraždeného kolegu nie sú prejavom politického aktivizmu, ale vyjadrením spolupatričnosti.

Prečo to teda tak prekáža? Tak ako každý symbol, nesie v sebe aj spomínaná placka druhotné posolstvo. To v tomto prípade znie: cítime záväzok k zodpovednej novinárčine. Keď nosíte na prsiach obrázok zavraždeného kolegu, je to proste zaväzujúce. A novinári, ktorí sa necítia byť len tupými nahrávačmi citátov, nie sú ľahko manipulovateľní.

V Denníku N som si prečítal, že šéf spravodajstva Vahram Chuguryan posledné roky fungoval ako hovorca rôznych ministrov za SNS či Smer. Nevidel by som v tom hneď dôkaz, že mu niekto z jeho bývalých šéfov zavolal, aby zasiahol. Možno sa tu prejavuje „len“ fakt, že opustiť novinársku prácu a vydať sa do služieb politiky má svoje následky. Nie je nič vzdialenejšieho novinárskej práci než pozícia hovorcu. Novinári chcú a majú zverejňovať, hovorcovia majú aj tajiť, vytáčať sa a za každú cenu brániť svojho šéfa. Potom sa nemožno čudovať tomu, že postup svojich redaktorov pán Chuguryan nechápe a dokonca ich označuje za revolucionárov. On proste novinárom nerozumie.

Je sympatické, že sa redaktori nenechali zastrašiť. Teraz však už riešia ďalší problém, pretože výpoveď dostala jedna z najskúsenejších zahraničných reportérok a editoriek Oľga Baková. Tu je situácia zložitejšia, každé médium má právo robiť personálnu politiku podľa svojho. Skúsená reportérka však nekončí pre to, že by robila zle svoju prácu, ale preto, že pre ňu nie je adekvátne miesto. To neznie presvedčivo. Zaujímavé tiež je, že vedenie verejnoprávneho rozhlasu a televízie nevníma šok svojich zamestnancov, že výpoveď dostáva tá najlepšia z nich. Môže to byť prejav necitlivosti či dokonca zámer: dávajte si pozor, každý je nahraditeľný. Nech je to akokoľvek, je to zle.

PS: Po dopísaní tohto textu bolo zverejnené vyhlásenie niekoľkých desiatok redaktorov RTVS, že situácia vo vnútri verejnoprávneho média je vážna a viac-menej vedeniu vyjadrujú svoju nedôveru. Toto sa už nedá tak ľahko prejsť. Teraz sa tiež ukáže, či vedenie malo za úlohu verejnoprávne médiá normalizovať, alebo sa pokúsi situáciu vyriešiť v záujme kvalitnej novinárčiny, a teda aj verejnosti.