Fico, Smer a sociálna demokracia

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Dlhé roky nás Robert Fico presviedčal, že on vie, kedy je čas z vládnej politiky odísť. Uvádzal presvedčivé argumenty, aj sa o to usiloval pokusom presunúť sa do Prezidentského paláca. Keď som asi pred rokom a pol absolvoval svoj posledný boj na rozšírenom predsedníctve Smeru, boj za odchod Roberta Kaliňáka a za návrat Smeru k sociálnodemokratickej ceste, jedným z argumentov, ktorým na mňa Fico reagoval, bolo, že on už aj tak pripravuje svoj odchod a výmenu garnitúry.

Svoje predsavzatie časovo konkretizoval „tak rok pred voľbami“. Na to som reagoval o pár dní verejnou výzvou na „riadený“ odchod Roberta Fica a Kaliňáka v horizonte jedného roka. Nestalo sa tak a z vládnych pozícií ich – presne do roka a do dňa – zmietol demokratický občiansky protest na námestiach našich miest.

Lenže, asi ako mnohí, spozornel som, keď pri demisii do rúk prezidenta Kisku zaznelo z úst Fica nezvyčajné uistenie: „Pán prezident, nebojte sa, nikam neodchádzam…“ A na následnej tlačovke: „Ja chcem byť aktívny predseda politickej strany.“

Skutočne, Robert Fico sa priam odhodlane pustil viesť Smer, a to s presvedčením o jeho volebnom víťazstve. Neviem, ako dopadnú voľby. S istotou však viem, že pod vedením Roberta Fica to už nebude sociálnodemokratický Smer.

Robert Fico sa často dušoval ako ľavičiar, sociálny demokrat. Či už v rozhlasových alebo televíznych vystúpeniach, alebo aj na pôde sociálnodemokratickej frakcie v Európskom parlamente. No pravdou je, že už roky si neviem v jeho rétorike vybaviť nič sociálnodemokratické. A to vôbec nemám na mysli tému LGBT a registrovaných partnerstiev homosexuálov – ako sa to hneď niektorí smeráci vrátane Fica usilujú podsúvať. Nie, nikdy som ho nepočul hovoriť o skutočnej progresívnej dani, o zelenej a cirkulárnej ekonomike, dani z finančných operácií, o veľkých verejných investíciách, ktoré by progresívne menili tvár a povahu krajiny; o boji proti daňovým rajom, o univerzálnom prístupe ku vzdelaniu a pracovnému trhu, o konkrétnych formách vyrovnávania príjmov mužov a žien, a o sociálnodemokratickom prístupe k integrácii Rómov.

Áno, hovorí o minimálnej mzde a vyrovnávaní regionálnych rozdielov. Iste, bolo by pokrokom dať právo na minimálnu mzdu do ústavy. (A iste neobstojí argument tých, čo odmietajú dať ekonomické nástroje do ústavného rámca, lebo dlhovú brzdu tam už máme…) Konkrétny projekt vyrovnávania regionálnych nerovností som však nikdy nevidel, lebo žiaden nie je. Ako som nevidel za posledných päť rokoch žiaden koncept solidarity, či už v ekonomickej, sociálnej či ľudskoprávnej oblasti…

Áno, sú tu sociálne balíčky: sú to adresné sociálne opatrenia, ktoré smerujú k zlepšeniu sociálnej situácie niektorých skupín obyvateľstva. Lenže adresná sociálna politika ešte nerobí z politiky sociálnu demokraciu; od Bismarcka je tento typ sociálnej politiky charakteristický aj pre konzervatívne strany. Sociálnu demokraciu robí moderná pokroková politika namierená proti všetkému spiatočníckemu, a koncept široko poňatej solidarity a občianskej spravodlivosti.

Kedy Robert Fico prvýkrát vážnejšie vybočil zo sociálnodemokratických mantinelov? Vidím to tak, že definitívne po prehratých prezidentských voľbách. Osobne sa zorientoval úplne konzervatívne, mám neodvratný dojem, akoby chcel napodobňovať Viktora Orbána. Viackrát som aj v Smere upozornil, že sociálne balíčky z nás samy osebe nerobia sociálnodemokratickú stranu; že presadenie ústavného ukotvenia dogmatickej koncepcie manželstva, prezentácia migrácie ako teroristickej hrozby, ohrozenia „kresťanskej Európy“ či „slovenských tradícií“ posúva Smer od sociálnej demokracie ku konzervativizmu napríklad takej bavorskej Kresťansko-sociálnej únie.

A súčasné navodzovanie atmosféry pokusov o zahraničím podporovaný štátny prevrat a odkazy na Sorosa už posunuli Fica ideologicky k pozíciám nacionálnych konzervatívcov niekde na úrovni Le Penovej…

Videl som tento Ficov posun zreteľne, a práve preto som už pred viac ako rokom a pol verejne vyzval k straníckej výmene škandálmi znemožneného Kaliňáka a ideologicky vykoľajeného Fica. Nestalo sa tak, čo hrozí definitívnym vykoľajením Smeru zo sociálnodemokratickej trate. A ak sa ukážu ďalšie ukrývané nelegálne ekonomicko-finančné machinácie, neviem si predstaviť „ozdravovaciu“ kúru, ktorá by vrátila Smeru kredit.

Paradoxne, mnohí sa tešia zo súčasnej spoločenskej ozdravovacej kúry, nepochybne aj ja, ale Ficova konzervatívno-nacionalistická odbočka môže viesť k dlhodobej nestabilite slovenskej politickej scény. (A nie k obnoveniu „liberálnej demokracie“, ako sa niektorí, ako napríklad Grigorij Mesežnikov, nádejajú). Je to výzva pre stranícke štruktúry Smeru, aby vzdorovali tejto Ficovej „odchýlke“ či poblúdeniu.

Občas sa ma novinári pýtajú, či Fico „vyhorel“. Podľa mňa nevyhorel, len stratil mieru, uveril vízii „konzervatívneho Slovenska“, podcenil progresívne sily a spoločenské naladenie. Ak poctiví a zodpovední členovia Smeru nenájdu odvahu a silu na zmenu, tak nech už Smer dopadne vo voľbách akokoľvek, s Ficom stratí definitívne sociálnodemokratický profil a s Kaliňákom aj morálny kredit. Alebo aspoň šancu získať ich naspäť.

Čo vy na to, sociálni demokrati v Smere, napríklad vy, čo ste absolvovali sociálnodemokratickú akadémiu (a ktorým som mal možnosť aj mnohokrát prednášať…) a sú vás stovky? A čo vy, mladí sociálni demokrati? Vám tá hlinkovská zatuchnutosť a kostolný pach neprekážajú? A čo vy, stredná generácia, vy, ktorých si pamätám ako hľadačov novej cesty odlišnej od mečiarovských avantúr, miklošovskej sociálnej necitlivosti a esdeeľáckej postkomunistickej nostalgie?