Fotografka fotí jazvy aj telá zasiahnuté chorobou: Ľudia sa mi hlásia sami

Katarína Grajcaríková portrétuje ľudí, ktorých nepovažuje spoločnosť za krásnych.

Katarína Grajcaríková

Katarína Grajcaríková začala s fotografovaním už vo svojich 14 rokoch ako rodinná fotografka. Všetky znalosti nadobudla samovzdelávaním a vlastnou praxou. Jej tvorba pozostáva z portrétov, z inscenovanej fotografie a v poslednom čase sa začala venovať aj dokumentárnej fotografii. Samotné ľudské telo je v jej ponímaní umeleckým dielom a každý človek originálom.

K vašim fotografiám ma priviedla moja známa, ktorá prekonala rakovinu a niekoľko operácií zanechalo nezvratné stopy na jej tele. Je to krásna žena, roky profesionálne tancovala spoločenské tance, kde sa bazíruje na výzore, takže tá jej fixácia na krásu bola naozaj silná. Hovorila mi, že od vašich fotografií ľudí poznačených chorobou nemohla odtrhnúť oči. Ona z toho napokon mala pozitívny prežitok, prestala sa nenávidieť, ale verím, že sú ľudia, ktorí si myslia, že je to niečo, čo by malo zostať skryté. Aké máte vy reakcie?

Nie som ani prvá a ani posledná, ktorá fotografuje ľudí s nejakou odlišnosťou. Poňala som to úplne jednoducho, čo ani nebolo spočiatku zámerom, a asi teraz by som to nafotila už inak, ale to je vedľajšie. Nešlo vždy len o ľudí so získaným ochorením, ale aj s vrodenými, či už väčšími, alebo menšími hendikepmi. Ale aj o úplne tuctové záležitosti, pre ktoré majú ľudia komplexy. Tí, čo to chcú ponechať skryté, ku mne neprídu. Vždy prišiel niekto, kto už prešiel fázou sebaprijatia, prípadne bol na ceste prijať svoju inakosť a fotografovanie, a následné zverejnenie mu pomohlo. Sama som čakala vlnu kritiky a nepochopenia, ale celý projekt mal v konečnom dôsledku mnoho pozitívnej odozvy, čo ma veľmi tešilo. Negatívnej reakcie pri tomto projekte sa mi nedostalo. Iné projekty to mali už ťažšie.

Ktoré? Môžete ich opísať?

Projekt NIGHTMARES (temné až hororové vízie), projekt ŽENY A MATERSTVO (ale nie v tom krásnom poňatí), dokumentárny projekt z návštev DSS (domovy sociálnych služieb). Tieto tri projekty boli a sú vnímané rozpačito, občas odmietavo či negatívne, ale majú i svojich priaznivcov a divákov, ktorí práve našli i v týchto témach krásu.

Vy fotíte aj portréty, od ktorých ľudia očakávajú, že na nich budú vyzerať čo najlepšie, ako sa dá, aby mali peknú spomienku, aby si to mohli doma zavesiť na stenu alebo dať na sociálne siete. Aké sú očakávania ľudí, korí sú „iní“? Tiež chcú retušovanú krásu alebo im, naopak, neprekáža drsný realizmus?

Človek, ktorý ku mne príde, pozná moju tvorbu a pred fotografovaním každému vysvetlím, o čo mi ide a čo je moja vízia. A je jedno, či je to zákazník alebo človek, ktorého som oslovila ja. Viete, i keď som profesionálna fotografka, nefotím ľudí podľa ich predstáv, ale podľa svojich. Napriek tomu si rada vypočujem, čo očakávajú, a snažím sa to skĺbiť, i keď sa hlavne riadim intuíciou a pocitom. Pred fotografovaním sa s každým rozprávam a to je dôležitá časť portrétu. Vo väčšine prípadov sú vždy naklonení môjmu videniu. Občas sú výsledkom prekvapení a nie vždy sa v prvý moment stotožnia s vizuálom, ale napokon pochopia a prijmú moju fotografiu, pretože to je to špecifikum fotografa – iný pohľad a svojské podanie. Každý, koho som fotila, už vedel, že mojím zámerom nie je ľudí prehnane retušovať a robiť ilúzie, pretože práve tá umelosť je zdrojom komplexov. Ja som práve za to, prijať samého seba so všetkými nedostatkami, pretože to je to, čím sa jeden od druhého odlišujeme. A toto je aj moja osobná terapia.

Aká je práca s netypickými modelkami a modelmi? Predstavujem si, že pre niekoho musí byť ťažké sa vyzliecť, lebo fotíte ľudí aj odhalených, ukázať jazvy? Ako ich vôbec hľadáte?

Konkrétne v tomto projekte, ktorý sa mimochodom nazýva „Originálni a neobyčajní“, mi ľudia písali sami po tom, ako som s touto myšlienkou vyšla von a zhliadli prvé fotografie. Ozývali sa mi rôzni ľudia, bolo to ťažké vzhľadom na to, že bolo treba pricestovať. Mnohí skutočne sadli do vlaku a prišli, a to si nesmierne cením, nakoľko ja nerada cestujem a vážim si, že kvôli mne, ale aj kvôli sebe samým to mnohí absolvovali. A vyzliecť sa? No s vyzliekaním to je kapitola sama osebe a je to na dlho.

Veď povedzte…

Ja mám rada nahotu na fotografii. Často i pre portrét žiadam človeka, aby si odhalil ramená. Zas vychádzam iba zo svojho pocitu pri konkrétnom človeku, ako ho vnímam. Prípadne, ak niekto vyjadrí nesúhlas, rešpektujem a nikdy nenalieham. Vždy hovorím, že je to o komunikácii a úprimnosti. Ak už niekto chce odo mňa fotku, tak je ochotný vyjsť mi v ústrety. A ja si to vážim.

Vyzliekam tak bez rozdielu pohlavia a veku. Veď už som bola zopárkrát vymazaná aj z Facebooku pre nahotu. A to sa na akty vôbec nešpecializujem, ale viem, že za akt sa môže považovať aj nahá ruka či noha. Takže nejako to asi silne pôsobí a som vyhodnotená, že zverejňujem nahotu. Pre mňa je to vyjadrenie cez fotku.

Foto – Katarína Grajcaríková

Foto – Katarína Grajcaríková

Stalo sa, že vám niekto na pľaci odriekol, že je to emocionálne neúnosné?

Nie, nestalo. Bolo to skôr naopak. Ja som nezrealizovala niektoré predstavy, ktoré som mala v hlave. A to z rôznych dôvodov.

Prišlo vám niečo cez čiaru? Alebo ste s niečím neboli spokojná?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom