Prejav Daniela Pastirčáka v Prievidzi: Nenechajme so sebou vybabrať

Ahoj, Prievidza! Pred začiatkom mítingu prišiel mladý muž – pýtal si odznak. Je Slovák, no žije v Nemecku. „Prišiel som sem manifestovať, aby som sa mal kam vrátiť,“ povedal. Ja som prišiel, lebo vážnosť situácie si to žiada. Kým je tu ten stroj, čo drví nádej a bohatstvo našej krajiny a premieňa ho na súkromné raje pre pár desiatok nenásytných chamtivcov, nik by nemal zostať doma. Kým stroj poskladaný z koliesok kočnerov, baštrnákov, bödörovcov s prevodmi na organizovaný zločin na špičke strany, ktorá ten mechanizmus zostrojila, kým ten stroj rapoce ďalej, ten, kto má srdce na pravom mieste, nemôže stáť bokom.

Pán Sýkora ma pred časom pozýval na slávnosť spomienky na Antona Srholca. Prišiel som dnes aj v jeho mene. Keď bol António chorý tak, že nemohol prísť na Pohodu, nahral príhovor na video. Hoci umieral, jeho záujem sa upieral k budúcnosti. Povzbudzoval mladých ľudí, aby sa nebáli, aby verili v dobro, vzali na seba zodpovednosť a aktívne sa zasadili o to, aby náš svet bol zajtra lepším a spravodlivejším. Tonko by sa tešil. Veď vôľa k dobru sa v mladej generácii prebudila. Mysleli sme si, že hodnoty, pre ktoré sme pred 29 rokmi vyšli na námestia, sú zabudnuté. Smrťou Martiny a Jána sa prebudili k životu. Martina a Ján sú prvými tvárami generácie, čo étos novembra ’89 ponesie ďalej.

„V jednote je sila,“ volali sme kedysi na námestiach. Ako rýchlo sa spomedzi nás tá jednota vytratila! Rozhádali sme sa na maličkostiach, zatiaľ čo podstatné veci nám unikli. Hádali sme sa liberáli s konzervatívcami, ľavica s pravicou, cirkevníci s necirkevníkmi. Mali sme jedni pre druhých iba výsmech a odsúdenie. Tí, čo nám vládli, sa z našej nesvornosti tešili. I dnes sa tešia z rozhádanej opozície, z pyšných kohútov, ktorí myslia iba na vlastné preferencie a nie sú schopní spoločného činu. Kým sa naša vzájomnosť trhala, oni tkali svoje siete. Všetci sme sa do tej siete chytili. Na námestiach Slovenska dnes stojíme spolu, spojení vôľou roztrhať tú sieť a nikdy viac už nedovoliť, aby nám našu krajinu ukradla mafia.

Chcú nás uchlácholiť: máte, čo ste chceli – prvý i druhý Róbert odstúpil. Odstúpil? Kam? Do úzadia, odkiaľ ďalej riadi svoj zhubný stroj? Smeje sa nám všetkým, ako sa smial prezidentovi. Verím, že mu je veselo, veď v skutočnosti sa nezmenilo nič.

Naopak – nastúpila normalizácia. Rezník reže. Zakázal redaktorom odznaky solidarity s Jánom a Martinou. Odvolal šéfredaktorku zahraničného vysielania Oľgu Bakovú, namiesto nej prijal proruského konšpirátora Gustáva Murína. A Drucker, verný svojmu menu, Ficovi poslušne drukuje. Vyšetrovanie vraždy stále riadi Gašpar, ktorý má rodinné prepojenia na Bödörovcov, a tí patria do okruhu podozrivých. Talianska polícia neúnavne odkrýva čulý obchod s kokaínom. Dnes už vieme, že pod peňažné prevody sa podpisovala Ficova chránenkyňa Trošková. Na slovenských hraniciach s Vadalovými chlapcami spolupracovali spriatelení colníci. Slovenskí policajti zatiaľ postupujú veľmi opatrne. Vlastne ešte nedospeli k ničomu okrem toho, čo matka Martiny vedela od prvého dňa – že tí mladí ľudia boli zastrelení v stredu večer a nie v piatok, ako tvrdil políciou najatý lekár.

Pán Kováčik prokurátora Špirka za jeho odvahu odmenil návrhom na disciplinárne pokarhanie. Zlovoľný stroj pracuje spoľahlivo ďalej, chráni páchateľov a trestá tých, čo páchateľov odhaľujú.

„Vybabrali s nami riadne / to sa nedá odtajiť / zistili sme každopádne / že sme vlastne celkom na dne / a to sme ešte iba začínali žiť.“ Táto Lasicova pesnička mi znie hlavou zakaždým, keď čítam o počinoch našej novej vlády. Nenechajme so sebou vybabrať. Vracajme sa na námestia, kým prevodové kolieska v tom hanebnom stroji nepovolia. Kým neodstúpia Gašpar, Kováčik a na ich miesta nenastúpia dôveryhodní odborníci, ktorí s hanebnosťami, čo sa tu po dlhé roky diali, nemajú nič spoločného.