Denník N

Muži ešte stále žiadajú o ženinu ruku otca. Je to sexizmus alebo len neškodný zvyk?

Foto – TASR/AP

Myšlienka žiadania otca o ruku dcéry je podľa feministiek poburujúca hlavne preto, lebo so ženou nakladá ako s niekým, kto o sebe sám nerozhoduje.

Svadobné a predsvadobné rituály, minimálne v západnom svete prešli dosť zásadným zjednodušením vyplývajúcim z charakteru modernej doby a jej inej dynamiky. Ľudia častejšie ako inokedy pred svadbou spolu žijú a niekedy nastane situácia, že ešte pred ňou majú aj syna, aj postavia dom a zasadia strom. Celkom inú formu už má aj dvorenie. Páry sa zväčša predtým, ako sa rozhodnú zobrať, o tom dlhšie rozprávajú a tak málokedy nastane situácia, že by muž požiadal ženu o ruku sčista-jasna.

Niektoré tradície však zostávajú. Napríklad zvyk požiadať otca nevesty o povolenie vziať si za ženu jeho dcéru. Internetové prieskumy ukazujú, že v roku 2015 77 percent mužov išlo „na pytačky“. Zvyk si osvojili aj homosexuálne páry a v krajinách, kde majú povolené sobáše, im v 40 percentách predchádzalo aj vypýtanie si povolenia od rodičov partnera.

Vyžiadanie povolenia otca nastávajúcej partnerky v minulosti, a v niektorých spoločenstvách to platí stále, predchádzalo otázke samotnej budúcej neveste. Aj preto sa tento zvyk medzi niektorými feministkami zvykne považovať za sexistický.

„Asi len ťažko sa dá poprieť, že pýtanie si povolenia či požehnania špecificky od otca, nahráva dlhodobým a hlboko zakoreneným mizogýnskym predstavám o tom, na čo manželstvo je. Ženy sa nepýtajú matiek svojich priateľov, aby si ich mohli zobrať, pretože pre ženy manželstvo neznamená, že si niekoho berú; ide skôr o to, že ony sú tie, ktorých identita bude vymazaná, ony sú tie, čo budú ‘zobraté’. A hoci mám aj podozrenie, že väčšina párov dnes vidí manželstvo ako partnerstvo rovných, toto presvedčenie podmýva skutočnosť, že ešte stále sa upierajú k prekonaným ideálom, ktoré pretrvávajú v jazyku a rituáloch svadobného obradu,“ napísala v široko zdieľanom, kritizovanom a na druhej strane oslavovanom článku pre Cosmopolitan feministická spisovateľka Jill Filipovicová. Text napísala pár mesiacov pred svojou vlastnou svadbou.

Výmenný obchod

Celá myšlienka žiadania otca o ruku dcéry je podľa feministiek poburujúca hlavne preto, lebo so ženou nakladá ako s niekým, kto o sebe sám nerozhoduje, niekým, kto je len objekt, ktorý prejde z jednej domácnosti do druhej.

Americká historička Stephanie Koontzová zaoberajúca sa históriou dvorenia, svadobných rituálov a etikety upozorňuje, že väčšinu ľudskej histórie do manželstiev nevstupovala láska alebo vôla ženy a v zásade ani muža. Manželstvá sa dohovárali tak, aby naplnili mocenské, majetkové či strategické záujmy rodín, rodov, kmeňov a neuznávali, ba priam zakazovali sa vzťahy mimo vlastnej triedy, náboženstva či ekonomického statusu. Významné slovo malo veno nevesty, sobáš bol vlastne dohodou medzi rodičmi nevesty a ženícha.

Niekedy v 18. storočí sa spoločnosť začala meniť a do výberu budúceho partnera sa okrem vyššie spomínaných a stále dôležitých faktorov začala primiešavať aj láska. „Vtedy ste sa už mohli zosobášiť aj z lásky, ale muži stále mali moc nad svojimi dcérami a boli za ne zodpovední. Muži už vtedy mali slobodu a možnosti nepodriadiť sa rodičovskému diktátu. Ženy síce mohli vzdorovať otcovi, ale aj z právneho, aj ekonomického hľadiska boli ešte stále podriadené mužom a závislé od nich,“ hovorí Koontzová, podľa ktorej sa sobáš vnímal ako to, že žena sa presunie zo zodpovednosti otca do zodpovednosti manžela. Preto bol dôležitý otcov súhlas a získaval sa ešte pred súhlasom ženy. Išlo vlastne o „obchodnú dohodu“ medzi otcom a manželom.

Viac rešpekt ako podstata

Ženy sú stále menej závislé od otcov či budúcich manželov, na uzavretie manželstva nepotrebujú súhlas otca. A hoci aj otcovia sú stále citlivejší na dcéry ako synov, už čoraz menej k nim prejavujú majetnícke sklony, akt žiadosti otca o dcérinu ruku zostáva. Vysvetľuje sa to úctou k tradícii a rešpektom k otcovi nevesty, hoci v zásade ide o prejav podporujúci patriarchálne vzťahy.

V niektorých krajinách sa žiadanie o ruku rozšírilo aj o matku nevesty, ktorá má v týchto otázkach v súčasnosti často silnejšie slovo ako otec. Žiadosť o ruku je často v podstate len veľmi formálnou a zvykovou záležitosťou, lebo mnohé páry žijú už v čase pýtania sa prakticky ako manželia. Sú však, samozrejme, aj rodiny, ktoré v tom stále vidia hlboký zmysel a doslova to vyžadujú.

Pre väčšinu ľudí ide o tradíciu, hoci aj pochybného pôvodu, z ktorej si nerobia ťažkú hlavu. „Život nie je len o funkcionalite, zdravom rozume a o tom, aby sme boli vždy na tepe dňa. Dôvody, prečo nerobíme isté veci, sa môžu meniť, ale to, že nechávame prežívať tradície, znamená, že niektoré inštitúcie sú skrátka väčšie ako dve osoby, čo si povedia áno. Nemyslím si, že môžeme odhodiť tradície len preto, že už nie sú relevantné. Ak to urobíme, čo nám zostane?“ napísala vo svojej polemike írska novinárka Chrissie Russellová.

Faktom však je, že tradície vznikli v často úplne inom kontexte a spoločenskom nastavení, ako je aktuálne a „neriešia“ niektoré situácie. „Ak chce napríklad o ruku požiadať žena, od koho si bude pýtať povolenie? Ak chce požiadať muž o ruku muža, má sa pýtať budúceho svokra? A čo rozvedená? Má sa pýtať svojho exmanžela alebo koľko povolení môže dať jej otec?“ pýta sa spisovateľka Linnea Dunneová.

Je to feministické?

Hlavne mladšie ženy, ktoré majú pomerne jasne sformulované názory na rovnosť rodov, deľbu práce v domácnosti a pri vychovávaní detí a vôbec, ovládajú celú feministickú agendu, sa pýtajú, či „nezrádzajú“ feminizmus, keď napríklad akceptujú rodinnú tradíciu a ich nastávajúci sa s kyticou pre budúcu svokru vyberie požiadať o ich ruku ich otca.

Filipovicová píše, že to veľký hriech nebude, lebo ženy sa do istej miery stále prispôsobujú starým poriadkom vo viacerých sférach a napriek všetkému sa im páči mnohé okolo svadby a jej rituálov. Zvyk žiadať o ruku sa možno viac prispôsobí modernej dobe, možno sa zmení jeho jazyk a forma, ale tak skoro zrejme nezanikne. Udrží sa tak dlho ako manželstvo samotné.

Vzťahy

Teraz najčítanejšie