Dieťa na chrbte a jedenásť dolárov v ponožke. Desaťtisíce Konžanov utekajú pred občianskou vojnou do Ugandy

Píše Max Bearak, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Keď sa Konžská demokratická republika (bývalý Zair) pred dvadsiatimi rokmi stala súčasťou zúrivej vojny, ktorá si vyžiadala takmer päť miliónov obetí, severovýchodná provincia Ituri patrila k najkrvavejším kútom krajiny.

No okolo roku 2005 zavládlo krehké prímerie. Dve najväčšie etnické skupiny, ktorých vzájomná animozita vrcholila masakrami, sa začali zbližovať. Väčšina tých, čo utiekli, sa opatrne vrátila. Objavili sa dokonca aj medzietnické manželstvá. Dvaja vojaci z provincie boli prvými ľuďmi, ktorých odsúdil Medzinárodný trestný súd.

Náhly návrat násilností vo februári a marci však zmazal akúkoľvek ilúziu stability.

Stará vojna sa vrátila

Nová vlna násilia podľa štatistík OSN vysídlila takmer štyristotisíc ľudí. Viac než desatina z nich úplne utiekla z Konga. Vo vratkých člnoch sa cez Albertovo jazero dostali do Ugandy, kde ich prijali v rozrastajúcom sa utečeneckom tábore.

Ituri je poslednou z konžských provincií, ktorá musela čeliť humanitárnej katastrofe. Vyše trinásť miliónov Konžanov potrebuje okamžitú pomoc. Štyri a pol milióna ľudí muselo opustiť svoje domovy. Viac než kdekoľvek inde v Afrike.

Avšak rýchlosť a intenzita, s akou sa kríza v Ituri rozvinula, je aj na konžské štandardy mimoriadna. Mnohých ľudí, vrátane miestnych, prekvapila.

Vomulia Yeruseová bola akurát vo svojej záhrade, keď počula hlasy mužov blížiacich sa k jej domu. Dom bol položený na strmom svahu, zatiaľ čo záhrada ležala dolu kopcom a z cesty ju nebolo vidno. Vomuliin manžel bol vnútri, zrejme odpočíval pri počúvaní tranzistorového rádia.

Ľudia z dediny Gobu tvrdili, že stará vojna sa opäť vrátila, avšak prišla skôr ako to všetci, vrátane Yeruseovej, očakávali.

Vypálené dediny, preplnené člny

S trojročnou dcérou Christine priviazanou na chrbte a šesťročným synom Davidom v náručí sa pustila dolu svahom a zmizla v kroví. Nestihla so sebou vziať nič okrem jedenástich dolárov, ktoré ukrývala v ponožke. Manžela od tej chvíle nevidela.

„Ak vás nájdu v dome, podpália ho a vy nemáte inú možnosť než vyjsť von. Tam vás chytia a dobodajú mačetou,“ vraví Yeruseová, ktorá pre Washington Post spolu s tuctom ďalších utečencov porozprávala, ako po úteku z domova prechádzali cez vypálené dediny, cestou prekračovali nehybné telá, až kým nenastúpili do preplnených člnov, riadených mužmi, ktorí ich donútili predať všetko, čo mali, len aby si zabezpečili miesto na vratkej lodi.

„Keď vás nedobodajú, ešte stále môžete hladovať v buši,“ rozpráva Yeruseová len pár hodín po tom, čo konečne dorazí do rybárskej dediny Sebagoro na ugandskom brehu Albertovho jazera. „Ľudia hladujú aj v prístavoch, pretože nemajú peniaze na cestu ani na jedlo.“

Neústupčivý prezident

Utečencom aj pozorovateľom súčasná situácia v Ituri v mnohom pripomína traumatickú minulosť. Zdá sa, že vzťahy medzi kmeňmi Hema a Lendu, ktoré sa naoko hojili, sú stále príliš surové.

Nenávisť naďalej živia