Denník N

Cez vojnu ukrývali Žida, po vojne katolíckeho kňaza, v komunistickom väzení strávila dlhé mesiace

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Rodina Márie Šidovej vždy pomáhala prenasledovaným – Židom, katolíckym kňazom aj rehoľníčkam.

Mária Šidová sa narodila ako Mária Almássyová, pochádza z obce Liptovská Štiavnica. Otec Alexander spoločne s matkou Emíliou mali štyri deti, dvaja bratia však zomreli ešte v detskom veku, a tak im zostala len Mária spoločne s mladšou sestrou Klárou. Deti viedli odmalička k skromnosti a poctivej práci, ktorej bolo na rodinných statkoch vždy dostatok.

Významnou vecou, ktorá ovplyvnila Máriino dospievanie, ako aj neskorší osud, bol príklad kresťanskej solidarity, ktorú rodina Almássyovcov vždy nezištne poskytla ľuďom v núdzi.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia. 

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„V našej rodine a našom dome mali vždy otvorené dvere ľudia, ktorí potrebovali pomoc. Každý bol vítaný, žobrák, pocestný, vojaci v čase SNP, ako aj ľudia, ktorých v neskorších rokoch prenasledoval komunistický režim. V čase povstania, keď územie prevzala nemecká armáda a prebiehali nárazové zatýkania židovských obyvateľov, požiadal otca o pomoc aj istý pán Alfréd Wix, vedúci ružomberskej píly, kde môj otec pracoval. Bývali sme v tom čase už v Ružomberku, ale úkryt mal byť v Liptovskej Štiavnici,“ spomína Mária.

„Bohužiaľ, bojová situácia v okolí neumožňovala bezpečný úkryt, a tak sa pre neho hľadali ďalšie miesta. Vojnu nakoniec prežil, ale v koncentračnom tábore mu zomreli manželka aj dcéra. Bola to nešťastná kapitola, no do smrti bol mojim rodičom vďačný za pomoc v týchto kritických okamihoch. Jeho druhá dcéra Lujza sa nakoniec stala dokonca mojou birmovnou matkou, ona sa skrývala počas vojny u rehoľných sestier. Vždy som mala u nich otvorené dvere a počas školských rokov mi ochotne poskytli na istý čas ubytovanie.“

Postupný prechod na „reakčnú stranu“

Po februárovom prevrate v roku 1948 začal komunistický režim stále tvrdšie uplatňovať svoje totalitné princípy a zameriavať sa na fabrikovanie triednych nepriateľov, ktorí poslúžili ako odstrašujúce príklady podporujúce atmosféru strachu a mlčania. Aj v tejto dobe sa však našli ľudia, ktorí odmietali podľahnúť a stále dokázali podať pomocnú ruku, vidiac krivdu a nespravodlivosť.

Rovnako si počínala aj rodina Almássyovcov, ktorá na seba upozornila už v súvislosti s neochotou odovzdať svoj majetok do vznikajúceho Jednotného roľníckeho družstva v Liptovskej Štiavnici. Tým na seba upriamili pozornosť agitátorov. Následné kádrové posudky rodinu spoločensky odpísali. Mária mala preto problém zmaturovať, ale aj dostať sa na štúdium medicíny.

V období najtvrdšieho ideologického boja proti cirkvi a prenasledovania jej predstaviteľov Almássyovci poskytli úkryt pátrovi Jánovi Hutyrovi, kňazovi Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.

Jána Hutyru opakovane prenasledovali, vyšetrovali, väznili a podrobili najrôznejším zverským praktikám, ktoré vtedajšia štátna moc používala na vynucovanie falošných priznaní. Tieto skúsenosti sa výrazne podpísali na jeho zdravotnom stave. Potom sa mu však podarilo utiecť z väzenia v Belušských Slatinách a vstúpiť do ilegality, odkiaľ tajne viedol viceprovinciu Misijnej spoločnosti a formáciu sestier kongregácie Dcér kresťanskej lásky.

Počas tohto obdobia sa ukrýval na mnohých miestach a na dlhé roky našiel nakoniec útočisko práve v rodine Almássyovcov.

„Bývali sme v tom čase už v našom dome v Ružomberku, striedavo sme pátra skrývali u nás, ako aj v Liptovskej Štiavnici. Moja matka a neskôr aj ja so sestrou sme prenášali od neho tajné správy a pokyny k rehoľníčkam, cestovali sme na rôzne miesta až do Čiech. Sestričky však obsah jedného z tých kufrov stratili, tak sa dostala štátna moc k informácii, že sa páter Hutyra ukrýva stále v republike, že neemigroval. Nič sa nedalo utajiť naveky, hlavne v tej nebezpečnej dobe. Keď zaistili švagra pátra Hutyru, podrobili ho brutálnemu trojdňovému výsluchu, na následky ktorého umrel. Slučka okolo nás sa začínala postupne sťahovať a s informáciami, ktoré mali, bolo len otázkou času, kedy ho chytia. 17. marca 1958 sa im to nakoniec podarilo. V ďalšom období striedavo zaisťovali a vypočúvali v Ružomberku mňa, otca aj matku.“

Mária Šidová v 50. rokoch. Foto – Post Bellum

Zatknutie a vyšetrovacia väzba

Mária v tom čase pracovala na miestnej pošte, kam si po ňu v apríli 1958 prišli vyšetrovatelia. „Na nič sa nepýtali, zobrali ma akože na výsluch. V skutočnosti som však cestovala až do pražskej väznice v Ruzyni, kde ma dali do vyšetrovacej väzby.“

Napriek tomu, že v roku 1958 už bola štátna moc po krutých dôsledkoch procesov stalinistickej éry obozretnejšia a pod vplyvom medzinárodného tlaku sa neutiekala k fyzickému násiliu, skúšala na Máriu nové spôsoby nátlaku.

„Väčšinu toho času som strávila na samotke, nebolo tam pevné lôžko, len tvrdá železná pričňa, musela som ležať na chrbte a do očí mi celý čas svietila stowattová žiarovka. Každú chvíľu niekto kopol do dverí, aby ma skontroloval. Toto kopanie do železných dverí sa ozývalo striedavo po celej chodbe, každému to takto znepríjemňovali. Bola som nevyspatá a v takomto stave som absolvovala aj výsluchy, ktoré trvali celé noci.“

Mária sa však nedala zlomiť. Vo svojich výpovediach potvrdzovala len fakty týkajúce sa jej osoby, alebo skutky už odhalené. Nechcela vrhnúť podozrenie na ďalšie osoby, nepodľahla ani sľubom, ktoré jej vyšetrovatelia dávali pod podmienkou spolupráce.

„Povedali mi, že ak podpíšem spoluprácu a budem poskytovať informácie o určitých osobách, dostanem sa na slobodu. Sľubovali mi dokonca štúdium medicíny v Moskve, keďže zdravotníctvo bolo v minulosti mojím veľkým snom, ale ako kádrovo nespoľahlivá osoba som nemala šancu sa naň dostať. Keď už nevedeli, ako na mňa, ukazovali mi výpovede pracovníčok z pošty, v ktorých sa uvádzalo, aká som nespoľahlivá osoba. Vedela som však, že boli poskytnuté pod nátlakom, že je to všetko ich hra, a ja som na ňu odmietla pristúpiť.“

Za najväčšie utrpenie s odstupom času Mária nepovažuje samotnú väzbu. Tú ako mladá a odhodlaná žena zvládala na počudovanie dobre. Najviac ju trápil fakt, že rodičia a blízki nemali o nej žiadne správy. Jedného dňa jednoducho zmizla. Netušili, či je mŕtva, ani čo sa s ňou stalo.

Informáciu o jej osude dostali až v období, keď sa v septembri 1958 chystal monsterproces Ján Hutyra a spol., kde boli účastníci odsúdení na niekoľkoročné tresty odňatia slobody. Samotný Ján Hutyra dostal desať rokov.

Máriu za jej napomáhanie „reakčnej protištátnej činnosti“ odsúdili na jeden a pol roka odňatia slobody. „V tom okamihu som bola rada, že už je to konečne za mnou. Všetky tie výsluchy, vyhrážky a nátlak, ktorý sprevádzal celé vyšetrovanie. Dostala som sa na celu s ďalšími väzenkyňami a spoznala sa tam s množstvom inteligentných žien, s ktorými sme zrazu zdieľali naše väzenské dni, odovzdávali si skúsenosti a pomáhali si.“

Zlom nastal 2. januára 1959, keď Mária dostala v dôsledku vyčerpania a väzenských podmienok obličkovú koliku. Vo väznici v tom čase nebol žiadny zdravotnícky personál. Pomaly upadala do bezvedomia, až sa nakoniec dostala do nemocnice v Ruzyni, kde strávila v ťažkom stave tri mesiace.

V dôsledku týchto útrap schudla vo väzení na neuveriteľných 34 kíl. Ani to ju však nezlomilo a pri prvej príležitosti žiadala o preloženie z ruzynskej väznice do niektorého z väzenských pracovných táborov.

„Vedela som, že každý deň mojej väzby niečo stojí, a preto som chcela nastúpiť niekam, kde je možnosť prácou si tieto náklady vyrovnať. Taktiež ma ubíjala monotónnosť života za múrmi väznice.“

S kolegyňami z pošty. Foto – Post Bellum

Na jar roku 1959 sa Mária dostala do väzenského pracovného tábora v Želiezovciach, kde ju však opäť čakal neľahký začiatok. „Aby to politickým väzňom patrične znepríjemnili, umiestňovali ich medzi ťažké kriminálničky. Ja som sa dostala do skupiny vrahýň a prostitútok. Hovorievali mi ,jeptiško´. Jedna z tých žien zavraždila vlastné dieťa. Bola pomätená, niekoľkokrát ma v noci prebudila a so šialeným výrazom v tvári sa pýtala, kde je jej dieťa. Bol to neustály pocit ohrozenia. Cez deň zas tvrdá otrocká práca na nekonečných lánoch polí, ktoré sme obrábali ručne, v šialenom tempe a za výdatného šikanovania zo strany dozorcov.“

Ako to však v živote býva, aj tu sa na Máriu usmial kúsok šťastia. Bolo to v období, keď do Želiezoviec prišli v roku 1959 väzenkyne odsúdené z náboženských dôvodov v procese s tzv. „nevoľníkmi“, s ktorými mala Mária veľa spoločného.

S jednou z nich, Martou Kobelovou, ju spojilo silné priateľstvo, ktoré pretrváva až do dnešných dní. Veľkou podporou bola pre Máriu aj možnosť listovej komunikácie s rodinou, hoci tá podliehala prísnej väzenskej cenzúre. Čas väzby postupne uplynul, a tak sa Mária na jeseň roku 1959 dostala opäť na slobodu.

Na ceste útrapami doby so svojou spriaznenou dušou

Krátko po návrate z väzenia priviedol osud Márii do cesty človeka, ktorý ju mal sprevádzať na ceste životom. Na jar roku 1960 sa spoznala s Leopoldom Šidom, ktorý sa vrátil po amnestii z dlhoročného väzenia, kam ho pôvodne v roku 1952 poslali na 25 rokov za údajnú protištátnu činnosť.

Prešiel najťažším obdobím stalinistických metód, výsluchov, fyzického týrania a svoj trest absolvoval v neslávne známom Jáchymove, kde pracoval pri ťažbe rádioaktívnej uránovej rudy bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov. Niekoľkokrát sa ocitol v bezprostrednom ohrození života, no nakoniec sa dočkal prepustenia na slobodu. Jeho životné cesty sa potom skrížili s Máriou a v októbri v roku 1960 uzavreli manželstvo.

V decembri roku 1960 však prišiel Leopoldovi povolávací rozkaz na absolvovanie vojenskej služby. Mária už v tom čase čakala ich prvorodeného syna Michala. Počas týchto rokov sa spolu manželia videli dohromady len trikrát.

Po návrate z vojny to mladá rodina opäť nemala jednoduché. Neustály drobnohľad štátnych orgánov a negatívne kádrové posudky ich odstavili od akejkoľvek adekvátnej práce a vidiny lepšej budúcnosti. Rodina sa mnohokrát ocitla takmer bez finančných prostriedkov.

Muzikálne nadaný Leopold musel vykonávať najrôznejšie manuálne práce, svoj hudobný talent rozvíjal aspoň ako organista spevokolu Andrej v Ružomberku. Mária neskôr pracovala ako upratovačka v Správe povodia horného Váhu v Ružomberku, o niečo neskôr v miestnom hračkárstve.

S manželom v 70. rokoch. Foto – Post Bellum

Orgány Štátnej bezpečnosti, vedomé si ich spriaznenosti s osobami z okolia bývalých politických väzňov, si Šidovcov neustále všímali a spôsobovali im existenčné problémy.

„Pre nás to však bola rodina, všetci tí mukli, všetci tí, s ktorými by sa ostatní ľudia báli zhovárať, aby na seba nevrhli v tej dobe tieň podozrenia. Všetci mali u nás dvere otvorené. Pomáhali sme si navzájom, podporovali sa. Spájalo nás priateľstvo, ktoré prekonalo všetky úskalia doby a vydržalo až do smrti. Na mnohých z nich, ktorí nás už opustili, dodnes živo spomínam.“

Aby komunistickí mocipáni odstránili potenciálny reakčný živel, ktorý Šidovci predstavovali, predovšetkým v normalizačných 70. rokoch, dostali dokonca ponuku vycestovať do zahraničia so súhlasom štátnych orgánov.

„Zažili sme si v tom režime svoje, neustále prepúšťania zo zamestnaní bez udania dôvodu, existenčné krízy, predvolávania manžela na ŠtB. Raz sme však mali vycestovať na návštevu do Talianska, ponúkli nám odcestovať aj s deťmi, čo vtedy vôbec nebolo zvykom. Doslova nám to podsunuli. Manžel bol však zásadový a napriek všetkým prekážkam, ktoré nás tu čakali, odmietol emigrovať, sám povedal: ,Ja nikam utekať nebudem, ja som tu doma. Nech odídu Rusi!´“

Čakanie Šidovcov na vytúženú slobodu trvalo až do roku 1989, keď po rokoch väzenských aj civilných útrap prvýkrát zažili pocit rovnocenných občanov. Manžel Leopold mohol konečne doštudovať a v roku 1995 sa stal magistrom dejín umenia. Mária bola členkou Konfederácie politických väzňov Slovenska. V súčasnosti je predsedníčkou organizácie Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja v Ružomberku a v rámci svojej činnosti organizovala a zúčastňovala sa množstva spomienkových a pietnych akcií pripomínajúcich zločiny komunizmu.

Život jej však aj v nových časoch predsa len priniesol ďalšiu ranu. Milovaný manžel Leopold nakoniec po rokoch boja s ťažkou chorobou, ktorá bola následkom jáchymovského pekla, v roku 2002 zomrel. Na pamiatku tohto výnimočného človeka sa uskutočnilo niekoľko Memoriálov Leopolda Šidu, ktorých sa zúčastnilo množstvo osobností kultúrneho i spoločenského života.

Mária bola za svoje celoživotné postoje, nezištnú pomoc a odhodlanie v boji proti komunizmu ocenená Čestným uznaním za statočnosť, ako aj dekrétom Veterána protikomunistického odboja.

V súčasnosti žije Mária Šidová obklopená svojimi najbližšími ako dôchodkyňa v Ružomberku.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie