Ak chceme udržať demokraciu, musíme skrotiť cynizmus

Autor je verejný teológ

„V čase rozšírenej politickej polarizácie je ľahké zalamovať rukami vo frustrácii. Je ľahké byť cynický. Podľa mňa je cynizmus najväčším protivníkom demokracie,“ napísal minulý mesiac v e-maile študentom prijatým na Fakultu verejnej politiky Chicagskej univerzity David Axelrod, súčasný riaditeľ Inštitútu politiky na tejto univerzite a bývalý hlavný poradca Baracka Obamu. Jeho slová ma utvrdili v presvedčení, že cynizmus bráni nielen osobnému rozvoju človeka, ale aj rozkvetu spoločnosti.

Nedokážem posúdiť, či moderný cynizmus naozaj reprezentuje „najväčší“ problém pre demokraciu, je však dostatočne závažným na to, aby sme o jeho povahe, prejavoch a dôsledkoch ako spoločnosť premýšľali. Azda nikoho netreba presviedčať, že cynizmus je reálny problém i na Slovensku. Medzi jeho aktívnych šíriteľov patria aj niektorí politici, publicisti či populárne osobnosti. Mnohí ľudia si na cynizmus zvykli a nevnímajú ho ako nepriateľa, proti ktorému sa treba postaviť.

Cynizmus na Slovensku

Bývalý premiér Robert Fico bol častým objektom kritiky a ako som sa už v minulosti zmienil, nemyslím si, že bola vždy poctivá. Na druhej strane, Robert Fico si zaslúži väčšiu kritiku za to, že mierou vrchovatou prispieval k vytváraniu cynickej atmosféry v spoločnosti. Spomeňme si len na „stôl preplnený balíčkami bankoviek“, ktorý bol podľa košického pomocného biskupa Mareka Forgáča – a určite nielen jeho – prejavom „ťažkého cynizmu“.

Predseda strany SaS a europoslanec Richard Sulík cítil potrebu na Veľký piatok provokovať „teplými rožkami“. Mnohí mu odpustili a niektorí už možno aj zabudli na jeho vulgárne tričko, blog na adresu premiéra Fica v čase, keď ležal po operácii srdca v nemocnici či niektoré ďalšie excesy. Politik, ktorý v minulosti – právom – označil konanie Roberta Fica za „cynizmus najhrubšieho zrna“, sám vykazuje znaky cynického správania. Ak to spojíme s prvkami populizmu, máme dočinenia s niečím, o čom možno pochybovať, či prispieva k posilňovaniu demokracie.

Ak si niekto myslí, že budovanie dobrej spoločnosti je najmä o maximalizácii osobnej a ekonomickej slobody, je to úplne v poriadku a rovnako je legitímne, ak sa o tom snaží – rozumným a slušným spôsobom – presvedčiť ostatných. Nie je však v poriadku, ak nerešpektuje alebo uráža tých spoluobčanov, ktorí nezdieľajú jeho politickú filozofiu a z nej prameniacu prax.

Vo verejnom priestore často počúvame, že Slovensko je „unesená krajina“, „mafiánsky štát“, „stále čiernou dierou Európy“ a podobne. Takéto vyjadrenia – hoci v hyperbolickom význame pochopiteľné – nie sú celkom pravdivé (a ani prezieravé), pretože prezentujú iba jednu stranu mince a poukazujú len na fakt, že pohár je z polovice prázdny. Myslím si, že správnejšie je Slovensko vnímať ako paradox úspešnej a „unesenej“ krajiny. Zdôrazňovaním len druhého aspektu prispievame k metastáze cynizmu.

Jednou z príčin nevyváženého hodnotenia vlastnej krajiny – ak nerátame postranné motívy či apriórnu zaujatosť – je nedostatočný nadhľad a pokrivená perspektíva reality. Ak niekto dlhodobo žil v inej krajine a nad svojou skúsenosťou zmysluplne reflektuje, dobre vie, o čom tu je reč. A nemusel žiť ani v nie­ktorej z materiálne chudobných krajín, aby prezrel úspešnosť slovenského príbehu, dobro a krásu okolo seba, ako aj absurditu kverulantstva.

Ciele a sklamanie

Kultúra cynizmu, samozrejme, nie je len dôsledkom pokrivenej perspektívy reality. Prispievajú k nej ďalšie faktory – pesimistický pohľad na podstatu človeka, absencia zmyslu života, morálny relativizmus, prílišný individualizmus, nedostatok spravodlivosti, politická nekultúrnosť, mediálna manipulácia, nedodržané sľuby, erózia dôvery, strata viery, pocit bezmocnosti a najmä nenaplnené očakávania vedúce k rozčarovaniu a hlbokej nespokojnosti. Cynizmus je niekedy užitočnou a často pochopiteľnou reakciou, ak mu však podľahneme, stratíme schopnosť efektívne konať v prospech spoločného dobra.

Mnohí podľahli cynizmu, keď po eufórii Novembra ’89 nastalo obdobie divokej privatizácie, rozdelenia štátu, mafiánskych praktík a vlády Vladimíra Mečiara. Masové protesty, ktoré vyvolala kauza Gorila, nepriniesli predstavovanú zmenu, čo tiež neprispelo k zlepšeniu nálady v spoločnosti. Kedykoľvek desaťtisíce ľudí vyjdú so svojimi požiadavkami do ulíc, očakávania sú – často nerealisticky – vysoké. O to väčšie je potom sklamanie, keď tieto aktivity nedonesú žiadané ovocie.

Je obdivuhodné, ako slovenská spoločnosť zareagovala na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Veľmi si prajem, aby ich tragická smrť nebola márna a stala sa katalyzátorom zásadných zmien k lepšiemu. Obávam sa však ďalšieho nárastu cynizmu v dôsledku nenaplnených očakávaní. Organizátori protestov majú pred sebou náročnú úlohu a zodpovednosť vynaložiť maximálne úsilie, aby sa tak nestalo.

Keď sa ideály – ktoré musíme mať a nemôžeme stratiť – stretnú s realitou, je ľahké prepadnúť negativizmu a svoj boj za lepšiu spoločnosť vzdať. Nepoznám účinnejší liek proti cynizmu, ako je – správne chápaná – nádej, ktorá človeka motivuje neustále sa približovať k ideálom a posilňuje ho v časoch, keď sa to nedarí v miere, v ktorej si prajeme.

Silu biblického kresťanstva v spoločnosti nemeriame stupňom obmedzenia otváracích hodín ani počtom štátnych sviatkov, ale prítomnosťou alebo absenciou nádeje. V kresťanskej tradícii sú za tri základné teologické cnosti považované viera, nádej a láska. Kresťania by mali byť zajatcami nádeje. Ak ich niekto vníma inak, chyba nemusí byť len na jeho strane.

Havlova nádej

Nádej však nie je výlučným vlastníctvom praktizujúcich kresťanov. Jednou z vecí, ktorú obdivujem na Václavovi Havlovi, bola jeho schopnosť nepodľahnúť cynizmu a zachovať si nádej v časoch, keď slobodná a demokratická spoločnosť bola iba vzdialeným snom. Havel – na rozdiel od väčšiny súčasných politikov – o etických a morálnych otázkach hlboko premýšľal a jeho pozornosti neunikla ani téma nádeje.

V polovici 80. rokov minulého storočia v rozhovore s Karlom Hvížďalom – vydaným ako kniha Dálkový výslech – poskytol Havel brilantnú reflexiu o nádeji, ktorá pre neho nebola abstraktným konceptom, ale niečím, „čo nám dáva silu žiť a stále znovu niečo skúšať i v podmienkach navonok takých beznádejných, ako sú napríklad tie tunajšie“. Tento typ nádeje porazil totalitarizmus.

Deštruktívny cynizmus je prítomný v každej epoche dejín, no pre demokraciu sa stáva problémom vtedy, keď ho nedokáže skrotiť kritická masa a presiakne spoločnosť. Účinnou protilátkou nie je romantický optimizmus, ale realistická nádej. Havel nám pripomína, že nádej nie je „presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne“. Bojovať za demokraciu zmysel má. Havlova generácia ju vybojovala a výzvou pre našu je ju udržať.