Candy Dulfer: Ak hráte dobre, nik nemá dôvod vyťahovať nejakú ženskú kartu

Ešte nemala dvadsať, keď predskakovala na koncertoch Madonne a Prince ju pozval ako hosťa na svoje európske turné. Keď mala dvadsať, vydala debutový album Saxuality, ktorého úvodná smoothjazzová inštrumentálka Lily Was Here sa stala veľkým hitom. „V hudbe mám najradšej rozmanitosť,“ tvrdí CANDY DULFER. Vo štvrtok 12. apríla zahrá v bratislavskom MMC klube. Bude to koncert pre všetkých, ktorí majú radi džez, funk aj pop.

Na Slovensko prídete s vlaňajším albumom Together, na ktorom je veľa žánrov aj hostí. Taký bude aj váš koncert?

Hráme iba tri nové veci, plus mix všetkého, čo som kedy urobila, ktorý funguje najlepšie. Určite zaznie aj Lily Was Here. Niekedy ju hrávame v trochu inej verzii, ale viac-menej znie stále rovnako ako originál. Často som vždy skladby menila, aby to bolo nové a svieže, no zároveň viem, že keď sama idem na koncert svojho obľúbeného hudobníka a nezahrá najznámejšie veci tak, ako ich poznám, veľmi sa mi to nepáči. Keď vytiahnete novinky, ktoré ľudia ešte nepoznajú, niekedy to dopadne rozpačito.

Medzi aktuálnymi albumami Crazy a Together je šesťročná pauza. Je to veľa alebo akurát?

Mám radšej pódium než štúdio. Najkreatívnejšie momenty mám na koncerte, keď hrám sólo. Niekedy napríklad Lily natiahneme aj na dvanásť minút. Nie som typ muzikanta, ktorý ide naživo na istotu, radšej riskujem aj za cenu toho, že to občas nemusí vyjsť. Nemám rada rutinu, milujem spontánnosť, myslím, že aj moje publikum. Ale to, samozrejme, neznamená, že s kapelou vôbec neskúšame – naopak, aby ste mohli takto fungovať a byť schopní prepojiť sa, musíte spolu tráviť veľa času.

Miles Davis tvrdil, že keď sa pomýlite, druhý tón určí, či predchádzajúci bol chybou.

Presne tak. Chyby môžu byť veľmi muzikálne a inšpiratívne. Ak zahráte čudný tón, no ďalší je cool a úplne k nemu sadne, niekedy si to nevšimne ani kapela. Tak to robievajú aj džezmeni, často využívajú „nesprávny“ tón.

S vašou hudbou môžete hrať v džezových kluboch aj na veľkých festivaloch. Kde sa vám hrá najlepšie?

Sú festivaly, ktoré premiešajú rôzne žánre, tie mám najradšej. Montreux alebo North Sea Jazz. Tam je publikum, ktoré je ako ja, počúva džez, funky aj pop. Presne také publikum sa snažím osloviť alebo vytvoriť. Nemám rada ortodoxnú hudbu ani striktné delenia na nejaké tábory. Verím, že keď sa do hudby vložíte naplno, osloví tých ľudí, ktorých má, a je jedno, či sú to tínedžeri alebo staršia generácia. Keď máte radi rozmanitosť v hudbe, rôzne vplyvy a farby, je veľmi pravdepodobné, že budete rozmanitosť preferovať aj vo svojom živote. Neviem si predstaviť, že by som napríklad počúvala iba hard rock alebo len klasiku. Pripravila by som sa o veľa inej skvelej hudby. Toto som sa naučila od otca, vždy mal rád rôzne kultúry.

Hrali ste s množstvom slávnych mien, pristavme sa pri Princovi. Čo ste sa od neho najviac naučili?

Bola som jeho veľkou fanúšičkou dávno predtým, než sme sa osobne stretli. Donekonečna sme počúvali a rozoberali jeho albumy, veľmi by ma ovplyvnil, aj keby sme nespolupracovali. Som šťastná, že som s ním mohla robiť už od 90. rokov. Zažila som s ním veľa silných momentov, už len pozorovať ho v štúdiu pri nahrávaní bol zážitok. Akonáhle mu niečo napadlo