Denník N

Nikto nie je sám… s kádrovým posudkom

V seriáli o zabudnutých knihách pokračujeme prózou Vladimíra Mináča Nikdy nie si sama.

Vladimíra Mináča majú mnohí v povedomí ako typického socialistického spisovateľa a publicistu, ktorý sa nechával fotiť v intelektuálnom zadumaní, či sediac pri „partizánskej“ vatre. Aspoň niektoré z jeho diel však určite stoja za prečítanie. Okrem takmer až legendárnej knihy esejí Dúchanie do pahrieb, ktorá začiatkom normalizácie mnohým spisovateľom naznačila únik z komunistického dusna do histórie a priniesla napríklad Jarošovu Tisícročnú včelu, je to aj próza Nikdy nie si sama.

Drsný chlap

Mináč mal bojovnú povahu a impozantný vzhľad – mnohí si určite vybavujú zbrázdenú chlapskú tvár a hlboký hlas. Narodil sa v roku 1922 v Klenovci, vyštudoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Zúčastnil sa SNP v partizánskej brigáde Jánošík, na Silvestra 1944 ho zatkli a poslali do koncentračného tábora Mauthausen, neskôr do Dachau.

Po vojne sa stal redaktorom niekoľkých časopisov a tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. Neskôr pôsobil ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu, šéfredaktor Kultúrneho života a Slovenských pohľadov. Od roku 1956 bol profesionálnym spisovateľom a v 60. rokoch s obľubou spochybňoval diela nastupujúcej mladej generácie autorov.

V rokoch 1974–1990 predsedal Matici slovenskej a stal sa členom ÚV KSČ. Pomáhal tvoriť intelektuálnu oporu normalizácie, podieľal sa aj na viacerých sporných rozhodnutiach. Ostro vystupoval proti Solženicynovi, no neznášal temnú postavu našich dejín, obávaného tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára.

V roku 1987 privítal ekologickú aktivitu Bratislava/nahlas a dostal sa kvôli tomu do konfliktu s denníkom Pravda. Odmietal Nežnú revolúciu (hoci je údajne autorom tohto náz­vu) a označoval ju za prevrat. V decembri 1989 sa stal aktérom pomerne známeho škandálu, keď mu vtedy ešte sedemnásťročný gymnazista Milan Nič v televíznej relácii vyčítal, že prevracia kabáty a nemá žiadne právo hovoriť o národnom povedomí – keďže bol súčasťou komunistickej nomenklatúry, kým iní spisovatelia nemohli publikovať. Ťažkal si na „totalitu konzumu“ a vyhlasoval: „Ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu nového tisícročia.“ Prehodil výhybku na národnú koľaj a mal nebezpečne blízko k mečiarovcom. Umrel v roku 1996 ako 74-ročný.

Typický slovenský spisovateľ

Mináč sa výrazne angažoval v politike, pritom však stihol toho pomerne veľa napísať. Venoval sa románom, novelám i poviedkam. Najprv sa jeho záujmy týkali SNP, neskôr písal o aktuálnych spoločenských problémoch. Debutoval povstaleckou prózou Smrť chodí po horách (1947). Diela zo stavby tzv. Priehrady mládeže – Modré vlny (1951) a Nikdy nie si sama pre realizmus stvárnenia vyvolali škandál. Veľmi známy je jeho satirický román Výrobca šťastia (1964), inšpirovaný Iľfom a Petrovom; pranieroval v ňom malomeštiakov či príživníkov.

Mináčove knihy boli obľúbené a vychádzali vo vysokých nákladoch. V rokoch 1955 a 1962 sa stal laureátom Ceny Klementa Gottwalda a v roku 1975 dostal titul národný umelec. Ako scenárista sa v 50. rokoch podieľal na filmoch Pole neorané (1953) či Kapitán Dabač (1959).

V najznámejšej knihe esejí Dúchanie do pahrieb (1970) predstavil marxista Vladimír Mináč svoje chápanie slovenskej histórie – sú to dejiny práce, ktorá zaručila pretrvanie národa i v najhorších obdobiach. V časoch duchovnej mizérie za normalizácie tým dopomohol na svet dielam viacerých slovenských autorov, ktorým umožnil skryť sa za kolektívneho hrdinu a do minulosti.

Škvrna na celý život

Dvojnovela Nikdy nie si sama (1962), ktorá opisuje, ako vám jedno pokĺznutie a zlý kádrový posudok môže zničiť život – vyvolala v dobe vzniku búrlivé reakcie. Príbeh, rozložený do dvoch častí, Marína a Žoržík, rozpráva o živote mladých ľudí v 50. a 60. rokoch, pričom využíva aj ich slang. Mináč síce jednou nohou stál v socialistickom rea­lizme, no kritizoval typické brutálne zásahy do súkromia, či fanatizmus a prázdnotu vyššie postavených súdruhov.

Ako už názov naznačuje, v komunistickej predstave o svete „nikto nemá byť sám“, pretože jeho život patrí celej spoločnosti, a ak by aj nie, samotu iste dostatočne vyplní kádrový posudok, ktorý sa s ním ťahá všade.

Mladá osamelá Marína sa zoznámi s inžinierom Jurajom, zvaným Žoržík. Jej život je kruto poznačený udalosťou spred ôsmich rokov. Cez prázdniny, počas brigády na Priehrade mládeže, sa ako devätnásťročná zamilovala do zväzáckeho funkcionára a sukničkára Vila. Prichytili ich pri milostnom stretnutí.

A kým jemu sa podarilo ujsť, Marínu prísne potrestali a vylúčili z brigády i z mládežníckej organizácie, čo sa odrazilo v kádrovom posudku. Musela odísť zo školy a zamestnať sa ako robotníčka. Žije smutným životom, prežíva množstvo peripetií, ktoré ukazujú, že, pochopiteľne, aj v socialistickej spoločnosti prekvitajú negatívne ľudské vlastnosti a dúfa, že pokoj nájde práve so Žoržíkom.

Koľko sexu unesie kniha

Dvojnovela Nikdy nie si sama mala vo svojej dobe veľký čitateľský úspech. Mináčovi sa do istej miery podarilo obísť kánony socialistického realizmu, založeného na popieraní reality a retušovaní. Literárna kritika mu oficiálne vyčítala prílišnú sentimentalitu, konvenčnosť, plytkosť a erotiku – ktorá dnes už eroticky ani nepôsobí.

Spisovateľ a publicista Kornel Földvári vo svojej biografii o pokrivenej atmosfére tých čias hovorí: „V Kultúrnom živote sme uverejňovali celú Mináčovu dvojnovelu. Ale tlačový dozor si prečítal rukopis a povedal, že to teda nie, že na Priehrade mládeže sa nemôže dvakrát súložiť. Treba sa dohodnúť s Mináčom, či bude Marína súložiť na strane 47 alebo na strane 123. Ale jednu súlož treba škrtnúť. Keby nebol zaslúžilý straník, tak by mu vyhodili zrejme obidve. Tvrdili, že je to znevažovanie budovateľského úsilia mládeže. Mináč, chudák, mal inak s Priehradou mládeže predtým ešte jeden škandál. Román Modré vlny.

Bol niekoľko mesiacov na stavbe, žil tam s nimi. A popisoval, že jeden z chalanov v tom príbehu prišiel na ubikáciu a mal v gumených čižmách také špinavé nohy, že si paličkou zoškraboval blato – čo bolo veľmi presné a realistické, ako viem aj od svojej sestry. A vtedy sa šialene urazil Zväz mládeže. Oni sa rozhodli, že ak sa nebude niečo proti tej knihe robiť, obsadia Zväz spisovateľov. No a každý turnus na Priehrade mládeže absolvoval seminár proti Modrým vlnám – to už boli také ustálené veci, čo treba knihe vyčítať.“


Nikdy nie si sama

(úryvok)

Milovali sa tak, ako sa treba milovať. Šepkal: To je báječné s  tebou, Marína, sladká Marína. Ešte nikdy mi nebolo s  dievčaťom tak báječne. Ešte som nepoznal také báječné dievča. Poznal si  už mnoho dievčat? Och, nie veľa. Chcela vedieť presne: Koľko ich bolo? Smial sa. Neviem, nerátal som ich, žiarliš, milá? Nie. Nemohol som vedieť, že ťa stretnem. Bolo to už dávno, v  dávnoveku, v  treťohorách. Nepamätám sa. Nemáš prečo žiarliť. Si najbáječnejšie dievča na svete. A  ona ho objala. A  šepkala: Ja nežiarlim, ja ich ľutujem. Všetky minulé a  všetky budúce. Už ťa nikdy nikto nebude mať, Vilík, vždy ťa budem mať ja. Však? A  on prudko dýchal a  drmolil medzi zubami, áno, áno. To boli jej maličké pomsty a  pramene jej veľkej viery. Ponárala sa do lásky. Nebola ani minulosť, ani budúcnosť, bola len láska. Bola ako pod veľkým zvonom, obloha bola veľký, ustavične cvendžiaci zvon, nepočula nič okrem toho zvuku. O  tom čase sa spieva v  šlágroch, že je nezabudnuteľný. Nezabudnuteľný? Neskoršie si z  celého toho času pamätala len niekoľko slov, niekoľko dotykov. Nočnú búrku. Bolestné jačanie sadu. Slivku, rozčesnutú napoly. Ohorky cigariet okolo uležanej trávy. Je to nezabudnuteľný čas, na ktorý si nemožno spomenúť. Pamätala sa dobre len na hranice toho času, na to, čo bolo predtým a  čo bolo potom. Nezabudnuteľný čas sa stratil, vedela len, že bol.

Zvon sa roztrhol. Ležali spolu v  objatí a on odrazu zdvihol hlavu, počuli prasknúť vetvičku. Zakryl si rukami tvár a vyskočil, svetlo baterky vyletelo na konár slivky, potom zakrúžilo dookola, ale Viliama Gažíka už nebolo, bol to športovec, zabehol stovku pod dvanásť, bolo počuť už len vzdialený dupot. Svetlo baterky behalo po tráve a  potom ju našlo, ležala, nevedela, čo sa stalo. Svetlo baterky jej dlho svietilo do tváre, zakryla si rukami oči, potom prebehlo po nej a zasvietilo jej na nahé stehná.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie