Denník N

Je to trpký príbeh o slovenskom cukre

Bývalý cukrovar v Pohronskom Ruskove. Foto - Olja Triaška Stefanović
Bývalý cukrovar v Pohronskom Ruskove. Foto – Olja Triaška Stefanović

Ilona Németh strávila rok výskumom histórie cukrovarov na Slovensku. V bratislavskej Kunsthalle otvára veľkú výstavu s názvom Eastern Sugar.

Všetko to mohlo byť inak. Všetko to mohlo byť inak, keby za jej domom nesídlil cukrovar, ale napríklad textilná fabrika. Všetko to mohlo byť inak, ale možno, že napokon ani nie, lebo príbeh o tom, čo sa stalo s cukrovarmi na Slovensku, je podobný mnohým iným príbehom. Príbehom o fabrikách, ktoré zo dňa na deň zatvorili a ostalo po nich holé nič.

„Za naším domom sídlila najväčšia továreň na cukor. Z detstva si pamätám ten zápach, ‚vôňu‘ cukrovaru, cesty plné nákladných áut s cukrovou repou. Zrazu to zmizlo, úplne. Ostala len vstupná vrátnica, všetko ostatné bolo zrovnané so zemou,“ hovorí umelkyňa Ilona Németh.

Každý deň chodila okolo niekdajšieho Juhocukru, zahraničnými investormi v 90. rokoch premenovaného na Eastern Sugar, a hnevalo ju to. Nie z nostalgie. Iba si roky neustále kládla otázku, na ktorú jej nikto v meste nevedel s presnosťou odpovedať: prečo sa to stalo a kto bol za to zodpovedný.

Začala sa preto viac pýtať a viac cestovať. Rok strávila intenzívnym výskumom a na cestách po všetkých bývalých domácich cukrovaroch spolu s fotografkou Oljou Triaškou Stefanović. Teraz otvára v bratislavskej Kunsthalle výstavu, akých na Slovensku ročne naozaj nevznikne veľa, ak vôbec. Je to pátranie po odpovediach na otázky, ktoré väčšinou nemajú jednoznačné odpovede a navyše ešte vedú k otázkam ďalším. Napríklad aj k tej, či sa „nič“ napokon vždy niečím nezaplní a či to niečo nie je najmä populizmus a nacionalistická ideológia.

Bývalý cukrovar v Rimavskej Sobote. Foto – Olja Triaška Stefanović

Sládkovičovo. Foto – Olja Triaška Stefanović

Ilona Németh (1963)
pochádza z Dunajskej Stredy, študovala v Budapešti, je profesorkou na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde vedie vlastný ateliér. Má za sebou množstvo sólových aj skupinových výstav na domácej aj medzinárodnej scéne. Vlani dostala od prezidenta vyznamenanie Pribinov kríž
II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia. Kurátorkou výstavy Eastern Sugar je Nina Vrbanová, asistentkou kurátorky je Krisztina Hunya. V bratislavskej Kunsthalle potrvá do 15. júla. Foto N – Tomáš Benedikovič

Začalo sa to za domom

„Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť,“ hovorí Ilona Németh v časti výstavy, ktorú nazýva Archív. Tvoria ju najmä videá s rozhovormi a fotografie, z ktorých si každý divák môže vyskladať vlastný „obraz“ cukrovarov na Slovensku, a to doslova fyzicky pomocou posuvného systému.

Kedysi ich u nás bolo desať, dnes fungujú dva – v Trenčianskej Teplej a v Seredi, oba vlastnia zahraničné firmy z Nemecka a Rakúska. Ona spolu s Oljou Triaškou Stefanović navštívila všetky a rozprávala sa s množstvom ľudí, ktorých dejiny cukrovarov zasiahli pracovne, ale aj osobne. „Každá jedna cesta preto mala význam, rovnako ako každé jedno stretnutie. Vždy som pochopila o čosi viac a získala ďalšie informácie o tom, čo sa stalo,“ hovorí Ilona Németh.

Slovensko dnes teda de facto nevlastní ani gram cukru, hoci tu bola dlhá tradícia jeho výroby. „Môj výskum a výstava však nie sú žiadnym bojom proti zahraničným investorom, proti globalizácii ani proti kapitalizmu, to vôbec,“ dodáva Németh jedným dychom.

Jednou zo zásadných súčastí príbehu o slovenských cukrovaroch sú totiž zahraniční investori, ktorí v 90. rokoch prišli, ale po pár rokoch aj odišli a ostali po nich zatvorené fabriky. Aj bez zahraničných investorov je však osud ostatných fabrík podobný – s pachuťou po privatizácii, tunelovaní a vplyve vtedajšej politickej garnitúry na čele s mečiarovským HZDS.

Šurany. Foto – Olja Triaška Stefanović

Trnava. Foto – Olja Triaška Stefanović

My a tí ostatní

Konflikt nás a tých druhých – zahraničných, na výstave zastupujú rozhovory s priamymi aktérmi dunajskostredskej fabriky. O tom, čo sa stalo a čo mohlo byť inak, sa Ilona Németh rozpráva s Dušanom Janíčkom, ktorý v cukrovaroch pracuje celý život a bol aj súčasťou zlomových udalostí. Pohľad z druhej strany ponúka Christian Laur, bývalý člen správnej rady Eastern Sugar.

„Ich rozprávanie bolo pre mňa mimoriadne dôležité. Každý prirodzene hovorí zo svojho uhla pohľadu, Laur sa odvoláva najmä na globálne dôvody, ale rovnako na banálne – akými bola napríklad zmena riaditeľov v materských firmách, ktorí mali skrátka iné záujmy než ich predchodcovia. Dušan Janíček zasa hovorí, že sme ako Československo či stredná Európa neboli pripravení na prijímanie investorov, ktorí k nám krátko po revolúcii prichádzali. Hovorí aj o celkovom vývoji v 90. rokoch, o privatizácii a vplyve lokálnej HZDS. Čo je však príznačné takmer pre všetkých, s ktorými sme hovorili, je fakt, že málokto na seba berie zodpovednosť za to, čo sa stalo, s výnimkou pána Janíčeka, ktorý je kritický voči sebe aj ostatným kolegom,“ hovorí Ilona Németh.

Na svojich cestách po bývalých cukrovaroch si však okrem rozličných príbehov ich rozkladu všimla ešte jednu dôležitú vec, ktorá ich spája. Finálny výsledok. „Vedela som, čo zatvorenie cukrovaru znamenalo pre moje mesto a ako sa totálne zmenil jeho život. Ale až keď som cestovala, zistila som, že to bolo všade rovnaké. Nešlo len o továreň, zasiahlo to celú škálu ďalších profesií, ktoré s tým súviseli, a v konečnom dôsledku to teda zasiahlo oveľa väčšiu skupinu ľudí. A málokde nahradila zatvorenú fabriku nejaká nová.“

Počas výstavy budú v centrálnej sále pracovať štyria ľudia, ktorých Ilona Németh našla v spolupráci s úradom práce. Vyrábať budú cukrové homole. Podľa jednoduchého návodu sa môže pridať ktokoľvek. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dunajská Streda, kde bol cukrovar zrovnaný so zemou. Foto – Olja Triaška Stefanović

Keď ostane len nič

Počas ciest a práce na výskume sa Ilona Németh pravidelne vracala aj k samotnej Kunsthalle. Od začiatku vedela, že ju musí zmeniť, lebo jej priestorovo nevyhovuje. Nemalo to však byť samoúčelné. „Nechcela som len prerobiť priestor a potom doň vložiť výstavu, rozmýšľala som nad spôsobom, ako tieto dve veci navzájom prepojiť,“ hovorí.

V tom uvažovaní bola rozhodujúca kľúčová téma zatvorených cukrovarov, a tou témou je práca. Ilona Németh ju preto umiestnila do centrálnej sály, nevchádza sa z nej však spredu, ako doteraz. Zdá sa, že je to banálna zmena, ale vo výsledku robí premiestnenie vstupných dverí obrovský rozdiel. Zrazu to totiž nie je samostatná sála nesúvisiaca s celým ostatným priestorom. Stále je však dostatočne odlišná a výrazná na to, aby sa v nej odohrávala zdanlivo samostatná časť výstavy.

Na tridsiatich šiestich stoloch sú pripravené nádoby ako v laboratóriu. Na základe jednoduchých inštrukcií sa do práce môže pustiť hocikto, pre štyroch ľudí to však od otvorenia výstavy až po jej zatvorenie bude normálne, každodenné zamestnanie. Vyrábať budú cukrové homole. Je to tradičná forma cukru zlepeného v tvare ihlanov. Kedysi sa takto cukor dodával do obchodov, predajcovia z nich „ukrajovali“ podľa želania. Dnes je výroba cukrových homolí stále známa v prostredí cukrovarov – je to najmä symbol spustenia výroby a novej kampane.
Ľudí, ktorí tu budú pracovať a vyrábať cukrové homole, vyberala Ilona Németh v spolupráci s úradom práce, cez inzerát. Absolvovala viac ako štyridsať pohovorov, budúcich zamestnancov si chcela vybrať, aby mali vlastný príbeh, a to sa aj stalo.

„Čím dlhšie som sa celej tejto téme venovala, tým viac som si uvedomovala, že práca je v úplnom centre, a najmä jej strata. Šesť rokov som pracovala s témou nacionalizmu, vedela som, ako úzko to súvisí s populizmom, ale nevedela som prísť na to, čo je ďalej. Pochopiť, prečo sa to deje. A teraz sa mi zdá, že som k tomu prišla, že toto je ten krok dozadu, ktorý som potrebovala urobiť, aby som to videla jasnejšie,“ hovorí Németh.

Bolo by príliš zjednodušené nazvať to „ekonomickými dôvodmi“, vysvetľuje to oveľa zrozumiteľnejšie. „Videla som to v Dunajskej Strede a to isté sa stalo aj inde a nielen v prípade cukrovarov. Fabriky skončili, práca sa skončila a neprišlo nič, čo by ju nahradilo. Iba ideológia. Z môjho pohľadu je práve toto do istej miery odpoveďou na vzrastajúci nacionalizmus a účinnosť populizmu,“ hovorí.

Rimavská Sobota. Foto – Olja Triaška Stefanović

Rimavská Sobota. Foto – Olja Triaška Stefanović

Priemysel a kultúra

Strata práce je merateľná ekonomickými faktormi a tabuľkami s číslami, zánik fabrík mal však podľa nej ešte jeden dopad, ktorý nie je nijako merateľný, no celkom zrejmý napríklad z fotografií Olje Triašky Stefanović. Okrem polorozpadnutých hál a továrenských areálov je na nich totiž aj krásna vysoká presvetlená jedáleň pre zamestnancov so zaujímavými svietidlami z Rimavskej Soboty zo 60. rokov, či interiér domu, ktorý dali postaviť Kuffnerovci, zakladatelia cukrovaru v Sládkovičove.

„Tie interiéry boli v tom čase z hľadiska dizajnu a architektúry na svetovej úrovni a hovoria o tom, čo by sme mohli nazvať kultúra podnikania. O zodpovednosti podnikateľov voči sebe a podniku, aj voči zamestnancom a mestu, v ktorom pôsobili. Mnohí postavili nové štvrte a založili školy, výrazne sa tak podieľali na výchove a vytváraní kultúry,“ hovorí Németh.

Takou rodinou boli aj spomínaní Kuffnerovci v Sládkovičove, boli však Židia a v roku 1938 museli odísť. Prežili, no dnes sú na ich mauzóleu oceľové dvere, lebo ktosi hrobky vykradol a použil lebku namiesto futbalovej lopty v niekdajšom anglickom parku s exotickými rastlinami. „Sedela som v tom parku dve hodiny a uvažovala, čo sa to stalo, čo všetko s nami 20. storočie urobilo a prečo to nemohlo byť inak. Nejde o nostalgiu. Stratili sme časť kultúry, a bez kultúry má človek iba nepriateľov.“

Aj preto je podľa autorky zásadné snažiť sa poskladať kompletnú mozaiku výpovedí nielen v prípade cukrovarov, pochopiť globálne podmienky, ale vidieť aj vlastné chyby a dokázať za ne zobrať zodpovednosť. „Iba tak sa môžeme poučiť do budúcnosti, keď pochopíme, čo sa stalo a nebudeme veci vidieť čierno-bielo,“ hovorí Németh.

O iné uhly pohľadu obohacujú výstavu aj diela prizvaných umelcov. Pre Brita Jeremyho Dellera, holandskú dvojicu Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan aj pre nemeckého filmára Haruna Farockeho ide o premiéru na Slovensku. Ďalšou súčasťou je zatiaľ neexistujúce Múzeum cukru. Stojí za ním Miroslav Eliáš, ktorý sa histórii cukrovarníctva venuje dlhodobo v Mestskom múzeu v Šuranoch, Ilona Németh ho stretla na jednej konferencii a presvedčila, aby svoju zbierku predstavil v ucelenej forme, čím sa idea Múzea cukru stáva reálnejšou ambíciou. Názov tejto inštitúcie znie takmer nevinne, príbeh je to však pomerne trpký.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie