Slávny Machnáč sa rozpadá, majitelia sú nedotknuteľní. Sú to Kollár, Bödör a Krajmerová, kričí transparent

Je to možno len otázka roka či dvoch, kým dostanú majitelia liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach posudok, ktorý by im umožnil budovu zdemolovať z bezpečnostných dôvodov, obáva sa najhoršieho teoretik architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry SAV Peter Szalay. Spolu s ďalšími kolegami a aktivistami sa zbúraniu snažia zabrániť. Spustili preto teraz petíciu, burcujú verejnosť.

„Petícia za vyvlastnenie budovy je asi našim posledným pokusom, ako túto pamiatku zachrániť. Dostať ju z rúk majiteľov, ktorých dlhodobé nekonanie nasvedčuje tomu, že im už vôbec nejde o budovu, ale len o pozemok,“ hovorí Szalay.

Cez víkend sa na budove Machnáča objavili dva transparenty. Namiesto plagátu, ktorý budovu v minulosti ponúkal na predaj, tam teraz svieti nápis: Vyvlastniť! Z balkónov visí nápis: Kollár + Bödör + Krajmerová = Machnáč.

Na funkcionalistickú stavbu Machnáča sa skupina odborníkov už niekoľko rokov pozerá s čoraz väčšími obavami. Je to jedna z posledných autenticky zachovaných stavieb tohto druhu na Slovensku a od roku 1996 aj národná kultúrna pamiatka. Už šestnásť rokov sa však rozpadá.

„Zo strany majiteľov je to riadená likvidácia, ktorá sa snaží postupne zničiť všetky hodnotné prvky, ktoré stavba mala. Voda, vlhkosť, pleseň – to všetko postupne privádza Machnáč do štádia, v ktorom bude absolútne nepoužiteľný,“ hovorí architekt Martin Zaiček.

Kto je majiteľ

Tento rok vydalo združenie Opustená rekreácia o Machnáči knihu, do ktorej prispeli uznávaní teoretici architektúry. Tí istí odborníci sa teraz podpisujú pod petíciu za vyvlastnenie, ktorá aj podľa iniciátorov – Andrey Kalinovej, Martina Zaičeka a Petra Szalaya síce znie utopicky a radikálne, ale inú cestu už nevideli. Petícia má už takmer tisíc podpisov.

So základnou otázkou, kto je vlastne majiteľom Machnáča, sa združenie Opustená rekreácia trápi od úplného začiatku, keď v roku 2011 začalo s umeleckými aktivitami v Trenčianskych Tepliciach. Mená majiteľov sa však postupne vytrácali a menili zväčša pri každom ďalšom pokuse Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne zasiahnuť proti chátraniu pamiatky.

Do roku 2008 bol Machnáč súčasťou majetku Kúpeľov Trenčianske Teplice, ktoré vznikli ako súkromná spoločnosť po privatizácii kúpeľov v 90. rokoch. Ich súčasným  väčšinovým akcionárom je firma Zoroslava Kollára, viac ako dvadsať percent vlastní Norbert Bödör, v predstavenstve kúpeľov figuruje od roku 2015 Mária Krajmerová, manželka Róberta Krajmera, ktorý do prvého apríla viedol Národnú protikorupčnú jednotku.

Od roku 2008 sa majiteľ Machnáča zmenil päťkrát.

Najprv ho kúpele predali firme Ivim, v ktorej bol konateľom Dušan Miškolci. Ten v roku 2012 liečebný dom predal spoločnosti Slovakia, a. s., ktorej akcionárom boli aj pôvodní majitelia – Kúpele Trenčianske Teplice na čele so Zoroslavom Kollárom a Norbertom Bödörom. O tri roky neskôr sa vlastníctvo posunulo na schránkovú firmu Allmond LL Kentucky, ktorej konateľom bol opäť Miškolci, a o rok neskôr na firmu BianKA plus, ktorú viedol Norbert Tanoczký, brat Márie Krajmerovej.

Súčasným majiteľom je firma Keorlen Trade. Jej spoločníkmi sú Milan Baláž a Mário Spišák, ktorý kedysi podnikal s Tanoczkým aj s Miškolcim. Keorlen podľa Evy Gazdíkovej, riaditeľky Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne, spočiatku komunikoval, ale posledné listy sa úradu vracajú s tým, že adresát je neznámy, píše SME.

„Dlho sme sa nazdávali, že Machnáč si iba dookola posúvajú tí istí ľudia, ale dnes sme si tým už takmer istí. Mnohé prepojenia sme sa dozvedali postupne, v kúpeľoch vám nikto nič nepovie, iba mávnu rukou. Raz to vraj vlastnia nejakí Američania a potom zas vraj ktosi z Brna. V skutočnosti je to skôr verejné tajomstvo ľudí, čo sú vnútri, a hra s verejnosťou, ktorá je apatická, lebo vie, že v Trenčianskych Tepliciach je lepšie na nič sa nepýtať,“ hovorí Martin Zaiček.

K vypísaniu petície za vyvlastnenie budovy ich nedonútilo ani postupné odhalenie vlastníckej štruktúry, ktorá naozaj naznačuje, že majiteľmi sú stále tí istí ľudia.

„Hlavným dôvodom nášho kroku je stav budovy, ktorý je naozaj kritický. Momentálne nedochádza ani len k čiastkovým zlepšeniam a prísľubom nápravy. Zo strany posledných majiteľov ide o totálnu nečinnosť. Ich mená sú však v tomto príbehu dôležité, lebo len ukazujú na ich nedotknuteľnosť,“ hovorí Martin Zaiček.

Z Machnáča chceli mať luxusný hotel

Liečebný dom Machnáč, ktorý postavil Jaromír Krejcar v 30. rokoch minulého storočia, bol v prevádzke do roku 2002, keď ho kúpele zatvorili kvôli avizovanej rekonštrukcii. K tej nikdy nedošlo.

Predstava majiteľov bola jasná: prerobiť Machnáč na luxusný hotel spĺňajúci aktuálne štandardy. To by však pri rekonštrukcii znamenalo výrazné zásahy do pôvodnej konštrukcie budovy, čo pamiatkari nechceli povoliť. Krejcar totiž Machnáč postavil v súlade s dobovými tendenciami, dôraz kládol najmä na veľkorysé spoločenské priestory, kým izby boli strohejšie.

„V celom procese plánovanej rekonštrukcie pamiatkari prejavovali snahu. V roku 2008 sa dokonca konala odborná konferencia, ktorá chcela vyriešiť vzniknutý konflikt a ukázať možnosti, ako by k rekonštrukcii mohlo dôjsť. Pamiatkari v tom čase navrhovali, napríklad, prepojiť dve izby do jednej, čím by majiteľ dosiahol požadovaný štandard, musel by sa však uskromniť s menším počtom lôžok, s čím nesúhlasil,“ hovorí Peter Szalay.

Firma Ivim na čele s Dušanom Miškolcim sa v tom čase dokonca s pamiatkovým úradom súdila, k finálnemu povoleniu však nedospela. Idea honosnej rekonštrukcie žila ďalej, pokúšalo sa o ňu aj „nové“ vedenie v roku 2012 na čele s firmou Slovakia, a. s., ktorú viedol Tomáš Vranka. V tom čase sa Martin Zaiček a Andrea Kalinová dokonca stretli s vtedajšou riaditeľkou kúpeľov Andreou Puskailer a s Vrankom. „Hovorili sme im, že sa Machnáču odborne venujeme, a ponúkali sme im spoluprácu. Veľmi rýchlo sme však pochopili, že ich jediným záujmom je buď získať povolenie od pamiatkarov na kompletnú prestavbu, alebo nič, žiadna alternatíva,“ hovorí Zaiček.

Čo by znamenalo vyvlastnenie

Odvtedy sa stav Machnáča z roka na rok rapídne zhoršoval. Budova ostala bez bezpečnostnej služby a akejkoľvek ochrany, z interiérov zmizlo množstvo cenných predmetov a materiálov – kovové zábradlia, radiátory, rozvody a prakticky všetko ďalšie vybavenie. Krajský pamiatkový úrad v Trenčíne vydal niekoľko žiadostí o nápravu stavu a zabezpečenie budovy, kým však k tomu došlo v primeranej miere, budova prešla na iného majiteľa a celý proces posudzovania sa musel začať odznova.

K vyvlastneniu kultúrnej pamiatky na Slovensku zatiaľ nedošlo, hoci podľa vyvlastňovacieho zákona z roku 2015 je to relevantná možnosť. Najbližšie k tomu bolo v prípade renesančného kaštieľa v Moravanoch nad Váhom, ktorý desať rokov chátral v rukách slovinských majiteľov, ignorujúcich nariadenia či výzvy pamiatkarov. Kaštieľ napokon začiatkom tohto roka kúpil Róbert Vydra, právnik pôsobiaci na Blízkom východe.

Medzi signatármi petície za vyvlastnenie Machnáča, ktorú iniciátori Andrea Kalinová, Martin Zaiček a Peter Szalay už doručili na ministerstvo kultúry, sú poprední domáci aj zahraniční kritici architektúry, architekti a odborníci, medzi nimi napríklad Henrieta Moravčíková, Matúš Dulla, Jan Tabor, Rostislav Šácha, Jindřich Chatrný, Denis Haberland, Pavel Paňák, Martin Kusý, Ľubica Vitková a Iveta Černá, riaditeľka Vily Tugendhat v Brne. Petícia má v tomto momente takmer tisíc ďalších podpisov.

Vyvlastnenie budovy vo verejnom záujme by znamenalo, že štát musí majiteľom za budovu ponúknuť finančnú kompenzáciu. V minulosti sa Machnáč podľa Martina Zaičeka predával za približne 700-tisíc, odhaduje však, že jeho reálna a najmä súčasná hodnota je vzhľadom na rozsiahle poškodenie oveľa nižšia, majitelia ju zanedbávaním doviedli prakticky do mínusových čísel.

Budúcnosť Machnáča – múzeum alebo aj sanatórium

Vstupná investícia a proces vyvlastnenia by boli iba prvým krokom. Druhým by bolo jej obsahové naplnenie a najmä inštitúcia či budúci správca, v ktorého prospech by došlo k vyvlastneniu.

„Je jasné, že by takúto budovu nemohlo spravovať iba nejaké malé občianske združenie. Ideálny scenár by bol podľa mňa ten, že by jej správcom bola STU s Fakultou architektúry, čo je v tomto momente naozaj ničím nepodložená osobná vízia. Je však fakt, že na scéne nie je odborník, ktorému by bol Machnáč ľahostajný. Táto téma sa pravidelne objavuje na fakulte architektúry STU, v ateliéroch architektov aj medzi teoretikmi. Zo zahraničia už dnes poznáme viacero príkladov transformácie modernej architektúry na rôznorodé využitie,“ hovorí Zaiček.

Sú medzi nimi napríklad sanatórium Zonnestraal v holandskom Hilversume, ktoré bolo tiež vo veľmi zlom stave, prakticky na zbúranie a nedávno získalo medzinárodné ocenenie za rekonštrukciu, alebo bývalé tuberkulózne sanatórium vo fínskom meste Paimio, ktoré navrhol Alvar Aalto a dnes sa z neho stáva miesto alternatívnej rekreácie lákajúcej svojou originálnou funkcionalistickou strohosťou.

„Samozrejme, vieme si predstaviť aj súkromného vlastníka, ktorý by do budovy chcel investovať, ale s vedomím, že nebude čakať iba rýchly zisk pri minimálnej investícii, ako to vidíme pri dnešných developmentoch tohto druhu po celom Slovensku. Takýto investor by musel byť odhodlaný ísť cestou rekreácie, ktorá nieje založená len na veľkosti a komfortnosti kúpeľne či postele, ale ponúka iný zážitok. Ešte vždy by Machnáč mohol byť moderným sanatóriom či hotelom lákajúcim na autentický luxus funkcionalizmu,“ hovorí Peter Szalay.