Denník N

Zmätok pani Vinczeovej

Foto – RTVS
Foto – RTVS

Predstava o slušnosti nie je vecou osobného vkusu, spoločenská morálka existuje a nie je také ťažké sa na nej zhodnúť.

Adela Vinczeová je zmätená a slúži jej ku cti, že to priznáva. „Problém je v tom, že si každý myslí, že je slušný a správny, takže by to asi mal niekto určiť,“ povedala minulý týždeň pri odovzdávaní filmových cien Slnko v sieti. A neskôr dodala, že niekedy už nemá „celkom jasno v tom, čo dnes vlastne znamená demokracia“.

Pani Vinczeová hľadá východisko v názore, že neexistuje jedna spoločná morálka, sú ich milióny a všetky sú si rovné, keďže ona zjavne nepozná nikoho, kto by správnosť tej spoločnej „určil“. Iste si neuvedomila absurditu svojho výroku, lebo z neho vyplýva, že aj vrah Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa – ako každý – považuje za „slušného a správneho“, hoci je zrejmé, že nezabíjal v mene slušnosti, ale pre peniaze.

Slová pani Vinczeovej sú však nepochybne úprimné, a práve preto dokonale ilustrujú hodnotový chaos, ktorému je dnes vystavená nielen slovenská spoločnosť, ale celá stredná Európa a aj časť Západu. „Nemôžete dôverovať nikomu a ničomu. Neexistuje dôvod, pre ktorý by ste mali v čokoľvek veriť. Pravda neexistuje,“ hovorí americký historik Timothy Snyder v rozhovore pre Vox o svojej novej knihe Cesta k neslobode (The Road to Unfreedom).

Snyder viní z tohto chaosu najmä Rusko, ktoré s využitím sociálnych sietí vedie proti Západu psychologickú vojnu. Snyder má do veľkej miery pravdu, lenže tá sa prieči nášmu sebavedomiu. Kto by si priznal, že jeho názory v skutočnosti nie sú jeho vlastné, že je nesvojprávnou bytosťou, obeťou ruskej manipulácie?

Neomylnosť diktatúr a chyby demokracie

Adela Vinczeová je výnimočná v tom, že ako verejná osobnosť svoj zmätok priznáva a uľahčuje tak aj iným cestu k otázke, či sú naozaj schopní rozpoznať pravdu a lož, dobro a zlo, slušnosť a správnosť.

Naozaj nie je ľahké vyznať sa v mäteži protirečivých postojov, ktoré zaplavujú verejný priestor. Bežným trikom je porovnávanie USA a Ruska, ktoré sa vraj správajú rovnako veľmocensky, a preto „nemôžete dôverovať nikomu a ničomu“. Klasický argument na obhajobu Ruska znie: ak mohli Američania okupovať Irak, prečo by Rusko nemohlo anektovať Krym?

Ďalším častým argumentom je, že západná civilizácia má na svedomí mnoho miliónov životov – od kolonizátorov až po Hitlera. O čo je teda lepšia než Rusko alebo Čína s porovnateľným počtom nevinných obetí?

Možno práve to mala na mysli pani Vinczeová, keď hovorila o rozdieloch v názore na slušnosť: Rusi aj Číňania si naozaj myslia, že oni sú tí „slušní a správni“, kým Západ je v ich očiach zvrhlý. Otázka je, či chceme prijať túto ruskú verziu morálky za svoju.

Aj na Slovensku mnohí – podobne ako pani Vinczeová – nemajú jasno v tom, čo dnes vlastne znamená demokracia, a možno pochybujú o jej prednostiach. Paradoxne to však môže byť dôkazom, že ešte stále v demokraciu veria.

V tom je totiž zásadný rozdiel medzi demokraciou a diktatúrou, rozdiel medzi Východom a Západom. V Rusku sú pochybnosti o tamojšej morálke a režime neprípustné, rovnako ako pochybnosti o minulosti – Rusko sa chýb nikdy nedopustilo, zlí boli a sú vždy len tí druhí. Súčasťou západnej morálky je naopak priznávanie si chýb a zločinov, sila demokracie spočíva v jej sebaspytovaní a v slobode ju kritizovať.

To bol aj jeden z veľkých omylov pani Vinczeovej, keď sa ešte volala Banášová a v roku 2015 vyhlásila, že na Slovensku je „diktatúra“, lebo ju „niekoľko bratislavských intelektuálov“ kritizovalo za to, že dala svoju tvár k dispozícii obálke časopisu Zem a Vek. Vtedy si kruto pomýlila verejnú kritiku so zákazom, pomýlila si demokraciu s diktatúrou.

Neslušní politici

Možno sa jej vtedajšia kritika zdala neslušná a svoje rozhodnutie poskytnúť tvár antisemitskému časopisu považovala naopak za prejav slušnosti. Lenže pani Vinczeová sa mýli, ak považuje predstavu o slušnosti za vec osobného vkusu.

V skutočnosti je totiž veľmi ľahké rozoznať, čo je slušné a čo nie, je ľahké zhodnúť sa na spoločnej predstave morálky. Nie je slušné nadávať novinárom (a nikomu) do špinavých prostitútok, rovnako ako nie je slušné priviesť si do úradu milenku mafiána, ako to robil expremiér Robert Fico.

Mnohí slovenskí politici sa správajú neslušne, bez ohľadu na to, či sú z koalície alebo z opozície. Vôbec nie je ťažké ich „určiť“. Stačí sa držať kultúrnych noriem, ktoré dedíme po generácie. A spoznáte ich aj podľa jednej spoločnej vlastnosti: nikdy sa za svoju neslušnosť neospravedlnia.

Nie je také ťažké ani určiť, čo je správne a čo nie. Stačí sa držať hodnotových noriem západnej civilizácie, ku ktorej sa ešte stále hlásime. V takom prípade nie je správne – ako to robí predseda parlamentu Andrej Danko – servilne sa hlásiť k Rusku, ktoré oficiálne považuje Európu za svojho nepriateľa. Nie je správne kradnúť peniaze z eurofondov, na ktoré sa nám poskladali daňoví poplatníci z bohatšej časti Európskej únie. Nie je správne odmietať pomoc ľuďom v núdzi, ak nás k nej navyše nabáda samotný pápež – a my sa považujeme za národ katolíkov.

Nie je také ťažké určiť, čo je slušné a správne. Mladí ľudia, ktorí organizujú zhromaždenia Za slušné Slovensko, dokazujú, že sa to dá zvládnuť. Úprimnosť pani Vinczeovej, ktorá sa pred slovenskou verejnosťou priznáva k hodnotovému zmätku, je chvályhodná. Ale možno by pomohla návšteva týchto mladých ľudí, alebo aspoň účasť na ich zhromaždení.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie