Denník N

Skryté vo vreckách času

V slovenčine vyšiel štvrtý román jedného z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej srbskej prózy Dragana Velikića. Namiesto veľkého dramatického príbehu sa pripravte na pomalú kontempláciu o čase, jeho plynutí i strácaní. Ozajstná literárna lahôdka.

Obrazy tvárí, miest i krajín uložené v mysli blednú ako staré fotografie. Každým dňom sú o odtieň svetlejšie. Hlasy z magnetických záznamov kdesi v strednom uchu slabnú a prekrýva ich praskanie a šum, už nerozumieť takmer ani slovu. Minulosť sa mení na zhluk neidentifikovateľných ruchov a výjavov. Tak nejako pracuje ľudská pamäť. A predsa sa v každom vedomí napadnutom zabúdaním vždy čosi uchová. Koniec rozpletenej nitky, ktorého sa dá chytiť. Náhly záblesk, názov hotela, nič nehovoriace mužské meno, vôňa…

Na začiatku nevieme nič, tušíme možno len smer, ktorým sa vydať, a to je všetko. Čriepky sa však pomaly spájajú a začínajú vytvárať akýsi obraz. Či je pravdivý, to nám už nikto nepotvrdí. Takto nejako to vyzerá aj v románe srbského spisovateľa Dragana Velikića Vyšetrovateľ, ktorý prinieslo vydavateľstvo Slovart v skvelom preklade Karola Chmela.

Ten, kto dokáže opísať fungovanie magického sveta ľudskej pamäti, ten, kto sa ponorí do hĺbky a nebojí sa, že mu nevyjde dych, zaslúži si naše uznanie. O Velikićovi to platí dvojnásobne.

Na ceste do matnej pamäti

Názov Vyšetrovateľ môže evokovať, že ide o detektívny román. Nie sme tu vlastne ani veľmi ďaleko od pravdy, hoci žiadneho kriminalistu či policajného dôstojníka tu v role hlavného hrdinu nestretneme. Ide však o ten latinský slovný základ detectum, ktorý znamená odhaliť, odkryť. Dragan Velikić sa vo svojom autobiografickom románe Vyšetrovateľ mení na skutočného detektíva – nezaujíma ho však zločin, ale matná a neznáma minulosť jeho vlastnej rodiny, predovšetkým matky, minulosť ľudí, ktorí sa ho v čase útleho detstva letmo dotkli a potom sa na dlhý čas (a niekedy navždy) stratili.

Keď sa samotný autor obzrie do toho dávneho času, je aj jemu samému hneď všetko jasnejšie: „Kamkoľvek sme prišli na návštevu, našiel som si chvíľu, aby som sa vkradol do nejakej prázdnej izby a pustil sa do ňúrania. Bola to moja vášeň. Hovorieval som, že keď vyrastiem, bude zo mňa vyšetrovateľ. Otvoriť potajomky zásuvku v kohosi byte, nasiaknuť arómami zo skrine, dotýkať sa vecí, ponárať sa do výjavov na fotografiách vystavených vo vitrínach – to ma napĺňalo hlbokým nadšením.“

Snoriť po cudzích životoch je však vždy o čosi ľahšie, ako po svojom vlastnom. Napriek tomu sa však Velikić odhodláva aj na túto úlohu a po smrti matky, o ktorej sa dozvie v budapeštianskom byte na Erzsébet korút, sa vydáva na neľahkú cestu do vlastnej matnej pamäti.

Čas prítomný žije v čase minulom

Čas prítomný a čas minulý, / snáď oba prítomné v čase budúcom, / v čase minulom obsiahnutá budúcnosť. / Ak je všetok čas večne prítomný, / nikdy sa nevyčerpá,“ píše v básni Burt Norton T. S. Eliot a na túto jeho „časovú rovnicu“ akoby odpovedal aj Dragan Velikić celým svojím románom. („Tam, na tróne medzi kotlom a betónovým umývadlom, žije čas minulý v čase prítomnom.“) V tomto zmysle je Velikićov román aj skvelou esejou o plynutí času a o zásadných (a niekedy aj fatálnych) priesakoch minulosti do súčasnosti.

Keď sa matka navždy pominie z autorovho života, zdá sa mu, že ten konček nitky, ktorý znamená spojenie s minulosťou, sa mu začal veľmi rýchlo strácať. A práve teraz je posledná šanca zachytiť ho a zo spleti nezrozumiteľných pamäťových výjavov skúsiť rozlúštiť čo najviac.

A tak sa dospelý človek konfrontuje s vlastným detstvom prežitým pod vlajkou bývalej Juhoslávie, ale aj s časom, ktorý predchádzal jeho narodeniu. Voľne, ba až chaoticky sa pohybuje v rovinách časových i geografických a zbiera kúsky skladačky, ktorú už nikdy nedá celkom dohromady.

Ako by aj mohol, keď dodnes nevie, ktorá z dvojičiek Alfeldiových bola tá, s ktorou sa prvý raz bozkával? Ako by aj mohol, keď s minulosťou nie je celkom vyrovnaná ani jeho vlastná krajina?

Časopriestor má tvar špirály, v ktorej sa minulosť neustále navracia a opakuje – vždy trochu inak, vždy mierne posunutá.

Zásadný je pre Velikića návrat do Puly, kde vyrastal. V podobe monografie o rodine Hiterotovcov sa konfrontuje s vojnovým obdobím a láme pečať aj na vlastnom archíve. Prezerá si fotografie členov rodiny („Úsmevy staré vyše sto rokov“) a vie, že niektorí z nich skončili s guľkou v zátylku. Čo s tým? Minulosť sa s rastúcim odstupom čoraz viac otvára, a tým sa stáva aj nezrozumiteľnejšou.

Kde je matkin kufor?

Velikićovi sa do pamäti navracia ako refrén matkin nárek nad vykradnutým vagónom, v ktorom mali pri presune (úteku) všetky svoje veci. Odvtedy je pre ňu mestečko Vinkovci synonymom tejto straty.

Pri incidente, na ktorom mali podľa nej podiel určite aj železničiari, zmizol aj belgický kufor a v ňom zápisník, do ktorého si zapisovala všetky hotely, v ktorých spala počas svojich ciest („Deti, nevymenila by som deň návratu z cesty za nič na svete. Ten deň je najkrajší. I keď krásny je aj deň odchodu. Ba aj samo cestovanie. Nuž, cestovať je dôležité. Aspoň z kuchyne na terasu.“).

Román Vyšetrovateľ je Velikićovým svojským pokračovaním tohto navždy strateného zápisníka – celoživotného diela jeho matky. Aj on si zapisuje hotely. A vracia sa do tých, ktoré si z matkinho zmiznutého denníka zapamätal. No všetko je trochu iné, všetko je trochu horšie. Trochu škaredšie ako vtedy. A zmenili sa aj názvy, vlastné mená, takže trafiť na správne miesto sa niekedy javí ako nemožné.

V druhej časti románu Vyšetrovateľ sa uhol pohľadu náhle obmieňa, objektivizuje sa, ich-erzählung sa prerodí na er-erzählung, a tým vzniká príležitosť na konfrontáciu – autora a tými, ktorí boli priamymi svedkami, autora a pevnosti jeho vlastnej pamäti, toho krehkého a nedôveryhodného nástroja („…ako to, že si zamlčal svoju stáž vo zväze komunistov? Nebol si ešte dospelý? A čo má byť? To nie je poľahčujúca okolnosť. Vari je tvoja špinavá bielizeň čistejšia než bielizeň nás ostatných?“).

Chmelove preklady sú poklady

V románe Dragana Velikića Vyšetrovateľ sa objavuje aj ďalší srbský spisovateľský klenot, novosadský prozaik Alexander Tišma, ktorého román Kápo poznáme v slovenskom preklade tiež vďaka Karolovi Chmelovi.

Starnúci Tišma sa trochu blahosklonne vysmieva z Velikića, že nikdy nenabral odvahu zájsť do bordelu, že všetky „koristi“ mu ušli vďaka jeho neschopnosti, a že všetko, čo ako spisovateľ dokáže, je vymýšľať si. Je to krásna jarmuschovská scénka, v ktorej Velikić na revanš výdatne fajčí, pretože vie, že Tišma už nemôže.

Tento mostík vedie priamo ku Karolovi Chmelovi – bez neho by totiž srbská (alebo všeobecnejšie balkánska) próza mala v slovenčine len biedne zastúpenie. Štyri romány Dragana Velikića nech hovoria za všetkých autorov, ktorých Chmel preniesol do slovenčiny. Ale aj Milorad Pavić, Danilo Kiš, David Albahari, Daša Drndić, Bora Ćosić, Mihailo Pantić… Čo autor či autorka, to naozajstný poklad a literárny sviatok.

Nenápadný román Dragana Velikića Vyšetrovateľ o hľadaní stratenej nitky času i vlastnej identity právom patrí k tomu najlepšiemu, čo sa u nás z balkánskej literatúry objavilo. A nielen balkánskej. Aj európskej. Je to naozajstný literárny skvost.

„Po toľkých rokoch som sa stal majiteľom veľkých úsekov času. Keď zažmúrim oči, dokážem si predstaviť desať, dvadsať, tridsať rokov. Obsiahnem presne päť oktáv, šesťdesiat kláves, šesť desaťročí premárneného života. Aká impozantná klaviatúra!“ píše Velikić vo svojom Vyšetrovateľovi.

Už pri zbežnom pohľade je zrejmé, že kľúč k minulosti nebude len jeden – kľúčových dierok je totiž nespočetne veľa. Je to zvláštny vzťah s matkou, ktorá malého Dragana i so sestrou zahrnula takou veľkou (a prísnou) láskou, až takmer nemohli dýchať? Alebo je kľúč v tragickom osude rodiny Hiterotovcov, ktorých osobné veci sú ešte aj dnes roztrúsené po celej Pule? Možno je kľúčom starý hodinár Maleša, ktorý našiel v Titových hodinkách vygravírovaný tajný kód a možno, že správneho kľúča skrátka niet.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie