Šebej, Lipšic, Vagovič, Němeček a Mikloš o Robertovi Žitňanskom

Vo štvrtok 12. apríla 2018 zomrel novinár Robert Žitňanský. Pracoval v denníku Sme, v rozhlasovej stanici Slobodná Európa, v týždenníkoch Domino Fórum a .týždeň i v televízii TA3. Svoje posledné články publikoval v Denníku N. V článku naňho spomínajú jeho bývalí kolegovia.

Foto N – Tomáš Benedikovič

S Robom na káve

Spomínam na Roba Žitňanského a neschádza mi na um politika, hoci sme o nej predebatovali za tie roky, čo sme boli kolegovia a kamaráti, tisícky hodín. Je to tak hádam preto, lebo sme sa ňu asi dívali cez rovnaké okuliare a nemali sme sa o čom sporiť. Robo bol presvedčeným mužom Západu a politicky asi (nezišlo nám na um prišívať si nálepky) konzervatívec, ale ten najtolerantnejší konzervatívec, akého som kedy stretol. Dalo sa s ním debatovať o čomkoľvek – od hudby vážnej či džezovej až po knihy a medzinárodnú politiku. Bol veľmi inteligentný a vzdelaný diskutér a diskutoval tak, ako písal svoje články – vecne, s množstvom informácií a s dobrými postrehmi, ale s humorom a bez príliš hlučných adjektív. Písal aj debatoval ako gentleman a dobre sa to čítalo aj počúvalo. A vypili sme za tie roky pri našich rozhovoroch hektolitre kávy.

Tých posledných niekoľko stoviek káv sme vypili v recepcii Pengymu, činkárne, kam sme spolu chodili. Nakriatol som ho na to pred rokmi a on sa ochotne podrobil mojej trénerskej obsesii. Vlastne sme tam chodili traja, aj s výtvarníkom Lacom Csurmom. Robovi a Lacovi vďačím za to, že môj trénerský experimentálny súbor bol n = 3. Naozaj mi Robo aj Laco dovolili na nich skúšať všetko, čo som si naordinoval aj ja. A najmä Robo bol v tomto veľmi statočný. Ale najlepšia na tom cvičení bola tá káva a debata po tréningu a tuším, že najmä pre tie debaty pri káve sme chodili cvičiť. Okolo nás chodili strašne svalnatí chlapi, priateľsky zdravili a niekedy sa niektorý aj na tú kávu pridal. Teda ak bola práve reč o politike a nie trebárs o astrofyzike, ktorá počarila najmä Lacovi.

Do Pengymu budem chodiť cvičiť aj naďalej a aj kávu si dám, ale bez Robovej spoločnosti to už nikdy nebude ono. Najmä k tej káve mi budú veľmi chýbať jeho postrehy a humor. A viem, že budú chýbať každému, kto mal to potešenie chodiť s Robom na kávu.

František Šebej, bývalý politik a novinár

 

Vedeli sme to pred smrťou, vieme to i po nej

S Robom Žitňanským sme spolu precestovali celé Slovensko a rozhovory s ním o literatúre, hudbe, politike a o živote boli pre mňa vždy jedny z najinšpiratívnejších. Robo bol čestný muž, výnimočný manžel a otec, skvelý novinár a dobrý kamarát. Vedeli sme to pred jeho smrťou a vieme to aj po nej. Je veľmi smutné, že takí vzácni ľudia od nás odchádzajú tak skoro.

Daniel Lipšic, advokát, bývalý minister a poslanec

 

Posúval ma ďalej

S Robom Žitňanským som sa zoznámil na jar 2002, keď som začal písať pre týždenník Domino fórum. Bol jedným z mojich editorov – veľmi prísnym a precíznym. Ako začínajúceho novinára ma trochu hnevalo, keď mi prepisoval články, keďže som si sebavedome myslel, že už na nich netreba nič meniť. Až s odstupom času som pochopil, že jeho pripomienky a rady ma v skutočnosti posúvali ďalej. Podobne ako Jána Kuciaka, ktorého texty pre Aktuality.sk som neskôr editoval ja. Aj Jano sa trochu hneval, no vďaka Robovi som vedel, že musím byť dôsledný, aby z neho vyrástol kvalitný novinár. S Robom som dva roky spolupracoval aj v časopise .týždeň. Bol jedným z prvých novinárov, ktorí upozorňovali na škodlivú povahu Smeru – najmä pre jeho populistické a nebezpečné plány v oblasti ekonomiky. Ako prví sme v roku 2005 odkryli aj financovanie tejto strany cez utajených mecenášov. Ja som prepojil politikov Smeru s konkrétnymi biznismenmi, Robo zistil dôležité veci zo zákulisia, pridal kontext a celé to zeditoval. Naposledy sme spolu hovorili na jeseň 2016, keď som písal knihu Vlastnou hlavou. V tom čase bol po náročnej operácii, no napriek tomu si našiel chvíľu času a poskytol mi niekoľko cenných informácií. Robo bol skvelý človek aj novinár, bude mi chýbať.

Marek Vagovič, novinár, Aktuality.sk

 

Šťastný muž

Robert Žitňanský bol dlhé roky môj najbližší slovenský novinársky súpútnik: objednával som od neho články pre Respekt, on odo mňa pre .týždeň. Videli sme svet podobne a spoliehali sme sa na seba ako Winnetou s Old Shatterhandom.

Keď finančná skupina Penta rozšírila záber do Česka, Robo pre nás napísal zdrvujúce zhrnutie jej slovenskej histórie. Mám pocit, že jednému zo šéfov Penty Marekovi Dospivovi sa jeho text akosi nepáčil či čo, pozval ma vtedy na schôdzku a hovoril zvýšeným hlasom. Odvetil som, že mám v Roba úplnú dôveru: čokoľvek napísal on, akoby som napísal ja. Jeho článok je precízny, stojíme za ním a sme pripravení sa súdiť (nebolo to nutné, Dospiva hneď vychladol).

Myslím na Roba ako na novinára a viem, že bol viac než to. Stále na sebe pracoval. Dorobil si ekonómiu a pri jednom stretnutí v Bratislave som ho takmer nespoznal, keď vošiel do kaviarne: „Strašne si schudol, deje sa niečo?“ – „Nie, začal som behať.“ Na jeho 40. narodeniny som mu hovoril, že je šťastný muž: komu sa pošťastí dobré manželstvo s tromi deťmi? Myslím si to stále a budem si ho tak pamätať.

Tomáš Němeček, právnik a novinár

 

Nikdy sa nespreneveril hodnotám

S Robom Žitňanským som sa prvýkrát stretol ešte ako s asi dvanásťročným chlapcom niekedy v roku 1990, keď som spolu s jeho otcom, uznávaným slovenským ekonomickým novinárom Edom Žitňanským, pracoval u podpredsedu vlády Jozefa Kučeráka. Bola to vláda, ktorá vzišla z prvých slobodných volieb v júni 1990 a Jozef Kučerák mal na starosti ekonomické reformy.

V Robovom prípade platilo, že jablko nepadá ďaleko od stromu, čo sa potvrdilo v tom, že už vo veľmi skorom veku sa z neho stal erudovaný ekonomický žurnalista, ktorý ešte pred dosiahnutím dvadsiatky výrazne prispieval svojou prácou k porážke mečiarizmu a zmene, ktorá prišla v roku 1998. To bol aj dôvod, prečo som si ho k sebe vzal ako poradcu, keď som koncom roka 1998 nastúpil do prvej Dzurindovej vlády ako podpredseda vlády pre ekonomiku. Vždy som si k sebe bral schopných a talentovaných mladých ľudí a Robo bol asi najmladší a určite jeden z najtalentovanejších a najschopnejších. Keď u mňa na úrade vlády nastúpil, tak mal okolo dvadsiatky a už v tomto veku bol výraznou osobnosťou.

Spájali nás nielen podobné názory na to, ako robiť reformy, ale aj spoločné hodnoty, na ktorých musí stáť liberálna demokracia a otvorená trhová ekonomika a ktoré sú v konečnom dôsledku nevyhnutné aj pre slušnú a spravodlivú spoločnosť. Robo sa týmto hodnotám nikdy nespreneveril a vždy stál na strane ich ochrany a presadzovania. Bude nám všetkým chýbať, o to viac, že tieto hodnoty sú dnes ohrozené výraznejšie ako kedykoľvek predtým.

Česť jeho pamiatke.

Ivan Mikloš, poradca ukrajinského premiéra, bývalý minister financií

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |