Prečo sa v dobrých ľuďoch na internete prebudia démoni a ako funguje emócia pohoršenia v digitálnom veku

Amy Cuddyová z Harvardu bola psychologická superstar.

Jej TED prednáška z roku 2012 má viac ako 46 miliónov pozretí a v tomto ohľade je druhou najúspešnejšou v histórii.

Hovorila v nej o tom, že ak človek vymení schúlenú polohu za takú, pri ktorej sa cíti pohodlne, má otvorenú náruč a dáva najavo svoju dominanciu, už po dvoch minútach pocíti nával sebavedomia.

Cuddyová jav vysvetľovala nárastom testosterónu a poklesom stresového hormónu kortizolu. Lenže prelomový výskum z roku 2012 sa nepodarilo zopakovať a dištancovala sa od neho aj spoluautorka štúdie, podľa ktorej „jav neexistuje“.

Od kritiky práce k vyhrážkam smrťou

Išlo o obrovský škandál, obzvlášť preto, že Cuddyová bola psychologická celebrita, takže si na nej viacerí kolegovia poriadne zgustli.

Po čase sa však oprávnená kritika vyhrotila a aj ľudia s inak kultivovaným prejavom sa uchýlili k osobným útokom a na internete psychologičke odkazovali, že je „nekompetentná“, „nepoctivá“, „lajdácka“ alebo že „propaguje pseudovedu“.

Niektorí ľudia sa vášnivou témou, ktorá sa do určitej miery stala symbolom replikačnej krízy v psychológii, nechali uniesť natoľko, že Cuddyovú na sociálnych sieťach šikanovali nevhodnými odkazmi a došlo aj na vyhrážky smrťou.

Ako je možné, že aj v inak dobrých ľuďoch sa na internete prebudia démoni, a ako funguje emócia morálneho pohoršenia v digitálnom veku?

Témou sa nedávno zaoberala neurovedkyňa Molly Crockettová z Yalovej univerzity v článku, ktorý vyšiel v časopise Nature: Human Behaviour. 

Prednáška Amy Cuddyovej o vplyve polohy tela na psychiku. Zdroj – TED

Morálne pohoršenie

Morálne pohoršenie (z angl. moral outrage) je emócia, ktorú pociťujeme, keď si myslíme, že sa udiala krivda, a motivuje nás, aby sme potrestali vinníka, ktorý sa dopustil prehrešku.

Pocit pobúrenia môže zvyšovať spoluprácu v skupine, ak drží na uzde ľudí, čo si spáchanie zločinu rozmyslia, lebo sa obávajú odplaty spoločnosti, ktorá by ich verejne znemožnila, potrestala stratou sociálnych väzieb alebo väzením.

Dôležitým rysom emócie morálneho pohoršenia je, že sa vyvinula pred tisíckami rokov v celkom inom prostredí, ktoré sa nepodobalo na to dnešné. Naši pravekí predkovia, ktorých myseľ sme do určitej miery zdelili, žili v malých skupinách – po desiatkach členov – a komunikovali výhradne tvárou v tvár. Ak by nespolupracovali, neprežili by, pretože by nič neulovili a nedokázali by sa brániť pred útokmi predátorov.

Keď takí ľudia zistili, že sa niektorý z členov skupiny fláka alebo podvádza, svojím pobúrením mu dali jasne najavo, aby sa vpratal do kože, inak ho napríklad vyženú, čo bol rozsudok smrti.

Funkčná v minulosti

Emócia pobúrenia bola vysoko funkčná v pravekom prostredí, no internet je úplne inou oblasťou a spája aj ľudí, ktorí nie sú príbuzní, stretnú sa len jednorazovo a nekomunikujú tvárou v tvár.

Tisícky rokov evolúcie ľudskej mysle sa ešte nedokázali prispôsobiť novým technológiám, ktoré sú s nami – z evolučného hľadiska – len chvíľu. Preto na nich nevieme adekvátne komunikovať a poburujeme sa aj vo chvíľach, keď to nie je namieste, myslí si Crockettová.

Podobnú situáciu, keď sa tisícky rokov evolúcie nedokázali plne prispôsobiť novým podmienkam, poznáme aj z medicíny, uvádza vedkyňa. Naši pravekí predkovia žili v období nedostatku, takže zjedli všetko, čo im prišlo pod zub. Ak by otáľali, riskovali by, že sa ďalšej porcie už nedožijú, lebo by dovtedy zomreli od hladu.

Vedci si myslia, že uvedený inštinkt nám zostal, no v modernom prostredí blahobytu s dostatkom potravín môže viesť k prejedaniu a obezite.

„Tak ako je ťažšie odolať chuti na tučné a sladké v prostredí plnom burgerov a sladených nápojov, môže emócia pobúrenia komplikovať našu schopnosť riešiť politické konflikty vo veku sociálnych médií,“ píše v štúdii neurovedkyňa.

Najviac sa šíria správy s emóciami

V štúdii, ktorá vyšla v roku 2014 v časopise Science, vedci skúmali, odkiaľ sa dozvedáme o morálnych prehreškoch iných ľudí. Ukázalo sa, že viedol internet, po ktorom nasledoval osobný kontakt. Na konci boli noviny, televízia a rádio.

Crockettová zistila, že obsah na internete vyvolával úplne najväčšie pobúrenie ľudí. „Tieto výsledky nám naznačujú, že správy na internete môžu umelo navyšovať pocity pobúrenia,“ konštatuje vedkyňa v článku pre The Globe and Mail.

Spoločnosti ako Google a Facebook súťažia o našu pozornosť, aby zarobili na reklame. Z toho dôvodu vyvíjajú algoritmy, čo šíria predovšetkým taký obsah, ktorý má virálny potenciál. Ukazuje sa, že sú to správy, ktoré obsahujú nejakú silnú emóciu, napríklad pobúrenie, vraví Crockettová.

„V jednej štúdii zistili, že ľubovoľná morálna emócia v tweete zvyšuje pravdepodobnosť, že sa príspevok bude zdieľať, o 20 percent,“ píše vedkyňa. Výsledkom takejto situácie je, že sa najviac šíri obsah, ktorý nás takpovediac zdvihne zo stoličky. To, či je pravdivý alebo nie, nehrá rolu.

Online a offline pobúrenie

Sociálne siete nás permanentne vystavujú obsahu, ktorý nás poburuje, a výrazným spôsobom znižujú náklady spojené s prejavom rozhorčenia.

Ak pri osobnom kontakte platí, že si prípadný konflikt musíme poriadne rozmyslieť, lebo riskujeme úraz či smrť v prípade, že nás banda chuligánov, ktorej sme sa statočne postavili, zmláti, na sociálnej siete v sociálnej bubline vlastného publika neriskujeme skoro nič.

Na sociálnej sieti sa tiež môžeme schovať v dave ďalších ľudí, ktorí obeti naložia spolu s nami. „Zosmiešnenie cudzieho človeka na opustenej ulici je oveľa riskantnejšie ako to, keď sa pripojíte k davu tisícov ľudí na Twitteri,“ píše v štúdii Crockettová.

Verejné pohoršovanie sa na internete môže slúžiť ako nástroj na zvyšovanie vlastnej reputácie, čo nás tiež motivuje písať pobúrené statusy. Takýmto spôsobom dávame najavo, že odpudivým správaním opovrhujeme, takže sa ho určite nedopúšťame.

Budujeme si tak auru morálneho jedinca a stúpame nahor sociálnym rebríčkom, niekedy dovtedy, kým sa neukáže, že sme pokrytci, ktorí kritizovanú prax potajme vykonávajú.

Hracie automaty vo vreckách

Pozitívna spätná väzba v podobe lajkov a zdieľaní našich pobúrených príspevkov, ktoré prichádzajú v ľubovoľnom čase, zaplavuje náš mozog príjemnou dávkou dopamínu, takže z uverejňovania pohoršených správ spravíme zvyk, aby sme sa pravidelne odmenili.

Tristan Harris, ktorý v googli tri roky pracoval ako dizajnový etik (z angl. design ethicist), prirovnal smartfóny k „hracím automatom v našich vreckách“, pretože nás robia závislými, v tomto prípade od sociálneho schválenia, ktoré plynie z počtu lajkov, zdieľaní alebo „priateľov“.

Z toho dôvodu máme tendenciu obsedantne kontrolovať svoje telefóny, aby sme si overili, ako veľmi nás ľudia majú radi.

Každý môže byť trollom

Z každého z nás sa môže stať troll, myslí si odborník na informačné technológie Cristian Danescu-Niculescu-Mizil z Cornellu. Minulý rok vydal s kolegami článok, v ktorom skúmali, či je nevhodné správanie ľudí na internete doménou hlasnej menšiny, alebo sa k nemu môže z času na čas uchýliť každý z nás.

„V našom výskume sme zistili, že obyčajní ľudia, tak ako vy alebo ja, sa môžu správať nevhodne, napríklad trollovať. V určitom čase sa naozaj môžete stať trollom. A to je prekvapujúce,“ vraví odborník z Cornellu pre Mosaic Science.

Danescu-Niculescu-Mizil vysvetľuje, čo zvyšuje pravdepodobnosť trollovania: „Ak máte zlý deň alebo je náhodou pondelok, je vyššia pravdepodobnosť, že v rovnakej situácii budete trollovať. Milší ste, ak je sobotné ráno.“

Autori v uvedenej štúdii píšu, že existujú dva hlavné faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť trollovania: zlá nálada človeka a to, či ste sa v diskusii stretli s trollom.

Fake news a bubliny

Podľa Crockettovej sociálne siete demokratizovali silu rozhorčenia a dali hlas aj tým, na ktorých sa zabúdalo. Oceňuje hnutia #BlackLivesMatter a #MeToo, ktoré upozornili na rasizmus v americkej spoločnosti a na sexuálne útoky na ženy.

No neurovedkyňa dodáva, že sociálne siete môžu naše morálne emócie formovať negatívnym spôsobom. „Fake news odvádzajú našu pozornosť od skutočných udalostí, tak ako jedlo z rýchlych občerstvení odvádza chuť na zdravú stravu.“

Vedkyňa z Yalovej univerzity si tiež myslí, že ak je na sociálnych sieťach predmetom pohoršenia čokoľvek, strácame cit pre to, aby sme dokázali rozlíšiť, čo je vskutku ohavné a odsúdeniahodné a s čím nesúhlasíme, no dá sa to akceptovať.

„Diskusie o politike na internete väčšinou tvoria spriatelené tímy ľudí, ktorí na seba vykrikujú, akí sú zlí,“ píše Crockettová. Napríklad štúdia z roku 2015 o komunikácii na Twitteri po streľbe v škole Sandy Hook v roku 2012 ukázala, že prvé dni po tragickej udalosti medzi sebou liberáli a konzervatívci komunikovali a celé to pripomínalo celonárodnú diskusiu o držbe zbraní v USA, no po pár dňoch sa vytvorili uzavreté bubliny vlastných prívržencov, ktorí seba pochválili a oponentov zosmiešnili.

Neurovedkyňa si myslí aj to, že ak svoje rozhorčenie presunieme na internet, zostane ho málo pre „offline život“. „Ak vám vrie krv v žilách vždy, keď sa pozriete na sociálne siete, možno už nebudete mať dosť energie na kroky, ktoré majú skutočný význam, ako je dobrovoľníctvo, pochody alebo hlasovanie vo voľbách.“

Crockettová píše, že „ak je morálne pohoršenie ako oheň, sociálne médiá sú ako olej“. Ak sa stretneme s trollom, nemali by sme odplácať, v opačnom prípade len roztočíme kolotoč morálneho pohoršenia.

Dostupné z: doi:10.1038/s41562-017-0213-3