Rozprávka pre dospelé deti

Jeden z najvýznamnejších nemeckých romantických spisovateľov E. T. A. Hoffmann je bežnému čitateľovi známy predovšetkým z Hoffmannových poviedok od Jacquesa Offenbacha, inšpirovaných jeho dielom a čiastočne i životom. Málokto ho však čítal, hoci naozaj stojí za to. Napríklad jeho novela Majster Blcha – rozprávka, ktorá nie je pre deti.

Písanie ako vedľajšia činnosť

Ernst Theodor Amadeus Hoffmann sa narodil v roku 1776 vo vtedajšom Východnom Prusku, v Königsbergu – alebo, ak chcete, Kráľovci – čiže v dnešnom ruskom Kaliningrade. Detstvo prežil vo veľmi ubíjajúcom rodinnom prostredí, preto sa čoraz viac uchyľoval do snenia. Poznamenal si: „Bohvie aká náhoda, či skôr aký prapodivný rozmar osudu ma zavial do tohto domu. Čierne a biele nemôže byť protikladnejšie než ja a moja rodina – bože, čo sú to za ľudia!“

Podľa vlastného svedectva neoplýval fyzickou krásou, bol malý, s nosom ako skoba, ježatými vlasmi a malými očkami. Trápilo ho to a aby predišiel posmechu, skrýval sa za iróniu, grotesknosť, občas aj záhadnosť a bral na seba úlohu zabávača. Z tohto nastavenia sa zrodilo viacero jeho podivných literárnych postáv.

Hoffmann síce vyštudoval právo a väčšiu časť života sa živil ako sudca vo Varšave a v Berlíne – až na niekoľko rokov, keď bol, po prerušení kariéry napoleonskými vojnami, kapelníkom v Bambergu, v Drážďanoch a Lipsku – no za pravé povolanie pokladal skladanie hudby. Aj svoje tretie meno Wilhelm si zmenil podľa Mozarta na Amadeus, žiadne zásadné hudobné dielo však nevytvoril. Literárna tvorba preňho znamenala len podružnú záležitosť, určenú pre kalendáre a časopisy. Písal veľa a pre neúspešnú lásku i rozpory doby, v ktorej žil, sa stal pravým rozor­vaným romantickým človekom. Neprajníci ho zjednodušene vidia ako nestáleho muža, ktorý si medzi udeľovaním trestov smrti a dlhoročného väzenia odskakoval do rozprávok.

Hoffmann umrel v roku 1822 v Berlíne na tzv. „vysychanie miechy“, čo bol v jeho dobe eufemizmus pre jednu formu syfilisu. Zaradil sa tak k veľkým umelcom ako Dürer, Schubert či Baudelaire. Pred smrťou mu choroba takmer úplne zabránila pohybovať sa, takže trávil dni pozorovaním ľudského hemženia z výšky svojho bytu, o čom napísal aj skvelú poviedku Bratrancovo okno.

Únik z reality

Hoffmann bol spisovateľom, skladateľom, dramatikom, režisérom, maliarom, karikaturistom, dirigentom a hudobným kritikom, ktorý ovplyvnil budúci štýl písania recenzií. A vďaka svojim groteskným a strašidelným príbehom sa pokladá za predchodcu hororu a fantasy.

Napísal viacero románov a množstvo poviedok. Satirický román Život nie je pre kocúra (v češtine bližšie originálu: Životní názory kocoura Moura, 1820–22) zostal nedokončený a pokladá sa za jeden z jeho vrcholov. Sú to vtipné memoáre figliarskeho kocúra, ktoré sa striedajú s patetickým životopisom kapelníka Johannesa Kreislera – kocúr svoje dielo totiž píše na podložke z roztrhanej pánovej knihy a v tlačiarni potom omylom všetko vysádzajú ako jeden text. Dnes by sme to nazvali postmodernou.

V poviedke Zlatý hrniec (1814) sa prvý raz objavuje motív spájania rozprávkového a nadprirodzeného so všedným životom. Okrem toho tu vystupuje autorovo obľúbené alter ego, študent Anselm, zasnívaný smoliar s čistým srdcom.

Kliatba Pieskového muža

Pozoruhodné dielko je aj Sand­mann, podľa škriatka, ktorý sype neposlušným deťom do očí piesok. Ten spôsobí, že im oči vypadnú. Pieskový mužíček ich potom vezme a kŕmi nimi svoje mláďatá. Táto postava je stotožnená s viacerými hrdinami poviedky, v ktorej ide okrem iného aj o lásku ku skonštruovanej bábke. Je zaujímavé, že Piesočný muž je obľúbenou snovou či mysterióznou postavou, ale často s opačným významom ako u Hoffmanna – Neil Gaiman ho použil vo svojej najznámejšej komiksovej sérii a miesto má aj vo východonemeckých večerníčkoch ako Pieskový mužíček, čo nosí sny.

Offenbachova opera Hoffmannove poviedky (1881), čiastočne vychádzajúca zo Sandmanna, je jedným z najhranejších hudobných diel. Kedysi sa pokladala, vďaka pochmúrnemu deju a problémom, ktoré sprevádzali jej uvedenie vo viedenskom Burg­theatri (požiar spôsobený plynovým osvetlením a 400 mŕtvych), za prekliatu, a hrala sa pomerne málo. „Kliatbu“ prelomilo až úspešné berlínske uvedenie Maxa Reinhardta v roku 1905.

Hoffmannove texty inšpirovali aj známy Délibesov balet Coppélia, Schumannovu Kreislerianu či Čajkovského Luskáčika. Nasledovateľov našiel v Poeovi, Kafkovi, Baudelairovi, Dostojevskom, Gogoľovi i Dickensovi.

Majster Blcha

Majster Blcha patrí k autorovým posledným satirickým rozprávkam, ktoré vo svojej podstate ani nie sú určené pre deti. Nesie podtitul: Rozprávka v siedmich dobrodružstvách dvoch priateľov. Jej koniec Hoffmann, už ako ťažko chorý, len diktoval. Všetky postavy majú svojich dvojníkov vo fantazijnom svete a dej je rozprávaný niekoľkokrát, z rozličných pohľadov.

Hlavný hrdina Peregrinus Tyss je večný chlapec, fixovaný na svoje detstvo, a celý príbeh predstavuje cestu jeho „zmúdrenia“ a nájdenia šťastia – za prispenia Majstra Blchu (ktorý je naozajstnou blchou). Sprevádza ho a poskytne mu sklíčko, cez ktoré vidí, čo si ľudia naozaj myslia. Vystupuje tu krásna Dörtje (v snovom svete princezná Gamahé), cirkusanti a šarlatáni s menami známych vedcov Leeuwenhoek a Swammerdam, či Peregrinov priateľ, ktorý sa v rozprávkovom svete volá Bodliak Zeherit.

Podstatnejším než príbeh je spôsob rozprávania s nadhľadom a iróniou, pričom do deja občas vstúpi aj sám autor, aby veci pohol dopredu alebo čosi dopovedal. Dobový úzus by kázal postupovať vážne a s primeraným pátosom, no Hoffmann urobil presný opak, čím román priblížil modernej literatúre. Čitateľ má však stále pocit, že pozerá cez akési pokrivené zrkadlo, v ktorom sa sem-tam mihne čosi temné a znepokojivé. A to je presne Hoffmann, ako ho poznáme najlepšie.