Juraj Smatana: Pravicový volič sa často správa hlúpejšie ako babka, ktorá predá svoj hlas Smeru za karafiát

JURAJ SMATANA sa narodil v roku 1966, vyštudoval dejepis a geografiu na Filozofickej fakulte a Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Je učiteľom na gymnáziu v Považskej Bystrici, občianskym aktivistom, mestským a krajský poslancom v Považskej Bystrici a asistentom poslanca parlamentu Jána Budaja. Spolupracuje s mimovládnymi organizáciami v oblasti ochrany životného prostredia a boja proti korupcii. Bol poradcom predsedníčky vlády Ivety Radičovej v oblasti životného prostredia. Významne sa angažuje v boji proti dezinformáciám, hoaxom a propagande vo verejnom priestore.

Do roku 1989 ste pracovali ako elektrotechnik, neskôr ste sa stali učiteľom dejepisu a geografie. Dosť veľká zmena.

Vyštudoval som elektrotechnickú priemyslovku, konkrétne rádiotechniku. Pred revolúciou som sa síce nedostal do disidentských kruhov, ale nebol som ani komunista. Žiadneho straníka  sme nemali ani v najširšej rodine.

Ale hoci ma história bavila odmalička, študovať ju za komunizmu nemalo veľký zmysel. Musel by som sa podriadiť ideológii, na čo som nemal chuť. Radšej som sa venoval vysielačkám a rádiotechnike, „pípal“ morzeovku a behal po kopcoch s anténami. Zmena prišla až neskôr.

Počúvali ste aj takzvané štvavé protirežimové vysielače?

To sme mali takmer ako rodinnú tradíciu. Prvýkrát som Hlas Ameriky počul už ako malý chlapec, u deda na starom elektrónkovom rádiu. Obaja dedovia mali s režimom problémy, keďže predtým boli gazdami a potom im zhabali dobytok a role.  No a neskôr? Rádioamatéri predsa vedeli najlepšie, ako si naťahať antény a nastaviť filtre tak, aby sme trochu oslabili rušičky.

Čím boli vaši rodičia?

Psychológovia vedia, že veľmi silný vplyv na hodnoty človeka majú najmä starí rodičia. Až v strednom veku si uvedomí, že niečo do seba majú aj jeho rodičia. Starí rodičia boli roľníci, otec technik a konštruktér v strojárňach, známy muzikant v dychovke. Mama pracovala na pošte, dnes je veľká záhradkárka a včelárka.

Ako vám potom napadlo stať sa učiteľom? Uživiť rodinu z platu začínajúceho učiteľa nie je práve zábava.

Sedieť niekde so spájkovačkou a vyrábať obvody nebolo pre mňa. Bol to dobrý koníček, ale profesijne ma to nenapĺňalo. Cez rádioamatérstvo som sa dostal k práci s mladými. Zistil som, že mi to ide a baví ma to. Ešte pred rokom 1989 mi prišla ponuka učiť na učilišti v Považských strojárňach. Hľadali majstrov odbornej prípravy elektronikov, tak som nezaváhal.

Pri učení som už potom ostal, len som zmenil predmety na dejepis a geografiu. Šiel som na vysokú školu, hoci som tam bol už relatívne starší. Na dennom štúdiu som začínal ako 26-ročný.

Neodpovedali ste, z čoho ste plánovali živiť rodinu. Máte dve dcéry.

Mohol som si dovoliť luxus učiteľstva, lebo rodičia vlastnými rukami postavili rodinný dom. Mal som teda základný pocit istoty, že pri skromnom spôsobe života si nebudem musieť brať hypotéku. A kombinácia dejepis a zemepis sa nedala študovať popri zamestnaní.

Keď otec zomrel, mama sa odsťahovala do bytu po starých rodičoch, takže na jednom poschodí domu bývame my, a na druhom sestra s jej rodinou. V kombinácii so skromným spôsobom života, teda bez auta a zahraničných dovoleniek, to stačilo.

Neiritovalo vás, že hoci pracujete a robíte užitočné veci pre spoločnosť, musíte žiť skromne, kým iní si nakradli vďaka ľuďom pri moci? V uliciach a obchodných centrách bežne vidieť zbohatlícke deti na džípoch a s kabelkami za tisíce eur, na ktoré si v osemnástich jednoducho nemohli zarobiť.

Keby som trpel strašným pocitom nespravodlivosti, že mám nižší životný štandard ako nejakí privatizéri a politickí nominanti, niečo by som s tým urobil. Náš život je v našich rukách. Som spokojný, žijem dobrý život. Máte však pravdu – tým, čo ste spomenuli, sa treba vážne zaoberať.

Ak totiž nastavíme pomery v štáte tak, že pozitívne správanie bude odmeňované aj ekonomicky, veci zrazu začnú fungovať. Staršia dcéra študuje vo Fínsku. Keď tam svojim známym povedala, že jej otec je stredoškolským učiteľom na gymnáziu, len uznanlivo kývli hlavou. Tam to znamená spoločenský rešpekt a slušné majetkové pomery.

Fíni sa podľa prieskumov cítia ako najšťastnejší národ v Európe. Ich reforma školstva nebola o tom, že niekto dostal spásonosný nápad, ako lepšie učiť. Začali tým, že zmenili platové pomery učiteľov tak, aby sa tam začali tlačiť tí najlepší. Dokonca sa dialo to, že ľudia z biznisu mali ako svoj ekonomický sen dostať sa učiť na školu.

Vyzerá to náročne, pritom je to triviálne. Budúcnosť našich detí sa tvorí v škole. Komu ich chceme zveriť? Najlepším ľuďom. Ako ich tam dostať? Tak, že ich zaplatíme a motivujeme. Vo Fínsku dali učiteľom peniaze, slobodu a zodpovednosť za výsledky, preto to funguje. Po niekoľkých generáciách už možno povedať, že  sa rozhodli správne.

Fínsko je pritom porovnateľná krajina so Slovenskom. Má päť miliónov obyvateľov, je bez nerastných zdrojov, fínsky národ sa osamostatnil pomerne neskoro. Pozrite sa však, kde sme my a kde Fínsko. Oni sú na špičke, my dole, hoci stále v elitnom európskom klube. Pokrok v školstve máme postavený najmä na nadšencoch, ktorí sú ochotní sa obetovať pre verejné blaho, čo nemôže stačiť.

Spolupracovali ste s množstvom organizácií v treťom sektore. Ako vnímate, že vás Fico a jemu podobní majú za parazitov, motivovaných Sorosom, hoci v skutočnosti roky parazitujú práve oni?

Pojmy tretí sektor a mimovládky sú používané ako negatívne nálepky už dlhšie. Táto démonizácia sa začala Mečiarom, potom bol pár rokov pokoj, až s tým opäť začala prokremeľská propaganda v súvislosti s hybridnou vojnou.

Pritom je to jednoduché – tretí sektor tvoria organizovaní občania, ktorých cieľom nie je ani profit, ani uchopenie moci.

Niekto si založí spevokol, iný futbalový klub, ďalší chce chrániť prírodu alebo bojovať proti korupcii. V ktorej spoločenskej oblasti človek môže úspešne fungovať sólovo? Angažovať sa v treťom sektore je prirodzená vec a základné občianske právo.

Čo vás k nemu priviedlo?

Zlomový moment prišiel v roku 1998, keď som mal rok pred odovzdaním diplomovky. Šiel som po Považskej Bystrici a na výklade obchodného domu boli vylepené jednotlivé varianty plánovanej diaľnice, ktorá mala viesť cez mesto. Jedným z nich bola známa estakáda ponad stred mesta.

Vtedy mi došlo, že investori budú presadzovať riešenie ponad naše hlavy. Položil som si otázku, kto iný sa toho chytí, ak nie ja? V meste totiž vládlo HZDS. A keďže som mal vyštudovanú geografiu a kontakty na množstvo expertov, bral som to ako osobnú úlohu.

Dal som dokopy pár kamarátov a začali sme to riešiť. Mnohé organizácie nám pomáhali, my sme zas ponúkali svoje skúsenosti ďalším, a tak som získal kontakty prakticky na všetky významnejšie združenia.

Najväčšia kritika tretieho sektora spočíva v tom, že je financovaný zo zahraničia. Konšpirátori vychádzajú z toho, že ak niekto posiela peniaze zvonka, logicky chce presadiť svoju vôľu, prípadne rovno ublížiť bohabojnému slovenskému národu. Prečo tí ľudia nevidia, že práve peniaze od donorov zo zahraničia pomohli demokratizovať krajinu v 90. rokoch?

Prvé peniaze zo zahraničia sem začali chodiť po roku 1989, v rámci pomoci postkomunistickým krajinám, a nikto v tom nevidel problém. Až Mečiar, skúsený v boľševických metódach, začal všetky oponentské organizácie odrezávať od financií. Nemyslím len štátne peniaze, ale aplikoval aj politický nátlak na súkromné firmy, aby si dobre rozmysleli, či prispejú tretiemu sektoru.

Ak tak urobili, čakali ich kontroly, pokuty, nedostávali štátne zákazky. Tretí sektor bol v dileme – buď prijať peniaze zo zahraničia, alebo nefungovať vôbec. Tradícia darcovstva sa u nás ešte len obnovovala. Západ si uvedomoval, že nás nemôže nechať napospas Mečiarovi, navyše videl, že potrebujeme pomoc po páde 40-ročnej totality.

V tom je celý vtip – najskôr zabránite tretiemu sektoru financovať sa z domácich zdrojov, a potom ho obviníte, že je platený zo zahraničia. Cieľom je, aby prežili len poslušní.

Jasné, ale prečo sa to teraz po 20 rokoch recyklovalo?

Na to je jednoduchá odpoveď – robia to tí istí ľudia. Pozrite si portály ako Hlavné správy, Extraplus alebo Na palete. Čo vidíte? Mečiarovských autorov. Za webom Na palete stojí Kapusta z neslávnej Kubišovízie, v Hlavných správach píšu aj redaktori bývalej Zmeny.

Pre mladších pripomeňme, že Zmena bol pôvodne solídny študentský časopis a neskôr ho prebrali štvaví, hysterickí, xenofóbni a nacionalistickí podivíni.

Áno, totálne sa zvrhol. Pred rokom sme robili porovnanie a zistili sme, že ešte aj titulky v takýchto médiách sú identické ako v 90. rokoch. Títo ľudia pritom zámerne ignorujú fakt, že po dvoch demokratických voľbách, po ktorých zostavoval vládu Dzurinda, zahraničná podpora pre tretí sektor prakticky vyschla, pretože už sme považovaní za stabilnú demokraciu.

Môžete si prejsť neziskovky jednu po druhej a nenájdete žiadnu významnú, ktorá by bola závislá iba od jedného, zahraničného zdroja financií. Ich kritici však schválne pracujú so starými výročnými správami z 90. rokov. A ak na to idú takto, dokážu prepojiť fakt každého s každým, a vykresľovať rôzne hrozivé pavučiny.

Napriek všetkému, nechýba tu vyváženejší pohľad na Sorosa? Jedni ho zatracujú, iní sú k nemu nekritickí.

Nepoznám nikoho, kto by obhajoval Sorosove finančné machinácie, dravé operácie na burzovom trhu. Ľudí, ktorí rozprávkovo zbohatli podobným spôsobom, sú však na svete tisíce. Iba niektorí, a Soros patrí medzi nich, si však povedali, že si doma nepozlátia kľučky a vodovodné kohútiky, alebo si nekúpia vlastnú stíhačku na lietanie po svete, ale investujú do krajín, kde treba pomôcť demokracii. Tým Soros ako keby narušil obraz boháča, ktorý hrabe iba pre seba. Rozdáva z vlastného, čo je mnohým podozrivé. On sám finančný trh kritizuje, považuje ho za globálne kasíno, ktorého pravidlá treba zmeniť. Ale peniaze, ktoré v ňom získal, investuje do svojho „koníčka“ – otvorenej spoločnosti podľa filozofa Karla Poppera.

Ak teda chceme objektívne hodnotiť Sorosa, bavme sa aj o tých, ktorí zbohatli podobne ako on, nikomu však nepomohli. Mimochodom, ak má niekto vytreštené oči z toho, že ktosi dostal peniaze pochádzajúce zo zahraničia, najviac to vypovedá o ňom samotnom.

Ak je niekto presvedčený, že sa lojalita a vernosť každého človeka dá kúpiť za pár tisíc eur, znamená to, že on sám je predajný za päťdesiat eur. Veriť, že ľudia, ktorí hovoria dvomi či tromi svetovými jazykmi a dokážu tvorivo myslieť a organizovať rozsiahle aktivity, sú odkázaní na doživotné vtieranie sa donorovi, je komické. Podobne komické je veriť, že neziskovky majú bájne obrovské peniaze práve od Sorosa a preto ich treba nazývať piatou kolónou.

No, ono sa stačí kritikov spýtať, čo je to tá piata kolóna, a bez googla sú stratení. Mal som tú možnosť a ani jeden netušil, o čo presne ide.

Samozrejme, lebo ich videnie sveta sa priam vylučuje s hlbším všeobecným vzdelaním, hoci sa občas nájdu aj výnimky. Svoj svet si potrebujú zjednodušovať konšpiračnými teóriami.

Predstava, že svet ovládajú Židia či slobodomurári, je pre nich komfortná, lebo ich nenúti rozmýšľať a prijať nezvládnuteľnú zložitosť sveta, dokonca majú pocit, že nahliadli za jeho oponu.

Okrem toho, ich viera vo všemocné sprisahania ospravedlňuje občiansku pasivitu. Je to podobná psychologická pasca, do akej sa chytajú obete siekt. Aj pokusy o diskusiu s nimi dopadajú podobne.

No dobre, ak sa Sorosa desia mentálne jednoduchší, dá sa pre to nájsť pochopenie. Ak to však ako argument používajú Orbán či Fico, prestáva to byť žart. Tobôž, ak samotný Orbán študoval za Sorosove peniaze. Lenže to už hovoríme o vzdelaných, skúsených a schopných ľuďoch.

Nevidím do hláv Orbána a Fica, ale som presvedčený, že u nich je to vecou politickej praxe. Orbán je pre Fica vzorom. K tomuto druhu komunikácie siahli, lebo im to prinieslo politický profit. Keby sa totiž sami riadili tým, čo hlásajú, dopustili by sa základnej politickej chyby – uverili by svojej vlastnej propagande.

Treba si uvedomiť, že konšpiračné teórie a hoaxy sú mocným nástrojom politickej propagandy. Orbán postupným vývojom zistil, že ak chce vo veľkom uchopiť moc, musí frustrovanému národu ponúknuť obraz nepriateľa. Dokonalým obrazom nepriateľa je práve zdanlivo blízky, ale v skutočnosti fiktívny nepriateľ, lebo nad ním sa víťazí najľahšie. Pre politických vodcov je to obrovské pokušenie.

Rozumiem, ale aj Ficovi muselo byť jasné, že ak naznačí, že prezident Kiska dohadoval v New Yorku so Sorosom slovenský majdan, popudí proti sebe tých viac mysliacich, čo je tiež solídna časť spoločnosti. Tí sa museli rehotať nad jeho blúznením. Nebodaj mu stačí, že uspokojí tých menej rozhľadených?

V tomto zohráva rolu populizmus, čo je mor modernej politiky. Ešte donedávna sa od politika očakávalo, že ponúkne program a splní aspoň nejaké sľuby. Spomeňte si na obdobie po revolúcii, koľko bolo v televízii diskusných politických relácií, kam pozývali rôznych expertov.

Politici vtedy verili, že na to, aby si naklonili ľudí, musia získať aj pochvaly od odborníkov, ktorí potvrdia ich tézy. Inými slovami, existovala aspoň základná dôvera k expertom.

S nástupom internetu došlo k ich kríze, lebo ľudia si začali namýšľať, že správne odpovede na všetko nájdu cez vyhľadávač. Tým sa tu začal formovať raj pre populistov. V súčasnom komunikačnom priestore tak politikovi stačí udržiavať istú úroveň vzruchu, nepokoja a imidžu.

Pozrite sa tiež na Ficov politický príbeh. Dlho mu trvalo, kým pochopil, kde leží jeho pevné voličské jadro. Na začiatku sa Smer definoval ako tretia cesta, teda pravica ani ľavica, to však Ficovi nefungovalo.

Len čo zistil, že jeho potenciál sú starší ľudia, ktorí väčšinu života prežili v komunizme, pričom ho svojou občianskou pasivitou a strachom pomáhali udržiavať, vykašľal sa na tretiu cestu a uzavrel s nimi doslova korupčný kontrakt.

Bývalí Mečiarovi voliči už síce neveria, že by sa ich život mohol ešte naozaj zlepšiť, ale Fico im garantuje aspoň to, že sa nezhorší. Preto robí gestá s udržiavaním cien elektriny, plynu, zdravotníctva a podobne.

Jeho voliči to chápu tak, že rešpektuje ich minulosť a nezhorší ich súčasnosť, preto ho podporujú a tolerujú mu čokoľvek, aj korupčné kauzy.

Čím si to zdôvodňujú?

Barličkami typu, že aj tak kradnú všetci a že iní by boli ešte horší. Kde v Smere pritom nájdete ľudí, ktorí spravodlivé riadenie štátu uprednostnia pred osobným ziskom? A napriek tomu všetkému sa ešte môžeme dožiť návratu Fica v novej sile. On totiž nerezignoval, len takticky ustúpil.

Prečo je volič pravice oveľa kritickejší k svojim politikom ako volič údajnej ľavice? Údajnej preto, lebo Smer nie je ľavicová strana. Znamená to, že pravicoví voliči sú vyspelejší? Lebo to znie príliš arogantne.

Vždy upozorňujem, že pravicový, respektíve náročnejší a vzdelanejší a mestský volič, aby to nebolo urážlivé voči ľavicovým intelektuálom, sa často správa hlúpejšie ako babka, ktorá svoj hlas predá za karafiát, zákusok a pár repeťáckych pesničiek. Ona si totiž povedala, že toto od politika chce, a preto ho bude voliť, a to aj dostane.

Na druhej strane ten zdanlivo rafinovaný, intelektuálny a informovaný potenciálny volič pravice je zaplavený informáciami, takže vie niečo na každého – na Sulíka, Matoviča, Hlinu aj Beblavého. Pozná všetky ich chyby aj názory.

Výsledkom však je, že radšej nejde voliť, čím síce nič nezíska, ešte aj prehĺbi krízu a pomáha vyhrať Smeru. Inými slovami, títo ľudia majú na politiku také vysoké nároky, až sami seba vyšachujú z politickej hry. Byť oligarchom, tak tú ich paralyzujúcu skepsu podporujem programovo.

Napriek všetkému – Smer má šialené kauzy od začiatku svojho vládnutia v roku 2006. Napriek tomu má stále najvyššie preferencie. Prečo má jeho jadrový volič, ak to trochu zvulgarizujem, také dlhé vedenie?

Ale veď on sa v rámci svojho sveta správa pomerne pragmaticky. Z jeho životných skúseností a obrazu sveta, ktorému verí, je to logická voľba. Nad tým sa ani nepozastavujem.

Mňa skôr prekvapujú mladí, informovaní a scestovaní ľudia, ktorí si v hlave urobia expertízu a jej výsledkom je, že nejdú voliť, lebo im nie je dobrá ani SAS, ani OĽaNO, ani nikto.

Fico musel hneď po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej vedieť, že plné námestia sa nedajú ustáť. Prečo sa stal ešte arogantnejším a ponúkol len kozmetické zmeny?

Lebo on a jeho ľudia nemôžu naozaj odísť. Nemôžu si to dovoliť. Nie sú v pozícii napríklad politikov z vlády Ivety Radičovej, pre ktorých pád spoločnej vlády nepredstavoval osobné ohrozenie, iba vzdanie sa moci.

Predstavte si, že by Smer padol a prokuratúre aj polícii by sa po nástupe demokratickej vlády rozviazali ruky. Veď tí ľudia by, ak by aj neskončili vo väzení, do konca života žili v neistote, či ich nezatvoria.

Tým to však len oddialia.

Áno, ale akú majú inú možnosť? Musia svoj pád odďaľovať a dúfať, že to postupne vyšumí, premlčí sa a prídu iné kauzy, ktoré prekryjú súčasné. Nehovoriac o tom, že kým sú pri moci, môžu zahladzovať stopy.

Tak inak – zabijú novinára a Fico, ktorý k nim bol vždy arogantný, pričom sa preukáže, že uňho pracujú ľudia napojení na mafiu, si dovolí drzo vyskakovať na Kuciakovho kolegu z redakcie, hoci kladie normálnu otázku. Čo to má za poradcov?

Nevidím jemu ani im do hlavy, ale je známym javom, že aj demokratickejší a oveľa inteligentnejší politici po rokoch mocenskej expozície nadobudli takéto videnie sveta. Stalo sa to Churchillovi aj Thatcherovej. Jednoducho sami seba začali stotožňovať s dobrom, s verejným záujmom.

Odstraňovanie podobných vládcov voľbami je dôležité práve preto, aby nedošlo k prerasteniu ich ega nad normálnu úroveň. Fico prestal vnímať realitu, lebo nebol voličmi vymenený včas. A áno, to, aký je dnes, je pre spoločnosť nebezpečné. Faktom je, že čakať od neho pozitívnu zmenu je naivné.

Nikdy som nebol členom toho tábora, ktorý tu po nástupe Kotlebu kričal, že vďaka za Fica, lebo je aspoň proeurópsky a v rámci V4 sme na tom vlastne celkom fajn. Práve Ficova vláda totiž vytvorila živnú pôdu pre rast Kotlebu.

Sú navzájom prepojení, lebo všetky smerácke kauzy a zlyhávanie spravodlivosti sú živnou pôdou pre extrémistov a antisystémové hnutia. A prítomnosť extrémistov v parlamente zas legitimizovala Ficovu vládu ako záchranu pred nimi.

V RTVS, ktorá za riaditeľa Miku nebola práve ideálna, sa podarilo solídne zvýšiť dôveryhodnosť spravodajstva. Nový riaditeľ Rezník, schopný prežiť každý režim, však so svojím manažmentom začal robiť kroky, ktorých výsledkom je, okrem iného, odchod časti kvalitných ľudí a angažovanie podivínov a konšpirátorov, ktorí kritikov zastrašujú vyhrážkami o trestných oznámeniach, typu Gustáv Murín. Kým sa texty podobných ľudí objavujú na blogoch Pravdy, v Zem a vek alebo v Hlavných správach, je to jedno. Čo to však znamená, ak prenikajú do verejnoprávneho priestoru? 

Čítal som pár Murínových textov, a nevedel som, či sa smiať alebo plakať. Je to veľmi zlý signál v kontexte toho, čo sa očakáva od verejnoprávneho média. V porovnaní s tým sú Slobodné vysielače a Zem a vek len okrajovým folklórom.

RTVS je kľúčová inštitúcia pre informačnú imunitu Slovenska, aj pre ochranu našich digitálnych hraníc. Videl som rebríček mediálnej gramotnosti jednotlivých európskych krajín. Hore sú opäť Fíni, potom Holandsko, Švédsko, Dánsko a Estónsko.

Všetky tieto krajiny majú solídny vzdelávací systém, ktorého súčasťou je aj verejnoprávna televízia a rozhlas, sieť knižníc a ďalšie veci. My na Slovensku sme si však zvykli, že stačí, ak verejnoprávna televízia neškodí. Nadšení sme boli už z toho, že za Miku bolo spravodajstvo pomerne neutrálne.

Keď si však porovnám Český rozhlas s Rádiom Slovensko, prípadne Českú televíziu s našou, vidím dramatický rozdiel – Česi majú na konte stovky analytických a investigatívnych relácií. U nás máme pár výborných, osvietených redaktorov, čo je však málo.

To, čo Rezník predviedol už v TASR, je strašné, a to nielen podpisom zmluvy so Sputnikom. Veď tá zmluva sa ani nedá vysvetliť. Sputnik už mal vtedy publikované také množstvo nezmyslov a tvrdej vojnovej propagandy, že normálnemu človeku by to ani nenapadlo.

Napríklad?

Sputnik písal, že ukrajinskí vojaci pochodujú, aj keď ich strelia do hlavy, lebo sú zdrogovaní. Zverejnil, že ruskí vedci ohlásili, ako do desiatich rokov vyriešia teleportáciu. A v tejto situácii s ním Rezník uzavrie zmluvu? A ešte sa aj stane riaditeľom verejnoprávneho média a zlikviduje Reportérov?

Mimochodom, rezníkovská TASR bola jednou z najpodozrivejších informačných inštitúcií u nás.  Občas tam dochádzalo k omylom, ktoré skresľovali vyznenie správ v neprospech EÚ, našli sa aj zavádzajúce titulky a podobne.

Pritom práve štátna tlačová agentúra by mala byť vzorom profesionality, a nie vyvolávať podozrenia, či tam nemajú nejakého zabudnutého „vplyvového agenta“ ešte z čias, keď sme boli sovietskym satelitom.

Rezník možno nie je ten, čo si do RTVS osobne dotiahol Murína. Vytvoril však podmienky, aby tam podobné figúrky mohli prenikať a vytláčať profesionálov, čo je veľmi nebezpečný signál.

Za svoje názory a aktivity ste terčom množstva nenávistných útokov, neraz veľmi drsných. Ako to vnútorne prežívate?

Emočná bilancia je však v tomto vysoko pozitívna. Kladných reakcií mám oveľa viac ako negatívnych. Vďaka tomu, čo robím, som nadviazal mnoho priateľstiev s vynikajúcimi ľuďmi.

Na jedného človeka, čo na mňa zakričí nadávku, pripadajú možno desiati, čo mi v reštauračnom vozni kúpia pivo, alebo si prisadnú a máme príjemnú debatu. Rozhodne sa nemusím stavať do roly mučeníka. Necítim teda ani najmenšiu ujmu.

Platí to, hoci keď trebárs Hlavné správy dajú do titulku moje meno, na pár dní im zabezpečí najvyššiu čítanosť. A to napriek tomu, že napíšu bludy o tom, ako ma financuje americký Kongres a podobne.

A čo prípad, keď z vás anonymné weby robili pedofilného homosexuála, krytého tajnou službou?

To bolo nepríjemné, ale ak si už kritici musia vymýšľať takéto bludy, je to dôkaz ich slabosti a toho, že som ich svojimi aktivitami trafil. Po 20 rokoch občianskeho aktivizmu ma také veci jednak neprekvapia, jednak neodradia.

Koniec koncov, ste novinár a viete, že podobné hejty sú súčasťou našej práce, dokonca pôsobia motivujúco.

Na druhej strane si uvedomujem, že ak niekto takto môže označiť mňa, päťdesiatnika v malom okresnom meste, učiteľa, ktorého osobne poznajú tisícky bývalých žiakov, môže to mať za následok to, že sa k občianskym aktivitám nepripoja ľudia, ktorí by inak chceli pomôcť, ale nechcú riskovať podobné útoky na seba alebo rodinu. Sú síce nezmyselné a ľahko vyvrátiteľné, nie každý však má odvahu im čeliť. Útočníci pravdepodobne kalkulujú s týmto.

Mávate strach?

Človek, ktorý vôbec nemá strach, trpí nejakou poruchou. Strach je prirodzený mechanizmus, ktorý človeka varuje a udržiava v tom, aby dohliadal aj na svoju bezpečnosť. Nejde o to nemať strach, ale nedať sa ním paralyzovať.