Denník N

Juraj Smatana: Pravicový volič sa často správa hlúpejšie ako babka, ktorá predá svoj hlas Smeru za karafiát

Juraj Smatana. Foto – Vladimír Šimíček
Juraj Smatana. Foto – Vladimír Šimíček

Prekvapuje ma, že mladým a scestovaným nie je dobrá SaS, OĽaNO ani nik iný, a tak nejdú voliť.

JURAJ SMATANA sa narodil v roku 1966, vyštudoval dejepis a geografiu na Filozofickej fakulte a Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Je učiteľom na gymnáziu v Považskej Bystrici, občianskym aktivistom, mestským a krajský poslancom v Považskej Bystrici a asistentom poslanca parlamentu Jána Budaja. Spolupracuje s mimovládnymi organizáciami v oblasti ochrany životného prostredia a boja proti korupcii. Bol poradcom predsedníčky vlády Ivety Radičovej v oblasti životného prostredia. Významne sa angažuje v boji proti dezinformáciám, hoaxom a propagande vo verejnom priestore.

Do roku 1989 ste pracovali ako elektrotechnik, neskôr ste sa stali učiteľom dejepisu a geografie. Dosť veľká zmena.

Vyštudoval som elektrotechnickú priemyslovku, konkrétne rádiotechniku. Pred revolúciou som sa síce nedostal do disidentských kruhov, ale nebol som ani komunista. Žiadneho straníka  sme nemali ani v najširšej rodine.

Ale hoci ma história bavila odmalička, študovať ju za komunizmu nemalo veľký zmysel. Musel by som sa podriadiť ideológii, na čo som nemal chuť. Radšej som sa venoval vysielačkám a rádiotechnike, „pípal“ morzeovku a behal po kopcoch s anténami. Zmena prišla až neskôr.

Počúvali ste aj takzvané štvavé protirežimové vysielače?

To sme mali takmer ako rodinnú tradíciu. Prvýkrát som Hlas Ameriky počul už ako malý chlapec, u deda na starom elektrónkovom rádiu. Obaja dedovia mali s režimom problémy, keďže predtým boli gazdami a potom im zhabali dobytok a role.  No a neskôr? Rádioamatéri predsa vedeli najlepšie, ako si naťahať antény a nastaviť filtre tak, aby sme trochu oslabili rušičky.

Čím boli vaši rodičia?

Psychológovia vedia, že veľmi silný vplyv na hodnoty človeka majú najmä starí rodičia. Až v strednom veku si uvedomí, že niečo do seba majú aj jeho rodičia. Starí rodičia boli roľníci, otec technik a konštruktér v strojárňach, známy muzikant v dychovke. Mama pracovala na pošte, dnes je veľká záhradkárka a včelárka.

Ako vám potom napadlo stať sa učiteľom? Uživiť rodinu z platu začínajúceho učiteľa nie je práve zábava.

Sedieť niekde so spájkovačkou a vyrábať obvody nebolo pre mňa. Bol to dobrý koníček, ale profesijne ma to nenapĺňalo. Cez rádioamatérstvo som sa dostal k práci s mladými. Zistil som, že mi to ide a baví ma to. Ešte pred rokom 1989 mi prišla ponuka učiť na učilišti v Považských strojárňach. Hľadali majstrov odbornej prípravy elektronikov, tak som nezaváhal.

Pri učení som už potom ostal, len som zmenil predmety na dejepis a geografiu. Šiel som na vysokú školu, hoci som tam bol už relatívne starší. Na dennom štúdiu som začínal ako 26-ročný.

Neodpovedali ste, z čoho ste plánovali živiť rodinu. Máte dve dcéry.

Mohol som si dovoliť luxus učiteľstva, lebo rodičia vlastnými rukami postavili rodinný dom. Mal som teda základný pocit istoty, že pri skromnom spôsobe života si nebudem musieť brať hypotéku. A kombinácia dejepis a zemepis sa nedala študovať popri zamestnaní.

Keď otec zomrel, mama sa odsťahovala do bytu po starých rodičoch, takže na jednom poschodí domu bývame my, a na druhom sestra s jej rodinou. V kombinácii so skromným spôsobom života, teda bez auta a zahraničných dovoleniek, to stačilo.

Neiritovalo vás, že hoci pracujete a robíte užitočné veci pre spoločnosť, musíte žiť skromne, kým iní si nakradli vďaka ľuďom pri moci? V uliciach a obchodných centrách bežne vidieť zbohatlícke deti na džípoch a s kabelkami za tisíce eur, na ktoré si v osemnástich jednoducho nemohli zarobiť.

Keby som trpel strašným pocitom nespravodlivosti, že mám nižší životný štandard ako nejakí privatizéri a politickí nominanti, niečo by som s tým urobil. Náš život je v našich rukách. Som spokojný, žijem dobrý život. Máte však pravdu – tým, čo ste spomenuli, sa treba vážne zaoberať.

Ak totiž nastavíme pomery v štáte tak, že pozitívne správanie bude odmeňované aj ekonomicky, veci zrazu začnú fungovať. Staršia dcéra študuje vo Fínsku. Keď tam svojim známym povedala, že jej otec je stredoškolským učiteľom na gymnáziu, len uznanlivo kývli hlavou. Tam to znamená spoločenský rešpekt a slušné majetkové pomery.

Fíni sa podľa prieskumov cítia ako najšťastnejší národ v Európe. Ich reforma školstva nebola o tom, že niekto dostal spásonosný nápad, ako lepšie učiť. Začali tým, že zmenili platové pomery učiteľov tak, aby sa tam začali tlačiť tí najlepší. Dokonca sa dialo to, že ľudia z biznisu mali ako svoj ekonomický sen dostať sa učiť na školu.

Vyzerá to náročne, pritom je to triviálne. Budúcnosť našich detí sa tvorí v škole. Komu ich chceme zveriť? Najlepším ľuďom. Ako ich tam dostať? Tak, že ich zaplatíme a motivujeme. Vo Fínsku dali učiteľom peniaze, slobodu a zodpovednosť za výsledky, preto to funguje. Po niekoľkých generáciách už možno povedať, že  sa rozhodli správne.

Fínsko je pritom porovnateľná krajina so Slovenskom. Má päť miliónov obyvateľov, je bez nerastných zdrojov, fínsky národ sa osamostatnil pomerne neskoro. Pozrite sa však, kde sme my a kde Fínsko. Oni sú na špičke, my dole, hoci stále v elitnom európskom klube. Pokrok v školstve máme postavený najmä na nadšencoch, ktorí sú ochotní sa obetovať pre verejné blaho, čo nemôže stačiť.

Spolupracovali ste s množstvom organizácií v treťom sektore. Ako vnímate, že vás Fico a jemu podobní majú za parazitov, motivovaných Sorosom, hoci v skutočnosti roky parazitujú práve oni?

Pojmy tretí sektor a mimovládky sú používané ako negatívne nálepky už dlhšie. Táto démonizácia sa začala Mečiarom, potom bol pár rokov pokoj, až s tým opäť začala prokremeľská propaganda v súvislosti s hybridnou vojnou.

Pritom je to jednoduché – tretí sektor tvoria organizovaní občania, ktorých cieľom nie je ani profit, ani uchopenie moci.

Niekto si založí spevokol, iný futbalový klub, ďalší chce chrániť prírodu alebo bojovať proti korupcii. V ktorej spoločenskej oblasti človek môže úspešne fungovať sólovo? Angažovať sa v treťom sektore je prirodzená vec a základné občianske právo.

Čo vás k nemu priviedlo?

Zlomový moment prišiel v roku 1998, keď som mal rok pred odovzdaním diplomovky. Šiel som po Považskej Bystrici a na výklade obchodného domu boli vylepené jednotlivé varianty plánovanej diaľnice, ktorá mala viesť cez mesto. Jedným z nich bola známa estakáda ponad stred mesta.

Vtedy mi došlo, že investori budú presadzovať riešenie ponad naše hlavy. Položil som si otázku, kto iný sa toho chytí, ak nie ja? V meste totiž vládlo HZDS. A keďže som mal vyštudovanú geografiu a kontakty na množstvo expertov, bral som to ako osobnú úlohu.

Dal som dokopy pár kamarátov a začali sme to riešiť. Mnohé organizácie nám pomáhali, my sme zas ponúkali svoje skúsenosti ďalším, a tak som získal kontakty prakticky na všetky významnejšie združenia.

Najväčšia kritika tretieho sektora spočíva v tom, že je financovaný zo zahraničia. Konšpirátori vychádzajú z toho, že ak niekto posiela peniaze zvonka, logicky chce presadiť svoju vôľu, prípadne rovno ublížiť bohabojnému slovenskému národu. Prečo tí ľudia nevidia, že práve peniaze od donorov zo zahraničia pomohli demokratizovať krajinu v 90. rokoch?

Prvé peniaze zo zahraničia sem začali chodiť po roku 1989, v rámci pomoci postkomunistickým krajinám, a nikto v tom nevidel problém. Až Mečiar, skúsený v boľševických metódach, začal všetky oponentské organizácie odrezávať od financií. Nemyslím len štátne peniaze, ale aplikoval aj politický nátlak na súkromné firmy, aby si dobre rozmysleli, či prispejú tretiemu sektoru.

Ak tak urobili, čakali ich kontroly, pokuty, nedostávali štátne zákazky. Tretí sektor bol v dileme – buď prijať peniaze zo zahraničia, alebo nefungovať vôbec. Tradícia darcovstva sa u nás ešte len obnovovala. Západ si uvedomoval, že nás nemôže nechať napospas Mečiarovi, navyše videl, že potrebujeme pomoc po páde 40-ročnej totality.

V tom je celý vtip – najskôr zabránite tretiemu sektoru financovať sa z domácich zdrojov, a potom ho obviníte, že je platený zo zahraničia. Cieľom je, aby prežili len poslušní.

Jasné, ale prečo sa to teraz po 20 rokoch recyklovalo?

Na to je jednoduchá odpoveď – robia to tí istí ľudia. Pozrite si portály ako Hlavné správy, Extraplus alebo Na palete. Čo vidíte? Mečiarovských autorov. Za webom Na palete stojí Kapusta z neslávnej Kubišovízie, v Hlavných správach píšu aj redaktori bývalej Zmeny.

Pre mladších pripomeňme, že Zmena bol pôvodne solídny študentský časopis a neskôr ho prebrali štvaví, hysterickí, xenofóbni a nacionalistickí podivíni.

Áno, totálne sa zvrhol. Pred rokom sme robili porovnanie a zistili sme, že ešte aj titulky v takýchto médiách sú identické ako v 90. rokoch. Títo ľudia pritom zámerne ignorujú fakt, že po dvoch demokratických voľbách, po ktorých zostavoval vládu Dzurinda, zahraničná podpora pre tretí sektor prakticky vyschla, pretože už sme považovaní za stabilnú demokraciu.

Môžete si prejsť neziskovky jednu po druhej a nenájdete žiadnu významnú, ktorá by bola závislá iba od jedného, zahraničného zdroja financií. Ich kritici však schválne pracujú so starými výročnými správami z 90. rokov. A ak na to idú takto, dokážu prepojiť fakt každého s každým, a vykresľovať rôzne hrozivé pavučiny.

Napriek všetkému, nechýba tu vyváženejší pohľad na Sorosa? Jedni ho zatracujú, iní sú k nemu nekritickí.

Nepoznám nikoho, kto by obhajoval Sorosove finančné machinácie, dravé operácie na burzovom trhu. Ľudí, ktorí rozprávkovo zbohatli podobným spôsobom, sú však na svete tisíce. Iba niektorí, a Soros patrí medzi nich, si však povedali, že si doma nepozlátia kľučky a vodovodné kohútiky, alebo si nekúpia vlastnú stíhačku na lietanie po svete, ale investujú do krajín, kde treba pomôcť demokracii. Tým Soros ako keby narušil obraz boháča, ktorý hrabe iba pre seba. Rozdáva z vlastného, čo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie