Denník N

24 hodín som bol na záchranke: Čo ste nám „to“ doniesli? odvrkla lekárka v nemocnici na pacienta

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Boli sme na dvoch výjazdoch so záchrankou a videli sme, ako sa správajú lekári v lokálnej nemocnici. Záchranári sa nám zverili s mnohými prípadmi nevhodného správania doktorov.

Na stanicu záchrannej zdravotnej služby vo vidieckom meste prichádzam o pol siedmej ráno. Oblečiem sa do uniformy a netrpezlivo čakám na prvý telefonát z operačného strediska.

Je piatok, vonku popŕcha a v neďalekom meste majú zjazd motorkári. Odhadujeme, že dnes pôjdeme k nehode na ceste.

No dlho sa nič nedeje, hoci miestna stanica je jednou z najviac vyťažených – denne majú v priemere viac ako sedem výjazdov.

Prvý telefonát prichádza až minútu po desiatej večer. Posádka má iba dve minúty na to, aby vyrazila, a nezáleží na tom, či práve jete, spíte alebo ste na záchode.

Nasadáme do auta, vodič-zdravotník zapína výstražné svetlá a v trojici mierime do 25 kilometrov vzdialenej obce. „Sprava dobré,“ hlási záchranár Filip Hudec, keď vchádzame na hlavnú cestu. Netrvá dlho a na tachometri máme 130.

Keď vyjdeme z obce, po okresnej ceste šviháme skoro 160-kou a autá, ktoré míňame, nám až na pár výnimiek poslušne uhýbajú.

Srdce bilo nepravidelne

Ponáhľame sa za šesťdesiatnikom, ktorý sa lieči na cukrovku a srdce, dlhodobo má zvýšený tlak a je výrazne obézny.

„Nameral si veľmi vysokú hladinu cukru v krvi a výrazne vyšší tlak. Stav jeho chronických ochorení sa mu náhle a naraz zhoršil, čo mu reálne spôsobilo, že sa cítil veľmi slabý a rozrušený, tak zavolali záchranku,“ vraví záchranár.

Pred domom nás čaká rodina, vyskakujeme z auta, ja beriem EKG monitor a utekáme za pacientom.

Od tejto chvíle prácu záchranárov iba sledujem. Pacient je pri vedomí a sedí na pohovke v kuchyni. Záchranári mu zmerajú tlak, pulz a saturáciu, aby si urobili základný obraz o jeho krvnom obehu.

Záchranár pacienta popočúva. „Ak by bolo počuť, že ‚má v pľúcach vodu‘, znamenalo by to, že mu zlyháva srdce, krv nedostatočne prúdi a zhromažďuje sa v malom obehu a tej časti pľúc, ktorá má byť naplnená vzduchom. Z takého stavu vzniká pľúcny edém, čo je život ohrozujúci stav, no to sme našťastie vylúčili,“ vysvetľuje Hudec po tom, čo sme pacienta odovzdali v nemocnici a vraciame sa na stanicu.

Záchranár skontroluje aj to, či má pacient opuchnuté nohy, pretože tie sú tiež príznakom srdcového zlyhávania.

Zmerajú mu aj cukor a zistia jeho zvýšenú hladinu. Záchranár si vyžiada zdravotnú dokumentáciu, aby si prečítal, aké lieky užíva a na čo sa lieči. Zistí, že hladinu krvného cukru má na dvojnásobnej hodnote, ako je pre neho bežné.

Rodinných príslušníkov a pacienta sa pýta na bolesti, závraty a alergie a vyzvedá, ako sa pacientove problémy toho večera začali.

„Z rozhovoru sa snažíte získať čo najviac informácií. Človeka sa pýtate, čo a kedy jedol a pil, či má problémy s vylučovaním a močením, v akej polohe má najväčšie bolesti a v akej sa mu uľaví, ako dlho problémy pretrvávajú, či vznikli náhle alebo postupne.

Vnímate, akú má farbu kože (ružovú, bledú, fialovú), či má opuchy, či adekvátne komunikuje a v akých sociálnych pomeroch žije. Takýmto spôsobom dokážete spraviť diagnostiku na 70 percent. Prístrojmi, ako sú EKG či teplomer, ju už len spresňujete,“ vraví záchranár Hudec.

Záznam z EKG ukazuje, že pacientovi nepravidelne bije srdce. „Na mieste sme nevedeli určiť, či je to nová vec, ktorá by ho mohla ohroziť na živote. Bolo by nezodpovedné nechať ho doma, preto sme mu navrhli, že ho vezmeme do nemocnice,“ objasňuje svoj postup záchranár.

Po krátkom presviedčaní pacient súhlasí s prevozom a rodina sľúbi, že za ním príde do nemocnice.

Zbalím EKG monitor a pacientovi pomôžeme do sanitky. V aute mu podáme fyziologický roztok. „Pacient bol obézny, nebolo mu vidno žilu, našiel som ju tak, že som ju nahmatal,“ vraví vodič-zdravotník. Fyziologický roztok sme podali, aby sme pacientovi zriedili krv a znížili vysoký cukor.

Ilustračné foto – Fotolia

No, čo ste nám to doniesli?

Zapíname výstražné svetlá a vyrážame do nemocnice. Záchranár si sadne k pacientovi a vypĺňa záznam o zásahu. Vodič-zdravotník medzitým volá do nemocnice, že vezieme pacienta, no nikto to nezdvíha.

S pacientom ideme na interné oddelenie. Je okolo pol dvanástej večer. Otvorí sestrička a hneď nám vynadá, prečo sme nevolali. Zabuchne dvere a pacient musí aj s posádkou záchranky čakať na chodbe.

O pár minút príde službukonajúca lekárka, môže mať okolo 30 rokov. Nepozdraví sa ani sa nepozrie na nás či pacienta, vojde do ambulancie a hlasno za sebou zabuchne dvere. Vyzerá to, akoby sme túto dvojicu otravovali.

„No, čo ste nám to doniesli?“ pýta sa lekárka, ako keby bol pacient vecou.

„Pacienta, pani doktorka,“ odpovedal na otázku lekárky záchranár.

„No dobre, ale čo mu je?“ pýta sa ďalej internistka.

„Hypertonik, tlak teraz okolo 170…“ vraví záchranár.

„To nie je dôvod, aby sa to sem nosilo,“ odvetí lekárka. „Najprv počkajte, kým vám zreferujem celého pacienta, potom, ak uznáte za vhodné, sa môžeme baviť o tom, či je dôvod, aby som ho sem nosil alebo nie,“ odpovie jej Hudec.

Pacient, o ktorom lekárka hovorila v strednom rode, akoby bol predmet, bol svedkom celej konverzácie, keďže bol iba pár metrov od nej.

Šťastie, že si pacient nezlomil ruku

Záchranár mi vysvetľuje, prečo posádka rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) musí každému pacientovi navrhnúť, že ho vezme do nemocnice. Posádku rýchlej zdravotnej pomoc tvoria záchranár a vodič-zdravotník, zatiaľ čo rýchla lekárska pomoc (RLP) má navyše aj lekára. „V zákone sa píše, že zdravotnícky záchranár v RZP stanovuje pracovnú diagnózu, a nie finálnu, ktorú určuje iba lekár. Preto by som nemal pacienta nechať doma iba s tou pracovnou.“

Pacient má, samozrejme, právo odmietnuť prevoz a v takom prípade podpisuje doklad, že úkon odmieta.

Zákon však stanovuje, že nemocnica má povinnosť pacienta prijať. Aj preto je pochybnosť lekárky nad rozhodnutím záchranárov priviezť ho do nemocnice prekvapivá.

„Pacient mal šťastie, že si nezlomil ruku. Točila sa mu hlava, a ak by spadol a zlomil si povedzme zápästie, kam by sme ho odviezli? Na internú alebo na chirurgiu? Trikrát by nás poslali z jedného konca nemocnice na druhý, že ho nechcú, a prehadzovali by si ho medzi sebou.“

Po pár minútach nevľúdneho prístupu lekárka „skrotla a unormálnila sa,“ vraví Hudec a dodá: „Nakoniec si ma k sebe zavolala, nech si pozriem pacientove záznamy a popriala nám aj príjemnú službu“.

Keď sa vraciame na stanicu, pýtam sa na správanie lekárky. Záchranár Hudec vraví, že v nemocniciach, kam vozia pacientov, ide o štandard mnohých lekárov. „Veľa záchranárov hovorí, že lekári sú na nich odporní. Myslia si, že sú niečo viac, a nechávajú im to vyžrať, keď im prinesú pacienta v čase, ktorý im akurát nevyhovuje.“ No dodá, že sú aj lekári, ktorí profesionálne a slušne prevezmú pacienta aj o tretej v noci.

Na druhý deň na stanici iný záchranár, ktorý nás strieda, povie, že z podobných príhod by mohli záchranári napísať román. „Pamätám si, ako si jedno dievčatko poranilo hlavu. Rodičov som presviedčal, že ju vezmem do nemocnice, kde jej to pekne zašijú. Bolo to na čele a ak by tam mala škaredú ranu, mohla by z toho mať v dospievaní traumu. Vzali sme ju do nemocnice, kde na nás lekár zvreskol, že ju odmieta šiť, a nech jej to spravím sám, alebo jej to zalepím,“ vraví.

Hudec zasa spomína, ako pred pár rokmi zasahovala jedna z jeho kolegýň pri pôrode v obchodnom dome. „Dieťa malo iba 6 alebo 7 mesiacov, keď sa narodilo. Zresuscitovala ho, bol to dojemný moment, a keď s ním prišla do nemocnice, povedali jej, že načo im to nosí. Na pomerne dlhý čas ju to hlboko psychicky zasiahlo.“ 

Ilustračné foto – Fotolia

Na tankodróme

Keď namietnem, že som sa s podobným prístupom zatiaľ nestretol, Hudec povie, že existuje veľký rozdiel medzi Bratislavou a nemocnicami v malých mestách.

„Výdobytky modernej medicíny prichádzajú na Slovensko veľmi pomaly. Nie je to tak, že dnes objavia na západ od nás nejaký liek alebo liečebný postup a o dva roky ho budeme bežne používať. Vezmite si, koľko lekárov hovorí po anglicky na odbornej úrovni. Veď oni si článok zo zahraničného lekárskeho časopisu nevedia ani prečítať,“ hovorí Hudec.

„Značná časť aktívnych lekárov má menej ako 10 rokov do dôchodku, prípadne už sú v dôchodkovom veku – od nich nemôžeme čakať, že budú preberať najnovšie poznatky. Na druhej strane, máme lekárov aj vo vyššom veku, ktorí držia tempo s vývojom lekárskeho poznania a aktívne sa snažia veci na Slovensku zlepšovať,“ komentuje záchranár prácu lekárov.

Záchranár o situácii na Slovensku nekompromisne dodá: „Sú stále aj také nemocnice, kde liečia ako v stredoveku, a aj to tam tak vyzerá. Existuje zopár ostrovčekov pozitívnej deviácie, no v niektorých nemocniciach s pacientmi prakticky nič nerobia. Neexistuje tlak na to, aby sa na Slovensku liečilo podľa najnovších poznatkov vedy. V takej Amerike si lekár nedovolí nepostupovať podľa najnovších poznatkov, lebo zajtra bude mať za chrbtom armádu právnikov pacienta.“

Záchranárov kolega pridá poznámku o stave slovenských nemocníc: „V areáli jednej z nich je to ako na tankodróme. Minule sme si na sanitke poškodili koleso. Celou cestou mi pacient nezvracia, tak to napíšem do papierov, ale keď ho odovzdávam, je celý od prívarku. V areáli nemocnice ho tak natriasa, že sa zaručene povracia.“

„Hlava, bolííí“

Je pár minút pred polnocou, keď sa z prvého výjazdu vrátime na našu stanicu. Sanitku zaparkujeme pod prístreškom (povinne musí byť pod prístreškom alebo v garáži, aby na ňu nepieklo slnko a nebola v nej vysoká teplota), zapojíme ju do elektriny, aby sa nabíjali prístroje (komplet vybavená sanitka stojí vyše 100-tisíc eur), potom skontrolujeme a doplníme zásoby a vchádzame do budovy.

Prejdú možno dve minúty, keď zvoní telefón znova.

Operačné stredisko hlási, aby sme vycestovali do 15 kilometrov vzdialenej obce, kde si podľa svedkov 32-ročná žena silno udrela hlavu po tom, čo mala 25 minút epileptický záchvat. V čase volania mal už záchvat skončiť, no žena nebola stále pri vedomí.

Mimochodom, záchranár radí, aby ľudia nevytáčali číslo 112, ale 155. „Ak vytočíte 112, situáciu im opíšete, potom vás prepnú na 155 a môžete začať odznova. Stratíte drahocenný čas.“

Keď zastavíme pred domom, kam nás volali, rýchlo vybiehame na prvé poschodie. Žena sa trasie na posteli, má silné kŕče a cez líce má veľkú náplasť, ktorú jej na tvár nalepili spolubývajúci. Pacientka svoje okolie skoro vôbec nevníma, a keď sa z času na čas preberie z mrákot, posťažuje si „Hlava, bolííí“.

„Nerozumiem,“ je jediné slovenské slovo, ktoré spolubývajúci poznajú, takže vodič-zdravotník prekladá všetky naliehavé otázky záchranára o zdravotnom stave pacientky a okolnostiach jej poranenia.

Spolubývajúci hovoria, že nepili a nebrali drogy, no po čase sa priznajú k hádke, ktorá mohla spustiť epileptický záchvat pacientky. Udrela sa do hlavy, keď spadla v kuchyni.

Rozbaľujeme EKG, meriame tlak, pulz a saturáciu. Po celý čas zásahu EKG pípa. „Keď ho počujem pípať, hoci rýchlejšie, ako je normálny pulz, znamená to, že srdce pacientky bije a ja sa môžem venovať iným aspektom jej zdravotného stavu.“

Žena dostane fyziologický roztok, „aby sme udržali priechodný žilový prístup pre prípad, že by sme potrebovali podávať lieky,“ a pichnú jej dávku apaurínu.

„Ide o symptomatickú liečbu epilepsie, ktorá na chvíľu upokojí nervovú sústavu. Apaurín používajú aj pacienti so silnými úzkostnými stavmi. V podstate ide o diazepam, ktorý sa nepodáva tabletkovo, ale injekčne,“ vraví po zásahu záchranár Hudec.

Vodič-zdravotník zbehne do sanitky a vytiahne board, aby sme pacientku dostali do auta. Keď pripravuje popruhy, aby sme ju dobre upevnili, záchranár monitoruje jej stav.

Keď sa pacientka z času na čas preberie k vedomiu, upokojuje ju, že všetko bude v poriadku a drží jej hlavu, keď sa trasie tak, že to skoro vyzerá, že spadne z postele.

„Vyzerá to veľmi dramaticky, samotný epileptický záchvat však nie je život ohrozujúci. Človeka ohrozuje skôr to, čo si môže spôsobiť, keď má kŕče a nevie ovládať svoje telo,“ vysvetľuje záchranár.

Šiesti znášame pacientku dole úzkym točitým schodiskom, naložíme ju na posteľ, zasunieme do sanitky, stiahneme ostré svetlo, ktoré by jej prekážalo, a odvážame ju do (tej istej) nemocnice, keďže „záchvat trval podľa prítomných viac ako 25 minút a jeho dozvuky ešte stále nevymizli ani po podanej liečbe a pacientka mala stále kvalitatívnu poruchu vedomia“.

Ilustračné foto – Fotolia

Iba zrýchlene dýcha, mohla by ísť domov

Tentokrát v nemocnici telefón vezmú a na neurológii je pripravený lekár, ktorý nás očakáva. Keď k nemu pacientku vezieme chodbou, nášho prvého pacienta si už preberá rodina a idú s ním domov.

Neurológ pacientku jemne fackuje po tvári, aby zistil hĺbku jej bezvedomia a reakcie na bolestivý podnet.

„Podľa lekára mala v čase, keď sme ju odovzdávali v nemocnici, kŕče z toho, že rýchlo dýchala. Hyperventilácia však nemôže spôsobovať taký dlhý záchvat kŕčov, pri ktorom by pacientka stratila vedomie s drobnými prerušeniami až na 25 minút. Podľa svedkov bola tak dlho v bezvedomí,“ vraví Hudec.

Záchranár zhodnotil postup neurológa takto: „Nechcem spochybňovať diagnostický záver lekára, ale ak má niekto v zdravotnej dokumentácii záznam špecialistu, že má epilepsiu a lieči sa na ňu a máva opakované záchvaty, tak ako sa dá bez riadneho vyšetrenia prísť na to, že tento záchvat – ktorý má všetky príznaky epilepsie – nebol epileptický? Rozum sa mi nad tým zastavuje.“

Z vedľajšej miestnosti prišla do miestnosti internistka, ktorú poznáme z prvého zásahu, a pacientke dala na tvár igelitové vrecúško. „Podľa názoru lekárky potom prestala hyperventilovať. No podľa mňa lapavo dýchala aj potom a stále ňou triaslo. Podali jej ešte jeden apaurín, čiže ten istý liek, ktorý sme jej dali aj my. Povedali, že za hodinu by mohla ísť domov. Lenže v takomto stave?“ nechápe stanovisko lekárov záchranár.

Zraneniu hlavy pacientky nevenoval lekár absolútne žiadnu pozornosť. „Možnože mala vnútorné poranenie hlavy, ktoré by som nevylučoval. Lekára som upozornil, že pri záchvate spadla, udrela si hlavu a opakovane sa sťažovala na bolesti hlavy, keď prichádzala k vedomiu. Napísal som to aj do záznamu, ktorý si prebral lekár. Napriek tomu povedal, že to netreba vyšetrovať,“ hovorí Hudec.

Záchranára som sa opýtal, prečo sa v nemocnici tak vyhýbali tomu, aby pacientov, ktorých sme im doviezli, urýchlene hospitalizovali. „Neviem, možno to vnímajú len cez peniaze, že je to zbytočný náklad, alebo cez prácu, že sa im nechce robiť. Sám tomu nerozumiem, lebo v oboch prípadoch išlo o mladých lekárov, ktorí by ešte nemuseli byť vyhorení,“ odpovedal.

Hudec sa posťažoval, že záchranárom veľmi chýba, že nemajú prístup k zdravotnej dokumentácii pacienta, takže netušia, čo sa s ním v nemocnici deje po tom, čo ho odovzdajú lekárom.

„Uvítal by som, ak by mali záchranári na 48 hodín prístup k akémukoľvek ďalšiemu záznamu pacienta, ktorý mu zapíšu do karty. Pacientovi to nepomôže, ale pomôže to záchranárom, ktorí tak získajú spätnú väzbu o prednemocničnej starostlivosti, ktorú mu poskytli. Pomôže to aj ďalším pacientom, ak sa budú záchranári vo svojej práci zlepšovať.“

Málo sa píše o dobrých veciach lekárov a veľa o zlyhaniach

Lekárok Michaely Kostičovej (M. K.) a Jany Trizuljakovej (J. T.) z Ústavu sociálneho lekárstva a lekárskej etiky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sme sa pýtali, čo si myslia o postupe doktorov v lokálnej nemocnici:

Ako by ste zhodnotili postup lekárky, ktorá sa na pacienta opýtala slovami „No, čo ste nám to doniesli?“

J. T.: Nemusíte byť lekár ani novinár na to, aby ste vedeli, že takto sa nekomunikuje. Stačí, aby ste boli slušný a citlivý človek. V zdravotníctve pracujeme s ľuďmi, a preto nebudeme určite hovoriť, „čo“ ste nám to priniesli? Pacient nie je vec a treba sa k nemu správať ako k osobe. Uvedený postup nie je slušný, ale predpokladám, že by vám to povedala aj samotná doktorka. Je dôležité, aby lekár pacientovi ukázal, že mu na ňom záleží. Mal by si na neho nájsť toľko času, aby spravil kvalitnú anamnézu: ak sa nenaučíme poctivo odobrať anamnézu, zo systému sa nám vytratí človek.

M. K.: Nevieme, či išlo o normu v správaní lekárky alebo výnimku. Každý človek robí chyby, ja aj vy. Lekárku nechcem nijako ospravedlňovať, ale faktom je, že v zdravotníctve je stres. Nie je personál a lekári idú na doraz. Sú unavení a pripadajú si ako stroje.

Môže lekár oprávnene pochybovať o tom, prečo mu záchranári doviezli pacienta?

M. K.: Zneužívanie záchraniek je veľký problém a lekári môžu mať dojem, že veľa úkonov je neopodstatnených.

Môže lekár taký pocit nadobudnúť iba pár sekúnd po tom, čo mu pacienta doniesli do ambulancie?

J. T.: Povedala by som, že došlo k problému v komunikácii. Zďaleka sa to netýka iba lekárov, ide o celospoločenský problém toho, ako sa k sebe správame. Keď nepočúvame druhých a skáčeme si do reči, dopúšťame sa zlozvykov, ktoré bránia efektívnej komunikácii. Končí sa dialóg a začína sa monológ.

Učia sa medici mäkké zručnosti?

J. T.: Študenti majú povinný predmet Medicínska etika a k tomu voliteľný predmet Komunikačné zručnosti. Otvárame mnohé témy: ako komunikovať so zomierajúcim pacientom, seniorom či s dieťaťom. Medikov učíme, ako pacientovi oznámiť zlé správy. Ale urobí z vás niekoľko hodín prednášok a seminárov lepšieho človeka? Mnohí čakajú, že budeme medikov vychovávať. Síce sa o to usilujeme, ale v podstate sú to už hotoví, dospelí ľudia. Často hovorím, že lekárska etika je ako okno, ktoré vám otvoríme, aby cezeň prešiel kyslík a vy ste sa z hlboko nadýchli. Niektorí sa v témach nájdu, no nie všetci.

M. K.: Napríklad v Česku majú rozbehnuté kurzy pre lekárov, aby sa v tejto oblasti kontinuálne vzdelávali. Aj tu sme to ponúkali, ale nestretlo sa to so záujmom, lebo lekári sa často boria s takými problémami, že toto je tá posledná vec, ktorá ich zaujíma.

Je v poriadku, ak si oddelenia v nemocnici pacienta medzi sebou prehadzujú, takže ho záchranári hodiny vozia po nemocnici, napríklad z interny na chirurgiu a naopak?

J. T.: Niekedy sa to môže diať, lebo prístroje na oddelení sú vyťažené. Možno tiež zlyháva komunikácia medzi záchranármi a lekármi. No museli by sme sa baviť o konkrétnom prípade a poznať do detailov jeho okolnosti.

Záchranár si posťažoval, že v niektorých lokálnych nemocniciach sa lieči „ako v stredoveku“. Má pravdu?

M. K.: Čo môžem povedať, je, že považujem za dôležité, aby sa zaviedli systémové opatrenia na pravidelné kontroly nemocníc. Aby sa sledovalo, či idú podľa najnovších postupov a nedochádza k pochybeniam. To zatiaľ chýba.

Je v poriadku, že lekár nevenoval pozornosť zraneniu hlavy pacientky, ktorá sa silno udrela a sťažovala si na veľké bolesti?

M. K.: Opäť, neboli sme tam a nevieme. Lekár možno spravil vyšetrenia, na základe ktorých vylúčil, že by išlo o vážne poranenie hlavy. Z rýchleho správania lekára možno usúdiť hocičo: možno sa tak sústredil na klinický problém, že si šiel to svoje a „ľudia, nezavadzajte mi“. Ale či to tak naozaj bolo, netuším.

J. T.: Odborník vidí veci inak ako laik, preto laik nemusí správne vyhodnotiť lekárov postup. Museli by sme sa ho opýtať, prečo konal tak, ako konal. Nepoznáme kontext ani jeho úmysly. Mnohí lekári robia chyby, no veľmi málo sa píše o dobrých veciach a veľmi veľa sa píše o zlyhaniach. Boli ste pri dvoch výjazdoch a máte z nich zlý pocit, no podľa mňa treba vypichnúť aj to, čo je dobré. V ten deň urobilo mnoho lekárov mnoho skvelých vecí. A to zostáva skryté. Je tu toľko doktorov, ktorí tvrdo makajú a idú až na doraz.

Prečo sa v súkromnej klinike s podobným typom správania nestretnem?

M. K.: Ak má lekár podmienky, je zaplatený, má dostatok kvalifikovaných kolegov a pracuje v peknom prostredí, tak je spokojný a chová sa pekne. Rozprávame sa s lekármi zo štátnych nemocníc a hovoria nám, že sú preťažení a unavení. Ťahajú nočné. Raz za týždeň sa vyspia a makajú ako stroje.

Máme nedostatok lekárov?

M. K.: Vo všeobecnosti platí, že lekárov máme dosť, no problém je distribúcia. Chýbajú niektoré špecializácie a kvalitní lekári sa koncentrujú najmä vo veľkých mestách. Distribúcia síl v zdravotníctve je svetový problém a netýka sa iba nás.

Aký je stav nášho verejného zdravotníctva?

J. T.: V podmienkach, ktoré tu panujú, robia lekári skvelé veci.

M. K.: Samozrejme, mohlo by to byť aj lepšie, ale ukazovatele nie sú až také zlé. No nálada v zdravotníctve nie je dobrá. Ak žijete v neustálom strese, lebo raz vaše oddelenie spájajú, potom ho zase rozdeľujú, a v nemocnici, kde robíte, to vyzerá otrasne, tak v takom prostredí robte a odvádzajte 100-percentný výkon.

Záchranár si tiež posťažoval, že lekári sa k nim často správajú povýšenecky, akoby mali pocit, že sú niečo viac. Nepestuje sa v medikoch predstava o ich výnimočnosti?

M. K.: Nie. Povedala by som, že ide o komunikačný problém medzi lekármi a záchranármi.

J. T.: Máme nádherné typy študentov, ktorí sú láskaví, no tiež takých, o ktorých viete, že by ste im svojho rodiča nedali liečiť. Snažíme sa ich formovať, no nie vždy to ide. Problém vidím v tom, že tu bolo 40 rokov vákuum a lekárska etika sa začala učiť až po Nežnej revolúcii. Na formovanie a získavanie mäkkých zručností mala napríklad moja generácia na škole politickú ekonómiu, dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a marxistickú filozofiu. Lekárom vo vyššom veku klasické vzdelanie v lekárskej etike azda chýba a neuvedomujú si, že ich kultúra a štýl práce sa prenášajú na lekárov pod nimi. Hoci zďaleka nemôžem hovoriť o všetkých, lebo mnohí z nich sú dobrí profesionáli.

Pomáhať je naša povinnosť

Keď sa vrátime na stanicu, je pol druhej ráno a cestou zapisujeme materiál, ktorý sme použili. Hudec tipuje, že ešte vyrazíme do terénu, no noc je pokojná a do pol siedmej ráno nás už nezavolajú.

Vo voľnom čase mi ďalší vodič-zdravotník hovorí, prečo robí na záchranke: „Je to môj sen. Chcem pomáhať druhým ľuďom, je to moje motto a naša povinnosť.“

Keď idem domov, uvažujem, kde sa v nemocnici, kam sme odviezli dvoch pacientov, takéto ideály stratili.

Na ceste do Bratislavy ma z myšlienok prebudí nehoda auta, ktoré išlo v protismere. Mladý vodič má šťastie, že nenarazí do stromov, ktoré lemujú cestu, ale vyletí do poľa.

Auto sa párkrát otočí cez strechu a octaviu zdemoluje na odpis. Záchranár Hudec, ktorý išiel v aute predo mnou, zastaví, pribehne k šoférovi a spraví mu základné vyšetrenie.

Našťastie, vodič nehodu prežil a hoci je v miernom šoku, inak je v poriadku. Odporúčané privolanie záchranky a vyšetrenie v nemocnici odmietne.

Autor článku podpísal zmluvu o umožnení vykonania práce so záchrannou zdravotnou službou, vďaka čomu sa mohol zúčastniť na výjazdoch záchranky. Denník N má k dispozícii mená všetkých zúčastnených, meno záchranára sme zmenili.

Teraz najčítanejšie