Denník N

Viem, že umriem, ale nehovorte to mamičke, lebo by ju to veľmi bolelo

Foto - Fotolia
Foto – Fotolia

Ak rodičia dieťaťu hovoria, že nie je vážne choré, no schádza sa okolo neho celá rodina, všetci sú nešťastní a plačú, dieťa pochopí, že sa deje niečo vážne. Len nadobudne pocit, že ho opomínajú, vraví psychológ Martin Loučka.

S popredným českým odborníkom na paliatívnu starostlivosť Martinom Loučkom sme sa rozprávali, ako deti a dospelí prežívajú umieranie, ako pracovať s negatívnymi emóciami smútku a úzkosti, keď sa blíži koniec a ako nám humor a smiech pomáhajú zvládať ťažké situácie. „Ľudia majú prevažne pocit, že ak sa vám stane niečo zlé, je to vždy tragédia a hrôza. Ale ja si myslím, že ľudia potrebujú počuť, že rodiny nemajú len takéto smutné skúsenosti,“ vraví psychológ Loučka. 

Dokáže zniesť dieťa debatu o tom, že umiera?

Deti aj rodičia, hoci s veľkou bolesťou a po čase, dokážu povedať: „Dobre, poďme sa o tom rozprávať.“ S rodinou musíte dobre vykomunikovať, čo má byť cieľom starostlivosti a čo im môžete ponúknuť. Povieme: „Bohužiaľ, chorobu už vyliečiť nevieme, ale stále môžeme nasadiť všetky naše sily, aby vás nič nebolelo, aby ste mohli ísť domov, aby vám nebolo zle a aby ste zvládli veci, ktoré sú pre vás dôležité.“ Rozprávame sa o tom, ako by chceli naplniť čas, o ktorom vieme, že sa kráti, a čo môžeme spraviť pre to, aby sme ich priania splnili.

Aké má dieťa predstavy o smrti?

Spomínam si na jedno dievčatko, ktoré hovorilo: „Viem, že umriem, ale nehovorte to mojej mamičke, lebo by ju to veľmi bolelo.“ Aj takéhoto hrdinského výkonu sú deti schopné. No väčšina detí sa vás priamo neopýta, či zomrú. Pre deti sú dôležité iné otázky typu „Bude ma to bolieť?“, „Budem môcť ísť domov?“, „Budem tu môcť mať psa?“, „Bude tu mamička?“, „Pôjdem ešte do školy?“ či „Uvidím ešte kamarátov?“. Dobrá starostlivosť vyzerá tak, že dieťa vie, že sa môže na čokoľvek opýtať a na svoje odpovede dostane aj legitímnu odpoveď.

Ak by sa vás smrteľne choré dieťa opýtalo, či umrie, čo by ste mu povedali?

Dieťa by malo počuť: „Bohužiaľ, pravdepodobne áno, si veľmi chorý a toto je choroba, na ktorú zrejme umrieš.“ Ale to nie je koniec rozhovoru! Pokračujete a pýtate sa: „Čoho sa bojíš a ako si to predstavuješ?“ A dieťa vám začne hovoriť: „Myslel som si, že mi to poviete. Videl som Janka, ako ležal vedľa mňa na lôžku a minulý týždeň umrel. Bola tu jeho mamička a zobrala po ňom hračky. Počul som, ako sa baví s pani doktorkou.“ Deti nie sú hlúpe, sú len malé. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie