Premárnený kapitál Pavla Pašku

Sú to mladí ľudia, nie Mečiar, Fico či Paška, ktorí posunuli Slovensko bližšie k civilizovanému svetu.

Pavol Paška a Robert Fico na pracovnom sneme strany Smer v roku 2015. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prosím, potvrďte, ak chcete dostávať čerstvý newsfilter na e-mail.

Zadaním e-mailu súhlasíte s podmienkami.

Pavol Paška patril k druhému sledu ponovembrových slovenských politikov. Patril k tým, ktorí nešli do politiky meniť zdevastovaný svet po komunistickej pohrome, naopak, ich garnitúra prišla oživiť užitočné čriepky z čias komunizmu a poprepájať ich s liberálnou demokraciou vo svoj vlastný prospech. Rovnako ako jeho spoločníci bol nepripravený na demokratický spôsob myslenia a konania, bez skúseností, bez elementárnej politickej aj ľudskej etiky.

Politický marketing Smeru najprv prezentoval „tretiu cestu“ a keď sa spolu s Ficom vymotali z jej húštia, natisli sa do istejšej rubriky „ľavica“. Spoločnosť preťažená pravicovým všehojom naozaj vytvorila priestor pre skutočnú ľavicu. Obsadili ju však verbálne zdatní poskomunisti, aby populisticky ťažili z ľavicovej rétoriky, avšak bez ľavicových činov. Účet za ich politiku im dnes vystavujú desaťtisíce občanov na uliciach v celej republike, ba aj v zahraničí.

Paška, podobne ako jeho pobratim Fico, neprišiel meniť slovenský svet k lepšiemu. Prišli sa len posmeliť, pobudnúť vyššie než ostatní, zaujať mocenské postavenie, získať majetky, prepych, pochváliť sa rozšafným plytvaním vyrážajúcim dych. Neponúkli nič zo štandardnej európskej ľavicovej agendy, no i tak mali vysoké preferencie.

Slovenský volič

Slabá osobnostná výbava politika, zahmlievanie o skutočných politických zámeroch strany nemá na slovenského voliča významný vplyv. Veď aj samotné obecenstvo máva hmlisté predstavy o správe vecí verejných, o zodpovednosti za zverený osud krajiny a jej obyvateľov, aj o zodpovednosti politikov za ich budúcnosť. Prečo si naši občania tak málo uvedomujú, že politici majú slúžiť predovšetkým ich záujmom? Vysvetlenie môže smerovať k historickému kódu – boli sme dlhodobo objektom moci a poznali sme len jej vonkajšiu stránku. Toto nás sformovalo do podoby ohnutých chrbtov a domácich kritikov vlád. Prežívali sme bez poznania hybnej sily a korektívu moci, ktorým je zakaždým zodpovednosť. Možno preto tak ľahko prijímame nátlakové prejavy domácej moci, jej spupnosť a bezbrehosť a tolerujeme jej prejavy zla a tak málo sa dožadujeme zodpovednosti.

Komunisti s mocenskými skúsenosťami preplávali zo zväzujúceho režimu do slobodného systému a než sa občania tlmení rovnostárskou ideológiou spamätali, z ideológov rovnosti a skromnosti sa stali superboháči s obrovským vplyvom na politiku a ekonomiku. Svoj komunizmus a jeho ideológiu pochovali tak, ako ľahko pochovajú aj svoje národné, aj sociálne, nehovoriac o vlasteneckom, či európskom „cítení“. Cestou za mocou pochovávajú všetko, čo by im mohlo zväzovať ruky akousi zodpovednosťou voči občanom či štátu. Sú to ľudia moci, sily a nátlaku, nie ľudia dialógu. Prijali síce demokratické pravidlá a zákony, ale demokracia sa pre nich končí sčítaním volebných hlasov. Demokratickú väčšinu, tú svoju, postkomunistickú, považujú za bezvýhradný mocenský priestor a rešpekt k politickej menšine považujú za slabosť.

Lžipremiér stále nechápe

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |