Denník N

Svetové strany sú dve (o pokazenej slovenskej buzole)

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Putinov Východ nie je partnerom ani priateľom – nechce ani spolupracovať, ani sa priateliť. Chce rozložiť, zničiť demokratické inštitúcie a liberálny poriadok a vládnuť v troskách demokratickej Európy.

Keď niekto použije v zdôvodňovaní svojho nesprávneho rozhodnutia truizmus, čiže banálnu známu pravdu, treba spozornieť – chystá sa zatĺkať. Ak to urobí štátny predstaviteľ, povedzme taký predseda vlády, a urobí to navyše vo falošnom kontexte, treba znervóznieť – chystá sa napáchať škody a zatĺka svoje skutočné motívy.

Truizmus ako argument je vždy nepoctivý. Teraz sa opäť objavil truizmus, ktorý sa do geopolitickej (s odpustením) argumentácie istého druhu politikov vracia so zanovitou periodicitou. Medzi výhovorkami, ktoré mali obhájiť to, že sme sa nepridali ku všetkým spojencom, ktorí od nás čakali, že v geste solidarity vypovieme aspoň jediného ruského špióna, zaznelo, že my si robíme po svojom a my vieme, že svetové strany sú štyri. Nazvime si tento nezmysel „geopolitická úvaha podľa slovenskej buzoly“. Naznačený kontext bol, že my sa vo svete vyznáme, nám nikto z jednej strany (nepovieme to priamo, toľko odvahy zase nemáme, ale myslíme tú západnú) nebude nič diktovať, svet nie je jednofarebný, my máme svoje záujmy, my sme suverénni a podobne.

Navrhujem zamyslieť sa znova nad tou strašnou hlúposťou – nevypovieme ruských, prepytujem, diplomatov, lebo svetové strany sú štyri. Ešte rafinovanejšie by asi vyznelo, keby sme dodali, že samozrejme nesmieme ani zabúdať, že okrem tých štyroch strán je tu ešte smer nahor a nadol – lebo slovenská geopolitika je trojrozmerná a nie plošná, takto múdro by sme mohli ten dupľovaný nezmysel vysvetliť, všakže.

Rozhliadnutie sa s kompasom

Vezmime si teda do rúk kompas a mapu Európy a rozhliadnime sa na tie svetové strany. Skúsme najprv na sever. Tam sú Poliaci, trochu severnejšie potom Litovčania, Lotyši, Estónci a tiež Fíni. A prirátajme k tým Severanom ešte aj Švédov a Nórov. Čo sa týka ich geopolitického vnímania sveta, majú spoločné najmä to, že hľadia s neskrývanou obavou na východ, smerom na Rusko. Obávajú sa jeho správania a zámerov. Právom. A sú našimi spojencami, patríme do rovnakých klubov (pravda, Fíni a Švédi sú v Európskej únii, ale nie sú v NATO, a Nóri naopak, ale to v ich súčasných obavách naozaj nezohráva nijakú úlohu). Z pohľadu na sever sme sa teda dovedna nič také, čo by zdôvodnilo to, že sme sa v kritickej chvíli nepridali k spojencom, nedozvedeli.

Aha, a keď uprieme zrak trochu na severovýchod, uvidíme tam Bielorusko. Krajinu, v ktorej si Rusko usporadúva veľké vojenské cvičenia, kedy mu len zíde na um. Naposledy pred polrokom bolo v Bielorusku cvičenie „Západ“, na ktorom až 100-tisíc ruských vojakov, spolu s ťažkou technikou a letectvom, nacvičovalo útok smerom na Poľsko a pobaltské krajiny. Oficiálna legenda bola, že práve naopak, nacvičujú obranu proti útoku z Poľska a Pobaltia. Uveriť tomu v zmienených krajinách nechcel nik a Američania pre istotu poslali do Pobaltia psychologických 600 výsadkárov. Bolo to, prirodzene, gesto solidarity, lebo proti masívnemu ruskému útoku by veľa nezmohli. Slovenský geopolitický kompas v hlavách niektorých našich politikov tento rozpor akosi nevie vyriešiť a bezradne vrtí magnetickou strelkou. Každopádne predseda vojenského výboru NATO, český generál Petr Pavel vtedy vyhlásil, že to rusko-bieloruské cvičenie je dôvod na vážne znepokojenie a že tieto manévre môžu byť vnímané ako „vážna príprava na veľkú vojnu“.

Pre potreby slovenskej geopolitiky stačí dodať, že z menovaných krajín na severe vypovedali ruských diplomatov všetky. A že všetky tie krajiny na severe sú politicky, civilizačne aj hodnotovo súčasťou Západu, a preto k nim geopoliticky patríme.

A čo je na juhu?

Keď sa zvrtneme na juh, uvidíme tam mierne dezorientované Maďarsko, ktoré však nepotrebovalo pohľad na slovenskú geopolitickú buzolu a aspoň toho jedného ruského diplomata vykázalo. A tiež je tam Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, Čierna hora, Grécko či Albánsko, ktoré sú členmi NATO, teda našimi spojencami, a Rumuni, Bulhari, Gréci a Chorváti sú aj členmi Európskej únie. Zvyšné krajiny západného Balkánu sa do nej snažia dostať. Rumuni ruských diplomatov vypovedali, Bulhari, Gréci, Cyprus či Rakúsko (a tiež Luxembursko, Malta, Portugalsko, Slovensko a Slovinsko) nie. U Bulharov zrejme rezonuje ešte oprávnená vďačnosť Rusku za pomoc v bojoch proti tureckej nadvláde v 19. storočí. V tejto veci nežartujem, ani Bulhari nežartujú. U Grékov a Cyperčanov sa k tomu pridávajú ruskí investori do nehnuteľností a vlastne všetkého.

Pohľad na juh teda veľa zásadného pre slovenskú geopolitiku neprináša. Rakúsko je na západe, ale je zvláštny prípad. Sovietske okupačné vojská odišli z Rakúska v roku 1955 pod podmienkou podpísania rakúskej Staatsvertrag (štátnej zmluvy), v ktorej sa Rakúsko zaviazalo k neutralite. Dá sa teda povedať, že v takých háklivých veciach ako pripojenie sa ku krajinám, ktoré sú zároveň v NATO, drží Rusko Rakúsko tak trochu za… veď viete. A treba ešte dodať, že rakúska vláda je tvorená koalíciou ľudovcov (ÖVP) a slobodných (FPÖ). Menší koaličný partner FPÖ je trochu šmrncnutý neonacizmom (vravia samotní Rakúšania a tí cudnejší vravia, že sú to „pravicoví populisti“), a má tiež stranícku zmluvu o straníckom priateľstve a spolupráci s Putinovou stranou Jednotné Rusko. FPÖ má pod palcom, okrem iného, rakúske ministerstvo zahraničia, ministerstvo obrany, aj ministerstvo vnútra. Najnovšie sa dozvedáme, že dlhoročný rakúsky kancelár Wolfgang Schüssel (ÖVP) dostal na staré kolená miesto v dozornej rade dôležitého ruského mobilného operátora. Rakúska geopolitická buzola má zrejme ešte horšiu poruchu ako tá slovenská.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie