Denník N

Nie ste ľudia, ste kusy, hovorili čiernym barónom, keď prišli do vojenských pracovných táborov

Foto – Dionýz Pósa
Foto – Dionýz Pósa

Onedlho to bude 70 rokov, čo komunistická vojenská tajná služba dostala nápad: zriadiť vojenské pracovné tábory pre politicky nespoľahlivých ľudí, neskôr známe ako PTP.

„Dvakrát som sa bol hlásiť na vojnu a dvakrát ma odmietli,“ začína spomínať dnes už deväťdesiatročný Štefan Plesník (1927) z Krajného.

Keď mal po dvadsiatke, chcel narukovať. Bol už vyučený a rovnako ako jeho otec sa stal obchodníkom. Cítil, že už je čas odkrútiť si vojnu. No vo vojsku ho spočiatku nechceli. Nerozumel prečo. Neskôr pochopil.

„Až na tretí pokus ma povolali. To už mali pripravené tábory,“ hovorí starý pán s usmievavými očami. Nevidieť v nich žiaden hnev. I keď vtedy, pred tými takmer sedemdesiatimi rokmi to muselo byť veľmi ťažké.

Štefana odvelili do Plaveckého Podhradia do 54. práporu. Vôbec netušil, čo ho čaká. Po mesačnom výcviku však začal rozumieť tomu, čo sa stalo. Ocitol sa vo vojenskom tábore nútených prác, kam sa dostávali branci so zlým kádrovým posudkom. Namiesto zbrane a ďalšieho výcviku dostal do rúk lopatu.

Úlohou práporu bolo stavať cestu. Medzi Plaveckým Mikulášom a Sološnicou museli pripraviť náročný terén, z ktorého raz vznikli cesty. Vojaci pracovali vo dvojiciach a spoločne napĺňali vozík zhruba kubíkom nadrveného štrku z neďalekého kameňolomu, ktorý presúvali, aby mohli zrovnávať terén. Jamy zasypávali, kopce vyrovnávali. A žiadne pohodové tempo. Norma nepustila – denne museli naplniť 24 vozíkov.

Časom si vybudovali aj malú železničku, ktorá im presun vozíkov uľahčila. „Aj tak sme sa však stále modlili, aby sa nám vozík neprevrátil,“ hovorí Plesník. Nad všetkými bdel nemilosrdný poručík – Jurij Terelia.

„Bol to negramotný a surový človek. Ak sa vozík prevrátil, okamžite k nám pribehol a so zbraňou v ruke začal na nás kričať,“ spomína Plesník.

Terelia pochádzal z Podkarpatskej Rusi a poručíkom sa stal vraj preto, že prešiel s armádnym zborom generála Ludvíku Svobodu z Buzuluku až do Prahy.

Na Tereliu spomína aj Filip Paulech, ktorý do 54. práporu prišiel neskôr. Bol nováčikom v čase, keď už bol Plesník ostrieľaným mazákom.

Paulechovi sa podarilo raz pri náročnom tempe vozík vykoľajiť. Poručík Terelia mu mieril na hlavu. „Ziapal, že čo si to dovoľujem, či mu budem sabotovať robotu. Že ma na mieste zastrelí ako psa. Že ja som nepriateľ ľudu a jemu sa nič nestane,“ spomínal pre Post Bellum Paulech, podľa ktorého nebol v celej republike človek, ktorý by sa tak rád vyžíval v šikane a týraní ľudí ako Terelia.

Štefan Plesník sa počas spomínania neraz rozosmial. Foto N – Tomáš Benedikovič

54. prápor

54. prápor v Plaveckom Podhradí bol súčasťou vojenských táborov nútených prác. Ich zmyslom bolo izolovať a prácou prevychovať „politicky nespoľahlivých“. Tieto „protištátne živly“ sa totiž nemohli vyhnúť brannej povinnosti, no ich výcvik mohol byť pre štát nebezpečný. Režim sa obával špionáže, ale aj ich zlého vplyvu na morálku vojska.

Ako spomína Ján Štaigl v publikácii Zločiny komunizmu na Slovensku (1948 – 1989), vznik vojenských táborov nútených prác iniciovalo vojenské obranné spravodajstvo, čiže vojenská tajná služba, a to zhruba pred sedemdesiatimi rokmi.

V lete 1948 predstavili návrh vytvorenia prvých jednotiek, cestné prápory oficiálne vznikli v októbri toho istého roku. Prvé prápory sídlili v Mimoni, v Svatej Dobrotivej, v Město Libavá a v Lešti. Neskôr k nim pribudlo Plavecké Podhradie, Sereď, Kamenica nad Cirochou, Hlboké a napokon aj Komárno.

Tábory sa delili na ťažké a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie