Mesežnikov: Slováci a Slovenky sú možno víťazmi prelomu 20. a 21. storočia. Sú úspešnejší ako iné, aj oveľa väčšie národy

Grigorij Mesežnikov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kto na Slovensku presadzuje a podporuje súčasnú ruskú politiku, vystupuje proti záujmom vlastného štátu, tvrdí politológ.

GRIGORIJ MESEŽNIKOV sa narodil v roku 1958 v ruskom meste Oriol, vyštudoval Filozofickú fakultu na Moskovskej štátnej univerzite. Na Slovensku žije od roku 1981. V rokoch 1983 až 1993 pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave, v rokoch 1993 až 1997 v Politologickom kabinete Slovenskej akadémie vied. Je spoluzakladateľom Inštitútu pre verejné otázky (IVO), v ktorom pracuje od júna 1997. Od februára 1999 je jeho prezidentom. Má sedem detí, žije v Bratislave.

Posledné mesiace sa výraznejšie otriasa dôvera občanov v náš štát a jeho inštitúcie. Prečo je vôbec dôvera tohto typu potrebná? Väčšina občanov v regiónoch aj tak nemá pocit, že by štát na ich život mal nejaký vplyv, a korupcia v Bratislave je pre nich príliš vzdialená.

Fungovanie inštitúcií v demokratickom štáte sa realizuje v istých spoločenských kontextoch a v určitej atmosfére. Vytvárajú sa na základe vôle občanov prostredníctvom volených zástupcov. Nejde však len o účasť vo voľbách, ale aj o spätnú väzbu na fungovanie systému v období medzi voľbami.

Signály smerujúce k štátu a k štátnym predstaviteľom ľudia vydávajú napríklad prostredníctvom prieskumov verejnej mienky. Cez ne sa dá pomerne spoľahlivo zistiť aj to, v akej miere ľudia systému dôverujú. Mimochodom, dôvera voči štátnym inštitúciám na Slovensku nebola vysoká ani predtým, hoci dnes je to ešte horšie.

Parlament a vláda sú dlhodobo menej dôveryhodné inštitúcie ako trebárs prezident či Ústavný súd, po tragických udalostiach sa k menej dôveryhodným pridala aj polícia.

Tomu rozumiem, ale prečo je tá dôvera dôležitá?

Lebo tam, kde nie je, ľudia prestávajú mať záujem o účasť vo voľbách a byť aktívni pri spravovaní vecí verejných. Môžu prestať rešpektovať legitimitu inštitúcií a dodržiavať zákony. Pripúšťam však, že niekoho to, naopak, môže nakopnúť k aktívnym činom. Toho sme svedkami aj v poslednom čase, keď sa menšia, ale aktívnejšia časť spoločnosti snaží veci zmeniť.

Nedôvera k iným ľuďom, k spoločnosti ako takej formuje pesimizmus, cynizmus a pasivitu, čo v konečnom dôsledku vždy vedie k ubúdaniu demokratických štandardov a k tomu, že inštitúcie prestávajú fungovať tak, ako majú, prípadne sa rovno zneužívajú.

Ak si ľudia nechcú povedať svoje, urobia to tí, čo sú pri moci, lebo vedia, že sa im nič nestane. Moc treba vždy kontrolovať a dávať jej spätnú väzbu.

Neplatí, že ak sa spoločnosti istý čas darí, zákonite príde čosi, čo to celé naštrbí? Teda že nedôvera v inštitúcie je vlastne prirodzená a prichádza v cykloch? Koniec koncov, vidieť to aj na tom, kto nám postupne vládol – Mečiar, Dzurinda a Fico.

Dôležité sú konkrétne veci. Ak dochádza k dramatickým udalostiam pozvoľna, pričom priebežne potvrdzujú problém vo fungovaní demokratických inštitúcií, napríklad, že v justícii má nerovnaké postavenie oligarcha či politik v porovnaní s bežným občanom, nedôvera prichádza plazivo, postupne.

Ak sa však napríklad udeje vražda novinára a jeho partnerky, ako sa to stalo nedávno na Slovensku, teda to rovno vybuchne, okamžite sa ukáže, či je systém založený na klientelizme a korupcii. Ak je, dôvera v štát brutálne rýchlo padne.

Neviem, či to prichádza v pravidelných cykloch, hoci máte pravdu v tom, že na Slovensku sa striedajú dve kategórie politických síl – „kazisveti“ a „opravári“. Dôvera však vždy súvisí s tým, kto je aktuálne pri moci.

Spomínané vraždy neukázali nič nové, len ľudia si mnohé veci neuvedomovali a teraz sa problémy obnažili. To už však stačí na to, aby ľudia vyšli do ulíc.

Klesá pri poklese dôvery v inštitúcie štátu aj dôvera medzi ľuďmi samotnými?

Koncom minulého roka sme publikovali štúdiu o dôvere v krajinách strednej Európy. Všeobecná dôvera medzi ľuďmi je nízka. Myslia si, že sa neoplatí dôverovať inému, ale spoľahnúť sa len na seba.

Na druhej strane sa časť ľudí dokáže zjednotiť, čo jasne ukázali demonštrácie a zhromaždenia po celom Slovensku a v mnohých mestách sveta. Spájal ich étos dôvery v to, že by sa veci dali posunúť k lepšiemu. V týchto neformálnych komunitách sa podľa mňa dôvera skôr zvyšuje, hoci stále môže ísť len o dočasný pocit spolupatričnosti.

Na Slovensku je prítomný výrazný strach zo všetkého cudzieho, pričom nemyslím len moslimov. Čokoľvek cudzie v istej časti spoločnosti vyvoláva dokonca až paniku a nenávisť, čo sa napriek absencii osobnej skúsenosti prenáša aj na ďalších. Inak by sa nemohlo stať, že trebárs utečencov ako takých odmietajú nielen extrémisti, ale často aj vzdelaní, morálni a slušní ľudia.

Silnejším faktorom ako strach je tu nedôvera v iných, neznalosť, pretrvávajúce stereotypy a absencia praktických skúseností s cudzími ľuďmi. Do prejavov xenofóbie totiž môže vstupovať veľa faktorov vrátane rodinného zázemia, zdedených vzorov správania a podobne.

Ak niekto dlho žije v istých podmienkach a krajina sa zrazu začne otvárať, ťažko mení názor. V zásade sa však dá povedať, že nacionálnu rétoriku vždy živí najmä nedostatok znalostí a strach z cudzieho.

Podľa reprezentatívneho prieskumu, ktorý zisťoval názory ľudí na migráciu a politiku vládnej moci v tejto otázke na jeseň 2015, podporu vláde, ktorá ostro odmietala kvóty aj všetkých migrantov, vyjadrovalo až 89 percent občanov. Takú vysokú podporu verejnosti od roku 1989 nemala nijaká politika vôbec žiadnej slovenskej vlády.

Strachu z moslimov sa dá do istej miery porozumieť, keďže ľudia s nimi zväčša nemajú skúsenosti, navyše cez médiá vnímajú aj problémy na Západe. To však neospravedlňuje nenávisť. Okrem toho, psia hlava sa tu nasadzuje aj Židom, ktorí tu žijú stáročia, pričom všetci vidia, že nijako neškodia.

To je problém, ktorý nesúvisí len s etnickým pôvodom. Premietajú sa do toho aj politické postoje a hodnotové veci. Niektorým ľuďom jednoducho nevonia liberálna demokracia ako taká. Ak sa zamýšľam nad tými, čo napádajú mňa osobne, mám

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom GálomDo obchodu

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |