Za spravodlivejšie Slovensko: kde aj politici končia vo väzení

Autor je verejný teológ

Najvyšší súd Spojených štátov amerických minulý týždeň v pondelok oznámil, že sa nebude zaoberať žiadosťou bývalého guvernéra Roda Blagojevicha o skoršie prepustenie z väzby. Blagojevich je štvrtým guvernérom štátu Illinois, ktorému bola odňatá sloboda – za korupciu dostal trest v trvaní 14 rokov. Odpykáva si ho v coloradskom meste Englewood ako väzeň číslo 40892-424.

Na Slovensku – na rozdiel od Spojených štátov a ďalších krajín – vrcholní politici nekončia za mrežami. Ponúkajú sa dve základné vysvetlenia: buď korupcia v slovenskej politike neexistuje, alebo politici, ktorí sa jej dopustili, unikajú spravodlivosti. Asi nebudem jediný, kto si myslí, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia.

Presvedčený o tom je predseda strany OĽaNO Igor Matovič, ktorý pred rokom vyhlásil: „Deň zúčtovania sa blíži, a môžeš sa smiať, Kaliňák, koľko len chceš, skončíš v base.“ Na adresu bývalého premiéra sa vyjadril obdobne: „Fico, si skorumpovaný zlodej a skončíš v base.“ Obaja politici odvtedy skončili vo svojich funkciách a čas ukáže, či sa predpoveď poslanca Matoviča naplní. Robert Fico svojho najhlasnejšieho kritika tiež nešetril, keď sa o ňom vyjadril, že je „daňový podvodník, ktorý používa na zakrytie svojej nelegálnej činnosti biele kone“.

Takéto vyjadrenia politikov sú problematické. A platí to aj v prípade bývalého guvernéra štátu New Jersey a neskoršieho prezidentského kandidáta Chrisa Christieho, ktorého obvinenia na adresu Hillary Clintonovej navodili verdikt rozvášneného davu „Vinná!“ a skandovanie „Zatvoriť ju, zatvoriť ju, zatvoriť ju!“. Politikom a ani verejnosti neprináleží úloha sudcov, a ak sa do nej stavajú, v konečnom dôsledku podkopávajú demokratický systém.

No na druhej strane, ak občania netrvajú na tom a neprispievajú k tomu, aby sa v dôvodných prípadoch aj politikom menila adresa prechodného pobytu na Leopoldov, Ilavu či Dubnicu nad Váhom, prejavujú nedostatočné pochopenie konceptu spravodlivosti a jej fundamentálnej dôležitosti pre dobrú spoločnosť.

Do jednej zo zmienených väzníc som kedysi dávno chodil vypomáhať pri duchovnej službe a skutočne nikomu neželám, aby tam raz musel skončiť. Spravodlivosť však má – z dobrých dôvodov – svoje požiadavky a úlohou zodpovedných občanov je zabezpečiť, aby boli v čo najvyššej možnej miere naplnené. Korupcia v politike nie je zločinom bez obetí a spoločnosť musí byť od tých, ktorí ju páchajú, chránená. V tom lepšom prípade bude trest viesť aj k náprave a odstrašeniu.

Vzhľadom na to, že jeden z pilierov dobrej spoločnosti – spravodlivosť – je na Slovensku výrazne narušený prevalenciou korupcie, klientelizmu a komjatických priateľstiev, je vcelku pozoruhodné, že sa z protestných pódií a plných námestí zriedka – ak vôbec – ozýva slogan „Do basy, do basy, do basy!“. Má to nepochybne dočinenia aj s povahou zhromaždení – sú chvályhodne slušné, v súlade s mottom „Za slušné Slovensko“, ktoré však môže byť trochu aj na škodu veci.

Slušnosť, hoci dôležitá, nie je identická so spravodlivosťou, ktorá v sebe zahŕňa silný morálny imperatív. Navyše, aj osoba, ktorá do poslednej joty zachováva kódex slušnosti, môže hrubo šliapať po spravodlivosti alebo byť voči takému konaniu ľahostajná. A existujú aj situácie, keď konvenčne chápaná slušnosť zamedzuje a „neslušnosť“ naopak umožňuje presadzovanie spravodlivosti. Že tu nejde len o hru na slovíčka, dokazuje aj to, že dnes častejšie počujeme hlasy za „slušné a spravodlivé“ Slovensko, ako to bolo na začiatku vlny protestov.

História nás učí, že najúspešnejšie občianske iniciatívy v prospech lepšej spoločnosti sú tie, ktoré vychádzajú zo silných filozofických základov, a v čele ktorých stoja transformační lídri ako Martin Luther King Jr., Mahátma Gándhí, Nelson Mandela alebo Václav Havel, ktorí dokážu prezentovať morálnu víziu zakotvenú v transcendentných princípoch a nadchnúť pre ňu širšiu verejnosť. Tým nechcem nijako znižovať zásluhy organizátorov tohtoročných protestov, naopak, študenti sa angažujú v čase, keď charakterní, schopní a ochotní lídri sú ako podpultový tovar.

Tento fakt sa však môže stať jednou z hlavných príčin, prečo značný potenciál, ktorý tieto hromadné podujatia majú, môže zostať nevyužitý a v tom horšom prípade viesť k zvýšeniu hladiny cynizmu v dôsledku nenaplnených očakávaní. Ako vonkajšiemu pozorovateľovi mi neprislúcha navrhovať konkrétne riešenia – osobne mi je sympatickejšie, že na čele protestov stoja študenti a nie aktívni politici alebo profesionálni aktivisti, ale to nemusí byť dosť.

Ak aj zásluhou protestných zhromaždení začnú politici končiť vo väzení, bude to jasný signál, že spoločnosť sa stáva spravodlivejšou, a teda lepšou. Toto by mala byť jedna zo všeobecných požiadaviek – čo môžeme pokojne označiť ako hnutie za spravodlivejšie Slovensko – motivovaná nie osobnou animozitou, uskutočňovaná nie ako súčasť politického boja, prezentovaná nie v duchu triumfalizmu, ale ako zadosťučinenie požiadavkám spravodlivosti a potrebám spoločnosti.

Problém, samozrejme, nie je len s politikmi, ktorí si nezaslúžene užívajú slobodu a neprávom získané výhody. Ako už bolo povedané, verejnosť by nemala na základe osobných pocitov posielať konkrétnych politikov do väzby. Na to sú tu polícia, prokuratúra a súdy, ktoré musia začať pracovať tak, aby bolo evidentné, že skutočne prebiehajú opravárske práce na porušenom pilieri spravodlivosti.

Široká verejnosť – či sa protestov zúčastňuje, alebo nie – by však mala nástojiť na požiadavke, aby zákony platili pre každého a aj politici končili vo väzení. A to aj vtedy, ak by malo ísť o ich obľúbeného politika.

Hoci sme v roku 1989 mali to šťastie, že popri nás študentoch boli na scéne transformační lídri, urobili sa aj mnohé chyby. Jedna z najväčších podľa mňa bola, že v období po revolúcii príliš veľa osôb väznice opustilo a príliš málo do nich vošlo. Dnes by sme sa ako spoločnosť nemali dopustiť rovnakej chyby – vyžadovať retributívnu spravodlivosť nie je v protiklade so správne chápanou „nežnosťou“ a ani „slušnosťou“.

Demokracia je úžasná aj v tom, že sa občania nemusia uchyľovať k defenestráciám, honu na čarodejnice či „roxorovej revolúcii“ vo svojej prirodzenej túžbe po spravodlivejšej spoločnosti. Existujú alternatívy a mali by sme sa ich snažiť dobre využiť. Je len otázkou času, kedy bude aj slovenskému politikovi pridelené väzenské číslo – proces treba zodpovedným spôsobom urýchliť.