Denník N

Lekcia Laššáková

Nekompetentnosť, chýbajúci kredit a čoraz zjavnejšia politická neobratnosť novej ministerky kultúry sú symbolom toho, ako momentálne vidí oblasť kultúry strana, ktorá ju nominovala.

Autorka je podpredsedníčka Progresívneho Slovenska

Od momentu, keď sme museli uveriť, že pani Laššáková bude naozaj vymenovaná za ministerku kultúry, rozmýšľam, čo nám chce vesmír touto skúškou povedať. Či presnejšie – ako môžu politické a spoločenské turbulencie týchto dní a týždňov ovplyvniť a posunúť slovenskú kultúru a jej aktérov.

Niežeby sme na rôzne príkoria tohto typu neboli zvyknutí. Až na niekoľko výnimiek je porevolučný panteón ministrov kultúry a ich politických výsledkov pomerne žalostnou prehliadkou politickej neschopnosti, ideologického zneužívania kultúry, marginalizácie, nekompetentnosti a chýbajúcej politickej podpory. Kultúrna obec si viackrát musela hlasito vybojovať späť aspoň základné slobody a autonómiu, a otvorene protestovať proti ideologicky motivovaným politickým zásahom. Na moderné kultúrne politiky však dlho neostával čas, vôľa a peniaze.

Pri akokoľvek kritickom postoji k politickému pôsobeniu Mareka Maďariča mu preto nie je možné uprieť, že táto situácia sa najmä za posledné roky jeho pôsobenia zmenila. Založenie nezávislých umeleckých fondov, zvýšenie rozpočtu rezortu či stabilizácia a podstatné zlepšenie fungovania verejnoprávnych médií posunulo krajinu k moderným štandardom v oblasti kultúrnych politík a prinieslo výsledky už za pomerne krátky čas. To najlepšie, čo štát pre kultúru môže robiť, je totiž vytvárať priaznivé a slobodné prostredie, v ktorom sa môže tvorivosť rozvíjať. Tajomstvo úspešných Maďaričových krokov je predovšetkým v tom, že svoju silnú politickú pozíciu využíval viac na vytváranie systémových podmienok a menej na kupovanie si podpory konkrétnych záujmových skupín a jednotlivcov.

A v tom tkvie aj zásadný problém nominácie pani Laššákovej. Je totiž jasné, že jej nekompetentnosť, chýbajúci kredit a čoraz zjavnejšia politická neobratnosť sú demonštráciou a symbolom toho, kde a v akej polohe vidí momentálne oblasť kultúry strana a vláda, ktorá ju nominovala. A aj napriek tomu, že séria jej vyjadrení, ospravedlnení, ich popretí a potvrdení začína byť trocha neprehľadná, treba dávať dobrý pozor na to, čo robí a hovorí.

Spôsob, akým sa do funkcie uviedla, dáva tušiť, že jej predstava o riadení rezortu sa pohybuje na úrovni jej účtovných schopností – tu bloček, tam bloček a odložíme na kroje. To, že sa hneď od začiatku pokúša brať ako svojho rukojemníka „regionálnu kultúru“, ukazuje, čo sa naučila v regionálnej politike – stačí tu niekomu opraviť strechu, tam niekomu dať na milé podujatie a ľudia budú zaviazaní a lojálni. Koniec-koncov, nič iné jej ani neostáva, keďže veľmi viditeľná časť kultúrnej obce od začiatku neprehliadnuteľne požaduje jej odchod. Otázkou však je, do akej miery bude stratégia ochrankyne regiónov voči nenažranej Bratislave fungovať.

Niežeby to bola úplne zlá politická taktika. Zanedbané a opustené regióny Slovenska sa po desaťročí vlády „sociálnej demokracie“ stali ešte zanedbanejšími a opustenejšími, a metóda uplácania cukríkmi v prípade potreby ešte stále funguje (výjazdové zasadania vlády s pohotovostnými balíčkami bez akýchkoľvek systémových zmien sú toho smutným príkladom).

V kultúre však systémové zmeny posledných rokov znamenali istý posun aj v zmysle rovnomernejších a spravodlivejších politík voči regiónom. Od založenia Fondu pre umenie výrazne vzrástli dotácie rôznym typom regionálnych kultúrnych aktivít, sprehľadnili a stransparentnili sa podporné programy, ich podmienky a spôsob poskytovania dotácií. Fond nepodporuje len profesionálne umenie, ale aj kultúrno-osvetovú činnosť a tradičnú a ľudovú kultúru, ktorá dominuje v menších mestách a obciach. Vďaka väčšiemu objemu financií, ale aj cielenej stratégii podpory za posledné roky rozkvitli napríklad malé knižnice, ktoré sú v mnohých lokalitách v podstate jedinými centrami kultúry.

Fond systematicky podporuje prácu a celoročnú činnosť moderných kultúrnych centier rôznej veľkosti, ktoré sa zďaleka nenachádzajú len v krajských mestách, ale postupne vznikajú aj obciach ako Bátovce, Dechtice, Gelnica, Dúbravica, Andrejová či Spišský Hrhov. Výsledkom je, že tí, čo naozaj prichádzajú so zaujímavými projektmi, dokážu na ne získať prostriedky bez ohľadu na lokalitu, v ktorej pôsobia, a najmä bez toho, aby museli chodiť lobovať do Bratislavy. Svedčí o tom pomer medzi podporenými a nepodporenými projektmi z jednotlivých regiónov Slovenska, ktorý je prakticky všade rovnaký.

Ak by však chcela pani ministerka naozaj prísť s programom, ktorý by kultúrne rozvinul regióny Slovenska, mám pre ňu niekoľko tipov, jednu dobrú a jednu zlú správu. Nešikovné a veľmi okaté snahy zorganizovať si hŕstku verných antichartistov z regiónov na svoju podporu aj za cenu opätovného delenia a spochybňovania kultúrnej obce nápadne pripomínajú časy, na ktoré by sme všetci radšej zabudli (o zopár „vašich“ umelcoch hovoril naposledy Ivan Hudec, keď s kabátom na hlave utekal z ministerstva), a myslím, že v roku 2018 už tak úplne nebudú fungovať.

To, čo chýba regiónom, sú predovšetkým na mieru šité regionálne a miestne rozvojové stratégie, v ktorých kultúra hrá dôležitú úlohu, a kvalitná kultúrna infraštruktúra, ktorá je základom rozvíjania kultúrnych aktivít a kvality života. Obe ťažko systémové veci, ktoré predpokladajú širokú medzirezortnú spoluprácu, politickú vôľu a podporu, a tiež dlhodobý horizont. Ľahko si odpovieme na otázku, čím z toho ministerka disponuje.

Dobrá správa je, že hoci to pani Laššáková možno ani netuší, jej ministerstvo má k dispozícii niekoľko stoviek miliónov z eurofondov, určených práve na regionálny rozvoj. Tá zlá správa je, že celý tento program je dlhoročná nočná mora a hroziaci škandál nemalých rozmerov, ktorý onedlho prepukne. Pod rúškom „podpory kreatívneho priemyslu“ sa totiž ministerstvo chystá namiesto investícií do regiónov vybudovať akési obludné a nesmierne byrokratické štátne kreatívne centrá za desiatky miliónov v každom krajskom meste, a to aj napriek odporu odbornej verejnosti, spomínaných miest či regiónov.

Nezmyselnosť celého konceptu a dlhodobá neschopnosť úradníkov ministerstva pretaviť tento koncept do reality eurofondových výziev môže mať za následok buď zrušenie celého programu, alebo katastrofálnu implementáciu s prepadnutými fondmi, nevyplatenými výzvami a absurdnými realizáciami. V každom prípade však ten, kto príde skrátka, bude práve tá, pani ministerkou tak zdôrazňovaná a milovaná regionálna kultúra.

A čo sa teda z Lekcie Laššáková môžeme naučiť my v kultúrnej obci? Že prepožičať v čase krízy svoje tváre občianskym protestom je síce nesmierne dôležité, ale na zásadné a dlhodobé zmeny smerom k slušnejšiemu a kultúrnejšiemu Slovensku to nestačí. Že kultúra je politikum ako každá iná oblasť spoločnosti a že politici, ktorí by jej rozumeli, ctili ju a pomáhali jej sa nezjavia sami od seba – a to platí naprieč celým politickým spektrom. Že občianska a politická angažovanosť nie sú z princípu nepriateľskými silami, ale naopak, najbližšími partnermi pri tvorbe lepšej krajiny. A že kým sa aspoň niektorí z nás nebudú ochotní vydať na komplikovanú cestu do útrob komunálnej či národnej politiky, bude stále v prípade potreby k dispozícii len onen povestný zoznam súdruha Žinčicu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie