Denník N

Umelec Peter Bartoš na svoju vernisáž neprišiel, je geniálny, no svojhlavý a nevyspytateľný ako sneh

Peter Bartoš. Dlhodobé bariéry krajiny (Životopis). 1980 – 2013.
Peter Bartoš. Dlhodobé bariéry krajiny (Životopis). 1980 – 2013.

Peter Bartoš patrí k žijúcim legendám umeleckej scény, no vidieť jeho výstavu alebo diela v katalógu je takmer malý zázrak. Teraz sa to podarilo a dokonca k tomu pomohol aj sám autor, hoci len veľmi neúmyselne.

Na strednú školu chodil spolu s Elom Havettom, Jurajom Jakubiskom či Vladom Popovičom, ktorý o ňom povedal, že je to Magnetický človek. Ktovie, ako to bolo vtedy, možno vtedy Peter Bartoš, kľúčová osobnosť československej neoavantgardy, ľudí naozaj priťahoval. Posledné polstoročie je však známy najmä tým, že komunikácia s ním je mimoriadne zložitá, ak vôbec možná.

„Bartošovu prítomnosť si buď musíte zaslúžiť, alebo vytrpieť. Nič medzi tým,“ píše priamo Nina Gažovičová v úvodnom texte katalógu, ktorý práve vychádza. Je súčasťou prebiehajúcej výstavy v bratislavskej Soge. Tá je jednou z mála, ktoré sa vôbec podarilo dať dohromady napriek neutíchajúcej aktívnej tvorbe Petra Bartoša, ktorý má v týchto dňoch osemdesiat rokov.

Za touto udalosťou však nie je žiadna náhla zmena jeho prístupu, skôr len šikovné využitie toho, čo Bartoš sám roky využíval. Od roku 2003 totiž do aukcií pravidelne nosil svoje diela, ale nie preto, aby sa predali. Nech to znie akokoľvek zvláštne, práve tento kanál považoval za ten najlepší na šírenie svojich posolstiev. To je totiž podstata jeho tvorby: šíri posolstvá, svoje obavy a znepokojenie napríklad nad ničením Tatier či bratislavského Podhradia, a ponúka riešenia.

Tie na prvý pohľad možno pôsobia ako nejaké bláznivé, utopické vízie, jeho diela sú však mimoriadne prepracované a plné faktografických záznamov a detailov. Vo väčšine prípadov sa napokon nedrží len pri pozemských cieľoch a smeruje vyššie – k dobru, k ľudskému poroz-umeniu, k pravde a k božiemu svetlu. „Moja úloha končí, ak sa mi podarí doviesť vás k čistej vode,“ napísal Peter Bartoš v roku 1992 vo svojom texte Pokora a usilovne sa toho drží.

Peter Bartoš: Svedomie? dokument charakteru. 2008. Posledných desať rokov sa Peter Bartoš intenzívne venuje téme bratislavského Podhradia.

Peter Bartoš v roku 1992. 1992, serigrafia na papieri.

Peter Bartoš: Štvorročné putovanie – Nomadart a postkoncept nad morálnym smogom po ostrovoch našej domovskej krajiny, 2004 – 2007.

Je ako prírodný úkaz

Či príde na vernisáž výstavy a krst katalógu, ktoré boli v utorok, nebolo isté. Napokon neprišiel, no takáto kolekcia jeho diel pohromade tu nebola už dávno. „Peter Bartoš je pritom jedna z posledných žijúcich legiend, človek, ktorý bol účastníkom všetkých kľúčových akcií našich umeleckohistorických dejín,“ hovorí Nina Gažovičová.

Vždy bol trochu čudák a outsider, ale v skutočnosti bol podľa nej zdanlivo nenápadným, no dôležitým hýbateľom domáceho diania. Napokon už jeho vstup na scénu bol zapamätateľný.

Absolvoval síce klasické maliarske vzdelanie, ale ukončil ho v roku 1965 známou akciou s prozaickým názvom Rozdávanie, ktorý bol skutočne doslovný. Bartoš totiž rozdal všetko, čo dovtedy namaľoval, a vydal sa cestou konceptu ako jeden z priekopníkov konceptuálneho uvažovania v bývalom Československu spolu s Júliusom Kollerom a so Stanom Filkom.

Títo dvaja už nežijú, ich diela zhodnocujú okrem domácich už aj zahraničné inštitúcie, no komplexná monografia o Petrovi Bartošovi na domácej scéne chýba, retrospektívna výstava takisto. Oba resty majú rovnaký pôvod – samotného autora. „Bartoš je svojhlavý a neprispôsobivý aj ako osemdesiatnik – sám rozhoduje o tom, čo a komu povie, kde, s kým, čo a ako vystaví, predá; kam a kedy príde, s kým a či vôbec sa bude rozprávať… Je ako prírodný úkaz – takmer ako padanie snehu, ktoré má tak rád. Nedá sa ovládať a ani načasovať,“ píše kurátorka Nina Gažovičová.

Ani túto výstavu, ktorá potrvá do 9. mája, preto nemožno považovať za žiadnu retrospektívu a katalóg za monografiu. Všetko je to v rukách samotného Petra Bartoša a dá sa povedať, že napriek tomu ponúkajú obe – výstava aj publikácia – pomerne komplexný pohľad na to, čo robí, a to aj publiku, ktoré nie je zasvätené. To je však najmä zásluhou Niny Gažovičovej, ktorá stojí za ideou celého tohto „projektu“, Bartošovu tvorbu pozná a zároveň rešpektuje jeho prístup. „Je to prispôsobenie sa jeho taktike, jeho vlastný koncept,“ hovorí Gažovičová.

Peter Bartoš: Zahmlená pravda o historickom prostredí krajiny. 1978 – 2018.

Peter Bartoš: Stop výške Podhradia. 2011 (v spolupráci s Ľ. Rampákovou).

Peter Bartoš: Domček, kde si?! 2009 – 2010 (v spolupráci s Ľ. Rampákovou).

Peter Bartoš: Návrh na prírodnú pamiatku pod Bratislavským hradom, 2008.

Peter Bartoš: Zastavenie spriatelených armád investorov – developerov – architektov aj minulých papalášov, ktorí prevrátili kabát! (koncept na dokument). 2008.

Teraz ho najviac zaujíma Podhradie

Kurátorom je teda najmä on sám, lebo vystavené a publikované sú takmer výlučne diela, ktoré za posledných pätnásť rokov priniesol na aukcie. „On bol jedným z prvých výtvarníkov, ktorí začali využívať aukčný kanál, ale nebolo to ani pre profit, ani pre nejakú slávu, tieto veci ho nikdy nezaujímali. Diela do aukcií nosil preto, aby sa o jeho myšlienkach ľudia dozvedeli,“ vysvetľuje Nina Gažovičová.

Spočiatku ich ponúkal za tisíc korún slovenských, dnešných 33 eur, neskôr ceny neúmerne až extrémne zvyšoval, lebo si uvedomil, že keď sa dielo nepredá, ostane ešte aspoň dva týždne visieť na poaukčnej výstave a tam ho uvidia ďalší diváci.

„Z jeho strany je to premyslená stratégia distribúcie informácií. Patrí síce k ľuďom, ktorí neakceptujú veľa vecí z reality, ale zaujímavo akceptuje zákony trhu. Možno je to pozostatok prvorepublikovej výchovy,“ hovorí Gažovičová.

Petra Bartoša so svojím pozorovaním, že tak trochu kanál aukcií využíva, osobne konfrontovala. „Zasmial sa a povedal,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie