Denník N

Keď mi včera zavolala Katka

Peter Krištúfek (v strede) s manželkou, dcérou a Dadom Nagyom.

Peťo Krištúfek je tak intenzívne prítomný v mojom živote, že nedokážem uveriť, že tu už nie je.

Často som uvažoval o tom, aké to asi je, keď sa v našom živote udeje niečo naposledy. Niečo, čo dovtedy úplne prirodzene fungovalo, takže nám ani na um nezišlo, že by sa to mohlo v najbližšom čase skončiť…

Petra čakal pracovne veľmi úspešný rok. Mal nakrúcať film podľa vlastného scenára na motívy knihy Ema a smrtihlav, pripravil na vydanie komiks o Imim Lichtenfeldovi – zakladateľovi krav magi, dokončil korektúry svojho nového románu, pripravoval sériu článkov o zabudnutých knihách… po ťažkom období po smrti svojej mamy sa nesmierne tešil zo života, z malej dcérky Olívie, vášnivo rozprával o svojej zbierke starých kníh…

Keď mi včera Katka zavolala, čo sa Petrovi stalo, mal som pocit, že hovorí o niekom inom. Veď sme si ešte ráno esemeskovali. Nedávno sme sa videli v Prezidentskej záhrade. Peťo prišiel s Katkou a malou Olivkou, ktorá už vedela krásne chodiť. Náš Oliver sa nechcel fotiť, a tak radšej fotil nás. Minulý pondelok sme spolu boli na našej (ne)pravidelnej rannej prechádzke. Nástup o deviatej pred škôlkou a potom strmo do kopca po Kuzmánke, prechádzkovo na Vlčkovej na Slavín. Ukazoval som mu veniec od Nočných vlkov a ostrihanú morušu. A potom do Horskáča a horárne na kávu s mliekom a minerálku. Raz platil on, raz ja.

S málokým sa tak dobre rozprávalo. Pýtal som sa, čo je nové s knižnicou Kornela Földváriho, ktorú Peter roky triedil. Vravel, že je ešte stále v Kornelovom byte a čaká na posledné odobrenie pani Nade a transport do SNG. Mal toľko rozrobených projektov, na ktoré sa tešil. Bol systematický, cieľavedomý a pracovitý. Múdry a veľmi vtipný. Dopísal finálnu verziu scenára filmu podľa vlastnej knihy, dokončil komiks a mal radosť z rubriky Zabudnuté knihy… pokračoval v projekte rozhlasových dramatizácií v banskobystrickom rozhlase. Chystal krst svojho najnovšieho románu a o ďalších dvoch knihách mi rozprával.

Peťo je tak intenzívne prítomný v mojom živote, že nedokážem uveriť, že tu už nie je. Cítim, že stále sedí neďaleko a usmieva sa. Ja sa až tak neusmievam, ale viem, čo by asi teraz povedal a ako by sme o tom cynicky žartovali. Naše prvé stretnutie, respektíve naozajstné stretnutie v Prašnej bašte trvalo asi osem hodín a mal som pocit, že sme sa ani poriadne neporozprávali. A ten pocit som mal potom už stále. A mám ho doteraz.

Ešte mi nejde smútiť… Peťo bol zberateľom bizarných príhod a situácií. Stále dúfam, že toto je jedna z nich.

Teraz najčítanejšie