Denník N

Ňech sa ťi tak vždi voďí, jak spevmi si naňho pamatní!

Seriál o neprávom zabudnutých knihách pokračuje Selankami Jána Hollého.

Jána Hollého vnímame ako klasicistického barda, ktorému prejavili úctu aj romantici-štúrovci. Dnes vám v rubrike o neprávom zabudnutých knihách predstavíme Selanky, ktoré najlepšie vystihujú jeho uhol pohľadu na život, dnes taký zriedkavý a vzácny.

Ján Hollý (1785 – 1849) pochádzal zo Záhoria, z Borského Mikuláša. Už počas štúdia filozofie a teológie v Trnave prekladal antických klasikov. Písal i vlastné básne, najskôr po latinsky, neskôr v bernolákovskej slovenčine. Významnú úlohu v básnikovom živote zohral učiteľ Jur Palkovič (1763 – 1835), zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva, ktorý sa stal jeho priateľom a mecenášom.

Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza sa Hollý v roku 1808 stal kaplánom v Pobedime, obci medzi Piešťanmi a Novým Mestom nad Váhom. Pravidelne sa prechádzal po okolitých lúkach, poliach a hájoch, ktoré ho inšpirovali k tvorbe lyrických básní. Pravdepodobne tu vznikli prvé selanky, alebo aspoň náčrty k nim. Zároveň Hollý prekladal Vergília. Zaujímavé je, že sa takmer isto prechádzal aj na mieste, kde až v 70. rokoch 20. storočia archeológovia objavili významné slovanské hradisko z obdobia Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva (825 – 833), v čom môžeme vidieť symbolickú predzvesť témy jeho najvýznamnejších textov.

O šestnásť rokov neskôr – to už pôsobil v Maduniciach neďaleko Hlohovca –, keď mu vyšiel preklad Vergíliovej Eneidy (1824), rozhodol sa Hollý aj pod vplyvom diela historika Juraja Papánka napísať podobný veľký epos o slovanskom hrdinovi. Svatopluka písal pod mohutným košatým dubom v obľúbenom háji Mlíč a nezastavil ho ani požiar fary a výrub hája, ba práve naopak, aj z tohto obdobia pochádzajú ódy plné slnka a radosti zo života. Svatopluk vyšiel v roku 1833 a nasledovali ho ďalšie dva eposy – Cyrillo-Methodiada (1835) a Sláv (1839).

Ján Hollý publikoval Selanky v troch číslach almanachu Zora (1835, 1836 a 1839) už ako žijúca legenda slovenskej literatúry i prvej vlny slovenského národného obrodenia. Myslíme si, že sú dnes najživšou časťou jeho diela a inšpirovať nás môžu najmä potrebou básnika kultivovane chváliť a oslavovať jednoduchý zdravý životný štýl. Selanky možno vychutnávať aj bez znalosti pozadia ich vzniku, ale toto poznanie môže náš zážitok len zintenzívniť.

Záujem o maličkosti

Hollý ako klasicista nadviazal na antických klasikov Teokrita a Vergília, ale aj na domácich nositeľov tradície Čelakovského či Tablica. Námety sú z oblasti ústnej ľudovej slovesnosti, no sú výrazne štylizované. Príroda nie je divoká a temná ako u romantikov, ale je usporiadaná a prehľadná, človekom zušľachťovaná. Krása sveta spočíva v jeho čitateľnosti, dôraz sa kladie na vi­zuálne vnemy a kvalitné prirodzené osvetlenie:
„Jestľiže bi s’ na svój premilé toto obrala místo / Vípočinek: pekních nasaďil bich v záhoni kvítkov: / Tam bi ťi krásňejšé ve novém poviháňaľi zrosťe, / A príjemňejšú ústečkami díchaľi vóňu, / Nežli na prvňejších, odkáď sa donášaľi, kopcoch.“

Zo 7. selanky Kráska (pridávame preklad Jána Kostru do modernej slovenčiny):
„Ak toto miesto si zvolíš a dobre bude ti tuná, / prekopem okolo pôdu a vysadím záhony kvetov: / tu krajšie rástli by iste i sýtejšiu mali by farbu, / nežné ústočká ich tiež by vydýchli jemnejšiu vôňu / ako na oných miestach, kde v kopcoch divoko rástli.“

Básnik si vyberá žáner idyly – idealizovaný obraz nekonfliktného vidieckeho života pastierov, roľníkov, rybárov či lovcov v pos­politosti, harmónii a symbióze; v tvorivom spojení s prírodou, ktoré sa prejavuje citlivosťou, jemnosťou, starostlivosťou, veľkorysosťou a dôverou. Hollého pomenovanie selanka pochádza z poľštiny (sioło = dedina, zdedené sídlo po dedoch; z praslovanského sedlo = osada, z toho aj slovo sedliak) a na označenie žánru idyly ho prvýkrát použil poľský renesančný básnik Szymon Szymonowic (Sielanki, 1614).

Dvadsaťjeden Hollého idýl sa vyznačuje starostlivým vymenúvaním a podrobným opisom vecí a javov, záujmom o maličkosti:

„Už sem i po štirikrát s pastírami spíval o závod: / Po štirikrát stavené sem sádki a závodi vihrál; / Ráz kozu, ráz tisoví obušek, ráz uhľenu ovcu, / Ráz jalovičku sivú; aľe už je s téjto kravička; / A strakaté bár pod ňu choďí dovčilka ťelátko; / Predca plní dá ešče hrotek, čo povistaňe mléka.“

Opäť zo 7. selanky Kráska (nasleduje preklad Jána Kostru do modernej slovenčiny).

„Štyrikrát s pastiermi som už o ceny v súťaži spieval, / štyrikrát vyhral som súťaž a odmeny bohaté získal: / tisový obušok, kozu, i vzácnu Uhlenu – ovcu, / i jalovičku sivú, už ale kravička je z nej; / strakaté teliatko chodí i doteraz ciciavať pod ňu, / no ešte plný dá hrotok, čo toľko jej zvyšuje mlieka.“

Pastieri súťažia v speve a predháňajú sa v chválach, v tomto možno Hollého označiť za predchodcu i priamy protiklad rapperov vo freestyle battles, ktorí sa usilujú súpera zhodiť a seba vyvýšiť.

Pocta Slavínu

Básnik uprednostňuje pokoj, vyhýba sa konfliktu. Zachováva odstup diváka. Preberá zodpovednosť za vnímanie a obraz sveta. Nemôže mať síce všetky súčiastky sveta pod kontrolou, no môže kontrolovať a zaručiť svoju predstavu o nich. Tak postupuje aj Borimír v dialógu s Hájislavom v prvej selanke Slavín, chváliac jeho učiteľa tohto mena:

„Ňech sa ťi tak vždi voďí, jak spevmi si naňho pamatní! / Jak též rozhlasuješ veľké jeho pesňami chváľi: / Neb najstáľejšá pre mužov sú okrasa pesňe; / Pesňe i, keď pominú sa, čiňá jích méno povestné! / Aj včil jestľi buďeš mi o ňem pesňičku tu spívať, / Túto ťi dám, tisové, hľeď, má toporisko, valašku. / Dvoch za ňu sem daroval pastírovi s Turca barancov; / Dva prihoďim tito sirce, i bárs dar tento ťi žádní: / Neb sira máš hojnosť; než keď vi takíchto ňemáťe / Jak mi na Horňákoch, za vďak ňepochibňe ťi padnú. / Ľen spívaj pesňičku; naších viučím ju pasákov. / Aj po naších veľkí sa Slavín buďe hájoch ozívať.“

Tretieho mája 1843 zachvátil Madunice veľký požiar, pri ktorom zhorela väčšina domov, fara i kostol. Ján Hollý prišiel o celý majetok a utrpel zranenia, z ktorých sa už nikdy nevyliečil. Zhoršil sa mu zrak, neskôr oslepol.

No podobne ako legendárny Homér (jeho meno sa vysvetľuje ako spojenie slov „ho mē horōn“, teda nevidiaci, slepý), aj on svet videl ako jasné a prehľadné miesto hodné ospevovania. Rozprával zoširoka doďaleka, nič nepodraďoval, všetko priraďoval (gramaticky i významovo), keďže všetko považoval za rovnako dôležité.

V núdzi sa Hollého ujal farár na Dobrej Vode, bývalý spolužiak Martin Lackovič, ku ktorému sa v lete 1843 presťahoval a kde žil až do smrti. Tu sa odohrala aj najslávnejšia návšteva slovenských dejín, cesta Štúra, Hurbana a Hodžu za požehnaním novej spisovnej slovenčiny, o ktorej sme toľko počuli v školských laviciach.

Teraz najčítanejšie