Denník N

Nepoznané slasti s Marekom Cinom: Čierna debnička, kráľ 3D a venuše v betóne

Foto – Miro Nôta
Foto – Miro Nôta

Výtvarník ponúka osobný výber vecí, ktoré by vás mohli tiež baviť.

V seriáli Nepoznané slasti sa pýtame ľudí na veci, ktoré sú pre nich veľmi dôležité, a pritom nie sú všeobecne známe. Ide o osobný bedeker zaujímavých kníh, umeleckých diel, osobností, kultúrnych praktík či miest, ktoré vás môžu inšpirovať.

Marek Cina je ilustrátor, grafik, učiteľ, priateľ papiera, fanúšik pop-up kníh, majster fingerboardu, zberateľ „céčok“ a platní podľa obalu. Jeho súkromný výber sa logicky krúti hlavne okolo kníh. Ale nielen ich.

Ludvík Aškenazy

Foto – autor

Veľmi rád chodím do antikvariátov a nechávam sa prekvapiť. Úplnou náhodou som takto narazil na knihu Černá bedýnka (1960) od českého spisovateľa Ludvíka Aškenazyho. Okamžite ma oslovila. Ide o kombináciu fotografií (preto názov odkazujúci na fotoaparát) a krátkych textov. Práve tie ma zaujali. Páči sa mi ich štýl, jazyk a hlavne to, že sú veľmi výstižné a vždy majú pointu. Je to literatúra, ktorá je mi veľmi blízka. A zdá sa mi stále aktuálna. Ide síce o šesťdesiate roky, no podobné veci hýbu svetom aj dnes. Je to taký život v knižke.

Existujú knihy, ktoré máte radi, vraciate sa k nim a nanovo ich čítate. Černú bedýnku mám už vyše desať rokov a stále ma zamestnáva. Ak by som mal niečo ilustrovať, sám z vlastnej vôle a bez zadania vydavateľa, bola by to táto kniha. Raz som ju už čiastočne spracoval. Urobil som výber textov, prepísal ich a doplnil vlastnými kresbami a kolážami. Koláže som vytvoril z architektonického plánu nového Slovenského národného divadla, ktorý som kdesi našiel. Páčil sa mi jeho vizuál a farebný charakter.

Černá bedýnka je pre mňa otvorený projekt, ku ktorému mám potrebu sa vrátiť. Raz by som ju chcel spracovať poriadne. Nahradiť fotografie, ktoré v nej sú, hoci je to veľmi ťažké, pretože knižka je dosť silná aj s nimi. Chcelo by to poriadny autorský vstup. Možno by som to nasmeroval na iného diváka, napríklad na deti.

Rudolf Slawitschek

Foto – autor

Môj vzťah ku knihám vyplynul zo štúdia na Katedre grafiky a knižnej ilustrácie na VŠVU. Tam sme postupne prebrali všetky tie literárne klasiky, a tak dnes cielene vyhľadávam niečo iné. A nejde pritom len o výtvarné spracovanie, ale často o príbeh. Podobne ako pri Aškenazym – čiže náhodou – som sa dostal ku knihe Anastázius Kočkorád, velký kouzelník (nemecky 1928, česky 1942) od Rudolfa Slawitscheka. Autora som nepoznal a už si ani nepamätám, či som knihu našiel v antikvariáte alebo niekde v kontajneri.

Je to parádna knižka pre deti, ale mňa fascinuje rovnako. Dlho som sa nestretol s niečím, čo by ma po začítaní takto do seba vtiahlo. Veľmi ma tu baví spôsob rozprávania. Je to príbeh chlapca, ktorému sa všetci smiali, pretože mal smiešne meno – Anastázius Kočkorád. Náhodou sa však dostane ku zázračnému prútiku a stáva sa z neho kúzelník. Vznikne z toho veľmi pekná story, ktorú odporúčam nielen deťom a ich rodičom, ale všetkým.

Vydanie, ktoré mám, ilustroval Jiří Trnka, slávny výtvarník a režisér animovaných filmov. Ilustračný materiál ma v tomto prípade tiež zaujal. Ide o akvarelom kolorované perokresby s pekným výrazom. Myslím, že dobre komunikujú s textom, a v tomto prípade nepociťujem potrebu knihu nanovo ilustrovať. Nechal by som to tak, ako to je.

Nilsson Piraten

Foto – Miro Nôta

Keď si vyberáte knihy podľa obálky, môžete sa popáliť. Útla knižka Kozel zahradníkem (1933, česky 1963) od švédskeho humoristického spisovateľa Nilssona Piratena však nebol tento prípad. Moju pozornosť pritiahlo výtvarné spracovanie obálky a vo vnútri som našiel veľmi vtipný príbeh. Je to severská groteska, na ktorej sa mi páči jej škandinávsky humor. Knihu som čítal viackrát a stále ma baví.

Vojtěch Kubašta

Foto – autor

Nie som si istý, či Vojtěcha Kubaštu (1914 – 1992) zaradiť do kategórie „nepoznaných“, keďže ide o svetového priekopníka a s jeho prácou sa stretol asi každý. Kubašta patrí do generácie druhého zlatého veku priestorových rozkladacích publikácií – čiže pop-up kníh. Prvé obdobie bolo v osemnástom a devätnástom storočí, keď sa objavili nové spôsoby tlače. V Kubaštových časoch sa vydavatelia snažili trojrozmernými technikami osloviť detského čitateľa. Ale nielen jeho.

Mnohí ľudia sa isto stretli s Kubaštovými rozkladacími betlehémami z papiera. Deti zase poznajú asi jeho najznámejšiu knihu Svrček a mravce. Kubašta je dodnes inšpiráciou pre mnohých autorov po celom svete. Kedysi išlo o vývozný artikel a jeho knihy aj dnes vychádzajú v nových vydaniach. Technika pop-up kníh, pri ktorej je Kubašta zrejme najvýznamnejšou persónou vôbec, je dnes stále aktuálna. Na veľtrhoch detských kníh, napríklad v talianskej Bologni, vidieť, že pop-up je opäť populárny. Kniha potrebuje zaujať a na to slúži jej tretí rozmer.

Kubašta vymyslel spôsob, ktorý bol jednoduchý na výrobu. Nepotreboval ten formát skladať či lepiť, ale stačilo mu ho vyrezávať a takto vytvárať priestor. Ku každej dvojstrane vymýšľal istú kompozíciu, ktorá sa stala nosným prvkom. Ja som teraz dokončoval svoju dizertačku, ktorej predmetom je tiež pop-up kniha. To je tiež dôvod, prečo ma Kubašta zaujíma. Mám niekoľko jeho kníh, napríklad Gullivera v Lilipute.

Mramorovanie papiera

Foto – Worskhops – Lectures

Mám rád papier a bavia ma techniky jeho zušľachťovania. Nedávno sme mali workshop mramorovania a v tejto technike by som rád pokračoval. V zásade ide o to, že sa na vodnú hladinu nakvapkajú farby a prídavnými látkami sa zastabilizuje vzniknutý vzor.

Ten stiahnete papierom a on sa naň pretlačí. Je to podobné, ako keď na vodnú hladinu kvapnete benzín a vzniknú atypické farebné mapy. To isté robíte na papieri, no pri mramorovaní sa hladina nehýbe tak rýchlo, takže môžete výsledný výzor tvarovať. Istú rolu pri tom hrá náhoda a zároveň je to veľmi pekné a lahodí to oku.

Na mramorovaní ma baví nielen výsledok, ale aj samotný proces. Je veľmi upokojujúce sledovať farby, ako sa pomaly rozplývajú na hladine. Preto by som túto techniku zaradil ako vhodnú pre art terapiu. Navyše nie je ťažká na zvládnutie. Nie vždy vám to musí vyjsť, nemusíte mať dobre namiešanú farbu alebo je príliš teplo a už vám to nejde. Ale to všetko sa dá vychytať.

Technika mramorovania sa k nám dostala z Východu, konkrétne z Turecka, a používala sa v knihovníctve na tvorbu poťahového papiera, ktorý mal spĺňať aj estetickú funkciu. K nám sa mramorovanie dostalo vo forme predsádkového papiera v knihách. Dnes tu táto technika síce stále je, ale nepoužíva sa bežne. Machri sú v tom Angličania – dokážu vzory po sebe aj zopakovať, hrajú sa s farbami, skúšajú a experimentujú. V Česku sú tiež knihári, ktorí využívajú zušľachtené materiály ako mramorovaný, liehový či benzínový papier. U nás táto prax tiež existuje, ale viaže sa skôr na liturgické prostredie a obradné knihy.

Archeopark Pavlov

Foto – Architektonická kancelář Radko Květ

Archeopark Pavlov je pre mňa skutočne „nepoznaná slasť“, pretože som tam ešte nebol. Ale už veľmi dlho sa tam chystám ísť. Ide o archeologické múzeum, ktoré sa nachádza neďaleko Dolných Věstoníc na Morave. Expozícia sprístupňuje lokalitu lovcov mamutov, s ich nástrojmi, venušami a plastikami zvierat.

Archeopark má aj veľmi zaujímavú architektúru, jej tvorcovia Radko KvětPavel Pijáček získali ocenenie Stavba roka a boli tiež českou nomináciou na Mies van der Rohe Award za minulý rok. Zaujíma ma, ako poňali výstavný priestor a samotnú tému.

Vždy, keď niekde som, idem sa pozrieť do nejakého múzea. Bol som napríklad v Lichtenštajnsku a tam to majú na veľmi vysokej úrovni. Čiže spracovanie toho, čo pozeráte a aj ako to pozeráte. U nás na Slovensku mi presne toto chýba. Mám pocit, že keď prídem do národného múzea, tak to nie je priestor, kde by ľudia chceli zotrvávať dlhšie. Vstúpite dnu a hneď zavadziate a pozerá na vás nejaký nevkusne vypchatý diviak. To je dôvod, prečo sa veľmi chcem ísť pozrieť do Pavlova.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Nepoznané slasti

Kultúra

Teraz najčítanejšie