O tom spoločnom našom…
Rozprávka o zhavranelých bratoch je známa a obľúbená aj u Maďarov, Rumunov, Nemcov. Prvý zárodok tejto historky sa objavuje už okolo roku 1185 v latinskej zbierke francúzskeho mnícha Johannesa de Alta Silva.
Dnes, počas písania jednej štúdie, som zobral z police zbierku slovenských povestí od Márie Ďuríčkovej. Podľa slov vydavateľa sú tie texty „naším národným pokladom“ a produktmi Ďuríčkovej „povestnej tvorby“. Čudné, že aj vo všeobecnosti sa len zriedkavo spomína fakt, že Mária Ďuríčková bola aj najúspešnejšou a dôveryhodnou prerozprávačkou Dobšinských rozprávok z konca 19. storočia.
Do modernej slovenčiny ňou preformulované rozprávky, vydané v obrovských nákladoch boli (a sú) neuveriteľne obľúbené u mladých slovenských čitateľov. A keď som už pri Dobšinskom, spomeniem si na česko-slovenský film režisérky Alice Nellis Sedem zhavranelých bratov, ktorého prameňom bol v slovenskej tlači uvádzaný obzvlášť Pavel Dobšinský, ale v českej (Sedmero krkavců) predovšetkým Božena Němcová.
Je všeobecne známe (?), že Dobšinský svoje rozprávky prakticky tiež „len“ prerozprával, hlavne na základe textov skorších zberateľov. Túto rozprávku (vydanú v roku 1881) konkrétne vytvoril s kontamináciou variantov publikovaných ešte Jánom Franciscim-Rimavským v roku 1845. Ten jeden variant prevzal od Samuela Reussa, druhý zas pravdepodobne z ústnej slovesnosti priamo on zaznamenal. Popritom sa odvoláva aj na
