Denník N

Zločinecké bandy, streľba na ulici a prepad na motorke. Bol som v jednom z najvražednejších miest

Foto – Tomáš Forró
Foto – Tomáš Forró

Kolumbijská občianska vojna trvala polstoročie, no región El Chocó sa nedočkal mieru ani po jej skončení. Začala sa vojna všetkých proti všetkým.

Takýto lejak miestni nazývajú aguacero: v okamihu zaplaví ulice a človeka zráža na zem. Prívaly vody práve zmývajú dve veľké kaluže krvi priamo pri hoteli Shaira, v ktorom mám bývať. Postávajú tu vojaci so samopalmi a hlúčik zvedavcov. Všetci sú černosi. Mŕtvoly už odviezli.

Do mesta Quibdó som dorazil pred necelou hodinou a ešte netuším, že lejak bude o niekoľko dní zmývať z asfaltu aj moju krv. Na piatom poschodí hotela stretávam dvoch roztrasených Američanov s plechovkami teplého piva. Vraždu videli na vlastné oči z balkóna. Dvaja lupiči sa pokúsili vlámať do zatvoreného obchodu, keď k nim pristúpil muž, zrejme majiteľ, a bez slova strelil obom do hlavy. Potom odkráčal.

Quibdó je mesto uprostred dažďových pralesov v Kolumbii – metropola oblasti nazývanej El Chocó, ktorá sa tiahne pri brehu Tichého oceána od Ekvádora až po Panamu. Rozlohou je o čosi menšia ako Slovensko, žije tu však menej obyvateľov ako v Bratislave. Okrem toho nájdete v El Chocó aj malarické komáre, tropické choroby, nepriateľských domorodcov a, samozrejme, kokové plantáže. Spadne tu najviac zrážok na planéte – ročne je to stĺpec vody vysoký 13 metrov (priemer na Slovensku je niečo vyše pol metra).

El Chocó má len dve cesty, zato stovky riek – hlavný zdroj obživy aj cestovania. Žijú tu takmer výlučne černošskí potomkovia otrokov a vedľa nich živorí hŕstka pôvodných Indiánov.

Foto – Tomáš Forró

Medellín

El Chocó má povesť nielen najvlhkejšieho miesta na Zemi, ale aj jedného z najvražednejších. Vybral som sa sem s cieľom zistiť, či sa situácia zlepšila po nedávnej dohode medzi kolumbijskou vládou a ľavicovými povstalcami z organizácie FARC. Tí zložili zbrane, prepustili rukojemníkov väznených desaťročia a v Kolumbii ožila po polstoročí bojov nádej na mier.

Týždeň pred odchodom do džungle som ešte navštívil holandského reportéra žijúceho v Medellíne – meste, ktoré bolo kedysi svetovou metropolou vrážd a kokaínu. Dnes je tu oveľa pokojnejšie, Holanďan ma však varuje, že nič podobné pre El Chocó neplatí. Hovorí, že tam sa násilie ešte vystupňovalo.

Nedočkavo si utľapká ďalšiu fajku s marihuanou, no skôr ako odletí do inej dimenzie, nemilosrdne ho strhnem späť. Z jeho slov je zrejmé, že on by do El Chocó dnes nešiel ani za svet. Podľa jeho slov sa tam rozpútalo peklo, aké v Kolumbii nezažil, odkedy tu pracuje. Pred dohodou o mieri tam proti sebe bojovali najmä partizáni z FARC a vládni vojaci, ale teraz bojujú všetci proti všetkým, vrátane zločineckých bánd a pašerákov drog.

Zahľadí sa na mňa kalnými očami, vyklepe o stôl fajku s marihuanou a naplní si novú. Chvíľu mlčky sedíme v kuchyni jeho špinavého bytu. Do okien bičuje dážď a pod nami hučí nočné mesto. V tej chvíli ktosi zazvoní a vo dverách sa objaví mladá prostitútka. Holanďan sa prebudí z letargie a je jasné, že moja audiencia sa skončila.

Na uliciach Quibdó

Quibdó

Územie El Chocó nemá pod kontrolou nikto, už vôbec nie kolumbijská vláda. Do mesta Quibdó vedie jediná cesta, často nezjazdná následkom lokálnych povodní a zosuvov pôdy. Malé poľné letisko ponúka, naopak, rýchly kontakt s civilizáciou, no je vyhradené len pre majetných. Hlavnou dopravnou tepnou je tak rieka Atrato, ktorá mestu poskytuje obživu, priváža zbrane, odváža drogy a ako bonus

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie