Európski lídri rokujú, čo spraviť s utečencami, majú štyri možnosti

Smrť stoviek ľudí pri stredomorských hraniciach Európy už nemôžu ignorovať ani politici. Dnes sa na mimoriadnom mítingu Európskej rady stretli šéfovia členských krajín, aby definitívne určili stratégiu, ktorá má zabrániť smrti ďalších utečencov a odradiť státisíce ďalších od neistej cesty.

Aké možnosti majú politici k dispozícii a čo by znamenali pre migrantov a ľudí v Únii?

Posilniť hliadky

Okamžitý dopad na život migrantov plaviacich sa na často veľmi riskantných lodiach by malo, keby sa európski lídri dohodli na zvýšení rozpočtu, personálu a techniky pre pohraničné hliadky, ktoré strážia stredomorské vody pri Taliansku či Grécku.

Vzorom by mohla byť talianska operácia Mare Nostrum, ktorá fungovala rok a zachránila život viac ako 100-tisíc migrantom.

Pred polrokom ju nahradila rozsahom a rozpočtom oveľa menšia operácia Triton pod vedením Únie. Tá však zlyhala – od začiatku roka sa v Stredomorí utopilo už viac ako 1700 ľudí, čo je takmer 20-krát viac ako v rovnakom období pred rokom. Počet utečencov sa pritom za rovnaké obdobie zvýšil len veľmi mierne.

Niektoré krajiny tvrdili, že ak bude akcia Triton dohliadať na menšie územie, od cesty to odradí viac utečencov. To sa však nestalo. Migrantov to neodradilo, len ich zomiera viac.

Na posilnení námorných hliadok sa v pondelok zhodli aj európski ministri zahraničia. Rozhodnú však detaily – ak chcú hliadky pod vedením Únie naozaj zachraňovať životy, nesmú zostať len niekoľko kilometrov od pobrežia. A mali by mať dokonca vyšší rozpočet ako operácia Mare Nostrum. Tá vyšla Talianov na 9 miliónov eur mesačne.

Boj s pašerákmi

Sú to novodobí otrokári, povedal po nedeľňajšej tragédii taliansky premiér Mario Renzi. Narážal na pašerákov, ktorí do chabých lodí natlačia stovky ľudí, aby ich často opustili uprostred cesty. Samozrejme, každý z migrantov im predtým zaplatí stovky až tisíce eur.

Už v pondelok sa európski ministri zhodli na tom, že chcú „systematicky zabavovať a ničiť pašerácke lode“. Ide o model, ktorý má pripomínať akcie proti somálskym pirátom, čo pred pár rokmi vyčíňali pri severovýchodnom pobreží Afriky. Nie je však jasné, ako presne by táto akcia mala vyzerať. Väčšina pašerákov dnes pôsobí v Líbyi, a preto by členské štáty potrebovali mandát od OSN – zasahovali by totiž na suverénnom území cudzieho štátu.

No takáto možnosť by utečencom určite nepomohla. Už dnes majú pašeráci problém zohnať lode, a aj preto sú cesty cez more čoraz riskantnejšie. Navyše, v Líbyi dnes podľa údajov FRONTEXu (európskej agentúry pre dohľad nad spoločnými hranicami) čaká na odchod do Európy odhadom 500-tisíc až milión utečencov. Preto by prípadný zásah proti plavidlám pašerákov len zvýšil cenu za miestenku na nelegálnych lodiach a ešte viac by zhoršil život utečencov.

Spolupráca s africkými štátmi

No na africkom pobreží sa cesta utečencov ani zďaleka nezačína. Sieť pašerákov siaha od západu až po východ Afriky a pre mnohých miestnych sa stala veľmi výhodným biznisom. Aj preto, že často nemajú iný zdroj obživy.

Únia tvrdí, že chce posilniť spoluprácu s krajinami, ktoré hraničia s Líbyou. No tá sa má zameriavať na to, aby svoje hranice strážila dôslednejšie a aby sa tak na africké pobrežie dostalo oveľa menej utečencov. Ani to by však hlavný problém nevyriešilo. Primárnym dôvodom, prečo ľudia utekajú zo svojich domovov, sú totiž konflikty a chudoba.

Únia a jej členské štáty sú dnes najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No v konfliktoch ako ten v Líbyi či Sýrii zlyhávajú. Dobrým začiatkom by mohla byť väčšia pomoc sýrskym utečencom v Libanone, Jordánsku či Iraku. „Európa nedokáže ukončiť násilie a zúfalstvo, ktoré z ľudí robia utečencov. No v dlhodobom horizonte by mala vo svojom susedstve urobiť viac,“ píše magazín Economist.

Presídliť do zvyšných členských štátov?

Súčasným utečencom však môžu európske krajiny pomôcť aj tak, že im poskytnú azyl. Nie všetkým, ale aspoň tým, ktorým doma hrozí nebezpečenstvo. Takéto riešenie je však asi najmenej pravdepodobné. Väčšina európskych štátov o tom totiž nechce ani počuť a tvária sa, že sa ich problém netýka.

No ak chce mať Európa nelegálnu migráciu aspoň trochu pod kontrolou, zmenám sa nevyhne. Podľa Schengenských dohôd dnes musia utečenci o azyl požiadať v členskej krajine, kde sa prvýkrát dostali do Únie. Znamenalo by to, že by štáty na juhu Európy znášali oveľa väčšie náklady ako krajiny na severe. Preto Taliansko, Grécko či Španielsko tlačia na to, aby sa utečenci presídľovali rovnomernejšie.

To sa však zatiaľ nedeje, a aj preto južné štáty často migrantom nebránia, aby sa presunuli ďalej na sever, kam aj väčšina z nich túži ísť. Takýto postup však môže byť nebezpečný – podľa súčasných pravidiel by mali štáty každého utečenca identifikovať a odtlačky jeho prstov poslať do európskej databázy. Ak by to však napríklad Taliani spravili, hrozilo by, že im utečencov neskôr vrátia a tam by museli čakať na azyl.

Preto v pondelok ministri ohlásili vznik pilotného programu, pod ktorým by sa malo začať s presídľovaním utečencov aj do zvyšných krajín Únie. Denník Guardian sa však dostal k návrhu Európskej rady, podľa ktorého sa má takýto program týkať len 5-tisíc utečencov – zvyšok chce Európa poslať späť do Afriky či na Blízky východ. Len minulý rok pritom do Európy prišlo cez Stredomorie viac ako 150-tisíc ľudí, ktorí za cestu často zaplatili celým majetkom, a kým sa do Európy dostali, zažívali neľudské podmienky.

To je postup, ktorý navrhujú európske štáty – najbohatšie krajiny na svete, ktoré často rady hovoria o solidarite a ľudských právach. Odvaha pomôcť ľuďom na vlastných hraniciach im však zatiaľ chýba.