Denník N

Európska suverenita nám nič nevezme

Prvýkrát som z úst predstaviteľa národnej vlády počul koncept európskej suverenity. Predstavil ho Emmanuel Macron, ale nechce ním brať suverenitu národným štátom.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Emmanuel Macron hviezdi svetu politiky. Je iniciátorom tvrdého postupu proti sýrskemu Asadovi, v týchto dňoch sa podujal nakloniť Trumpa ku globalizmu, najmä vo vzťahu k zmluvám o klimatickej ochrane a jadrovom zadržiavaní Iránu.

Macron hviezdi aj európskej politike a jeho vystúpenie v Európskom parlamente stojí za povšimnutie. Dotkol sa mnohých tém, ktoré sú bežne predmetom našej pozornosti a aj tlaku na národné vlády, aby architektúru viacerých európskych projektov definitívne dotiahli: od dotvorenia menovej únie cez vytvorenie rozpočtu eurozóny, a teda vytvorenia vlastných príjmov EÚ (cez reformu zdaňovania, predovšetkým veľkých nadnárodných technologických spoločností, finančných operácií alebo emisií uhlíka…) cez ustanovenie ministra financií a hospodárstva, až po vytvorenie Európskeho menového fondu… A Macron oplýva desiatkou ďalších iniciatív, ako urobiť Úniu efektívnou.

Mňa však zaujal koncept, ktorý som z úst predstaviteľa národnej vlády počul po prvýkrát. Európska suverenita! Macron ju vôbec nechápe ako branie suverenity národným štátom, ako jej presun na Brusel. Nie, koncipuje ju ako vymedzenie oblastí, v ktorých národné štáty nie sú schopné reagovať na výzvy doby a geopolitiky samostatne. Oblastí, na ktoré môže dať adekvátnu, účinnú odpoveď len Únia ako celok. Klimatické zmeny, plastové zamorenie, uhlíkové emisie; férový a slobodný svetový obchod; technologické inovácie, ale aj sociálne siete a ochrana osobných údajov; migrácia; obrana a bezpečnosť pred terorizmom, neštátnymi aktérmi, aj proti geopoliticky agresívnym expanziám… Macron vyzval na širokú diskusiu naprieč Európou a predovšetkým na tému novej európskej suverenity.

Už si viem predstaviť, ako tradicionalisti hneď tento koncept postavia proti národnej suverenite. Skúsenosť mi jasne ukazuje, že tradicionalisti spustia srdcervúcu obranu národa vždy vtedy, keď je ohrozené ich spiatočníctvo, tradicionalizmus, zaostalosť či, ako sa vyjadrovali všetci írečití slovenskí dejatelia – zápecníctvo.

Európska suverenita nám nič nevezme: ale presunie ideologické debaty na európsku úroveň (čomu sa – pamätám si to priam plasticky – bránili naši kádeháci všakovakými parlamentnými deklaráciami o „etickej zvrchovanosti“); zlomí posledné zvyšky duševnej izolovanosti; odkryje a marginalizuje konzervatívnu uzavretosť a spiatočníctvo viazané na (vykonštruovanú) národnú osobitosť.

Táto diskusia by nám mala jasnejšie ukázať, že národ je výsledkom akceptácie inými národmi a to, že bázou takejto akceptácie v Únii, chvalabohu, nie je sila – ako to bolo vždy doteraz a národy si svoju existenciu vedeli obhájiť vždy len vojnou –, ale solidarita a spoločné hodnoty.

Áno, preto ten odpor k Orbánovi a Kaczińskému; preto Macron, a nielen on, otvára nanovo diskusiu o previazanosti európskych hodnôt a solidarity. A Macron oprávnene nastoľuje otázku: môže sa na európskej solidarite podieľať ten, kto nedodržiava európske hodnoty?

Nepochybne môžeme mať rozdielne právno-politické usporiadania, ale nie princípy, na ktorých stoja. Nemýľme sa, Orbán či Kacziński, to nie sú podivuhodné zjavy so sklonmi k autoritárstvu, ako sa to prezentuje vo väčšine médií. To je ideologický koncept boja s „liberálnou“ demokraciou.

Obaja sa pasujú za reprezentantov a predvoj európskeho kresťanstva (rozumej katolicizmu), ich autorita má byť podložená autoritou kresťanstva. Orbán v Európskom parlamente permanentne obhajoval svoje nedemokratické kroky a zmeny v ústave obranou kresťanských hodnôt; to isté platí pre Kaczińského, ktorý je navyše v tomto úsilí autentickejší.

Áno, sformulujme to jasne: nanovo vzniká politické kresťanstvo ako ideológia katolíckeho štátu. To je to, prečo európski konzervatívci stále nevylúčili Orbána zo svojich radov, aj keď si podľa mňa stále viac uvedomujú, že orbánovské krídlo ich ako kresťanských demokratov viac odťahuje od demokracie a ešte viac priťahuje k politickému kresťanstvu.

Politický katolicizmus je pokusom postaviť kresťanstvo proti hodnotám individuálnej slobody, proti ľudským právam a občianskym slobodám. Demokraciu akceptuje len potiaľ, pokiaľ je cestou k presadeniu a udržaniu hodnôt politického kresťanstva. Presne toto mal na mysli Macron, keď hovoril metaforické nie „autoritárskej demokracii“ a silné áno „autorite demokracie“.

Je dôležité až naliehavé, aby sme tento európsky zápas neredukovali na akúsi obhajobu abstraktnej „liberálnej“ demokracie, ale boli si plne vedomí, že to je historický zápas proti úsiliu premeniť náboženstvo (katolícke) na autoritatívnu štátnu moc.

Nie je vôbec náhodné, ako slovenskí katolícki hodnostári koketujú s kotlebovským protofašizmom, lebo je zároveň zreteľne klerikálny. Tento zápas si nepochybne vyžaduje iný prístup ako boj s nejakými náhodnými odporcami „liberálnej“ demokracie. Myslime na to i v debatách o národnej a európskej suverenite. Lebo tá európska je už dnes určite pre národných autoritárov väčším úskalím ako tá národná. To nás však nezbavuje povinnosti viesť tento zápas za občiansku povahu štátu práve doma ako národný zápas s tradicionalistami.

S tými, ktorí by radi národnú suverenitu rýchlo podriadili katolíckej dogmatike (pripomínam Vatikánske zmluvy, za ktoré dokonca hlasovali oblbnutí postkomunisti) a ktorí by pod zástavou slovanskej vzájomnosti alebo primitívneho antiamerikanizmu či protizápadničenia vleteli do náručia Ruska.

Teraz najčítanejšie