Denník N

Dobrovoľníčka Juliana o Ugande: Stretla som sa tam s mojou adoptovanou dcérou.

Juliana Hološová pomáhala v centre na severe Ugandy 54-om HIV pozitívnym deťom, ktoré spravuje Slovenská katolícka charita.

V rozhovore prezradila, ako sa spolu s ďalšou dobrovoľníčkou Miriam Hraškovou pripravovali na pol roka v Afrike. Ako Juliana prežívala krízu a v čom ju pobyt obohatil osobne i v profesii liečebnej pedagogičky.

V práci si si kvôli dobrovoľníckemu pobytu vzala polročné neplatené voľno. Na Slovensku je to stále neštandardná požiadavka, bol tvoj zamestnávateľ  ústretový?

Povedal, že ak mu sľúbim, že sa vrátim, pustí ma. Riešilo sa to predĺžením zmluvy, keďže mi mala končiť už počas môjho pobytu v Afrike. V práci mi napokon sami ponúkli neplatené voľno a možnosť vrátiť sa hneď po pricestovaní z Ugandy späť do Svetielka nádeje, o. z. v Banskej Bystrici.

Čo všetko bolo nutné vybaviť pred odchodom?

Po odoslaní životopisu a motivačného listu som dostala pozvanie na pohovor. Pohovoru sa zúčastnili dvaja pracovníci Charity – koordinátori projektov v Ugande a v Rwande. Rozprávali sme sa o oboch projektoch, pýtali sa na moje skúsenosti práce s deťmi, na moju predstavu práce v rozvojovej krajine… Oznámenie ich rozhodnutia prišlo asi o tri týždne mailom. Následne ma pozvali na prípravné stretnutie do Charity, kde som sa stretla už aj so svojou „spoludobrovoľníčkou“ Miriam. Manažér rozvojovej spolupráce nám porozprával o náplni dobrovoľníctva, špecifikách krajiny, rozdielnosti v spôsobe života. Vybavovala som si nový pas, keďže dovtedy som nikdy nebola v krajine, kde by bol potrebný. Absolvovala som očkovania odhlásila som sa zo zdravotnej aj sociálnej poisťovne.

vľavo Miriam Hraškova (dobrovoľníčka), Martin Vitek (manažér rozvojovej spolupráce) a Juliana Hološová (dobrovoľníčka)

Ako vlastne vznikol nápad odísť do Afriky cez Slovenskú katolícku charitu?

Ešte v detstve, keď som listovala obrázkovou knižočkou od rodičov. V nej bol obrázok Matky Terezy sediacej na zemi medzi čiernymi deťmi – písala si s nimi písmenká do prachu. Vtedy to pre mňa boli malí černoškovia a odvtedy bola vo mne prítomná túžba ísť raz do Afriky. Po skončení bakalára som začala pracovať s onkologicky chorými deťmi. Následne som stretla ďalšie dievča, ktoré tiež chcelo do Afriky, čo znova oživilo moju túžbu. V tom čase Charita hľadala dobrovoľníkov do centra, kde boli choré deti v rôznom veku, čo ma neskutočne lákalo. Povedala som si – znamenie. Naviac do Ugandy, odkiaľ som už vtedy mala dva roky na diaľku adoptované dieťa, Fionu.

Aké bolo teda osobné stretnutie s Fionou?

Podporujem ju od štúdií na vysokej škole, keď som prvýkrát prišla do kontaktu s kampaňou Pôstna krabička pre Afriku. Chodievali mi od nej poštou listy a fotografie a ja som jej tiež posielala. Naše prvé stretnutie bolo v prvú nedeľu po príchode do centra. Šli sme s Miriam do kaplnky v centre na omšu. A tam bolo plno detí – vtedy sa mi ešte všetky zdali rovnaké. Keď sme neskôr stáli pred kaplnkou a podávali si ruky s deťmi a dedinčanmi, jedno dievčatko sa mi predstavilo – Fiona. (úsmev) Spoznala ma skôr ako ja ju a prišla za mnou. Hneď sme sa vyobjímali, všetky deti stojace naokolo sa tešili s nami. Uvedomila som si, že projekt Adopcia na diaľku®, má naozaj veľký význam.

Dobrovoľníčka Juliana v Afrike

Spomínaš zbierku Pôstna krabička. Priamo v Ugande si mala možnosť osobne vidieť, čo všetko možno z vyzbieraných prostriedkov realizovať.

Podporuje sa prevádzka centra, zároveň všetko, čo deti potrebujú – ubytovanie, strava, hygiena, nákupy ovocia. Ak ostanú prostriedky, aj nové oblečenie a obuv, keďže deti chodievajú pešo veľké vzdialenosti do školy či na lekárske prehliadky.

Do Ugandy si odchádzala s predsavzatím nanovo definovať utrpenie a chorobu. Posunula sa tvoja definícia?

Veľmi sa posunula, úplne inak vnímam detské utrpenie, ochorenia aj smrť. Videla som deti trpieť tu aj tam. Viem to porovnať. Dnes už neprežívam toľko vnútornej bolesti pri pohľade na trpiace dieťa.  Niežeby ugandské deti trpeli viac, no v Afrike som mala veľa času rozmýšľať nad mnohým. Predtým som sa pýtala, prečo deti toľko trpia, teraz to vnímam viac prepojene. Videla som, že aj napriek utrpeniu možno žiť zmysluplný a radostný život. Aj napriek veľkej bolesti sú ľudia ochotní ísť na kraj svojich síl, aby pomohli iným. Utrpenie nie je trest, ale súčasť nášho života a v mnohých situáciách sa môže zmeniť na požehnanie. Bez utrpenia by nebolo ani toľko lásky, ochoty pomáhať a ľudia by emocionálne otupeli. Takže utrpenie, bolesť a smrť nás môžu posilniť – osobu, ktorá utrpenie znáša, ale aj všetkých, ktorí s trpiacou osobou prídu do kontaktu. Nič nie je viac ako prehodnocovanie svojich životných hodnôt a zmyslu života, ku ktorému nás vo veľkej časti privedie hlavne utrpenie.

Nemala si nutkanie vrátiť sa domov?

Raz, keď som bola odprevadiť Miriam, dobrovoľníčku, ktorá sa vracala na Slovensko. Hovorila som si, to bude v pohode, musím to zvládnuť, veď som predsa chcela zažiť Afriku a nie je to o tom, že sme dve, ale o tom, čo do toho dám.

Ako reaguješ na otázku, prečo pomáhať v Afrike, keď na Slovensku je ľudí v núdzi dosť?

Osobne vidím zmysel v tom ísť pomôcť do Afriky. Na Slovensku môže moju prácu robiť viac ľudí, no do Afriky by nešli. Niekto musí byť aj v Afrike a niekto tu, na Slovensku. Každý z nás dostal nejaké dary, ktoré má počas života rozvíjať, v tom je podstata krásy vzájomného dopĺňania sa. V mojom vnútri som cítila, že musím ísť.

O Afričanoch sa hovorí, že čas vnímajú veľmi svojsky. Ako to je naozaj?

Keď sa zobudia, tak sa zobudia, keď niekam idú, tak proste idú. Neriešia dohody na konkrétnu hodinu. Čas pre nich asi ani neexistuje. Meškanie trištvrte hodiny nepovažujú za meškanie. Keď som navštevovala školy kvôli vysvedčeniam a reportom, prežívala som poriadnu skúšku trpezlivosti. Za týždeň som mala obísť dvadsať škôl. Keď som v jednej sedela už takmer dve hodiny a žrali ma mrle, pozerali na mňa s počudovaním, že prečo som nervózna, veď deti predsa prídu. Nedokázala som vysvetliť, že potrebujem ešte ísť do ďalších troch škôl a tamojšie deti na mňa nepočkajú. Aj keď bolo na cestovných lístkoch napísané, kedy autobus odchádza, čas odchodu neplatil. Po ceste zastavuje, aby si ľudia mohli kúpiť ovocie, vodu a jedlo.

Je dobrovoľníctvo v Afrike pre každého alebo by mal mať záujemca nejaké špecifické predpoklady?

Za dobrovoľníka by mohol ísť každý, len netreba mať príliš vysoké očakávania. Afriku za pol roka nezmeníme. Treba sa nastaviť tak, že idem, aby som deťom dal lásku.

Pobyt oboch dobrovoľníčok v Ugande bol podporený z finančných zdrojov Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Teraz najčítanejšie