Denník N

Ako syn obchodníka skončil u čiernych barónov, vysťahovali ich z bytu, ktorý pripadol robotníckej triede

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Dušan Bublík opovrhoval nacistami, schovával sa pred Sovietmi, vyhlásili ho za politicky nespoľahlivého.

Dušan Bublík patrí k starým Bratislavčanom, ktorí si ešte pamätajú, ako vyzeralo hlavné mesto Slovenska pred socialistickou prestavbou. Začiatkom šesťdesiatych rokov stranícki architekti rozhodli, že veľká časť historického Podhradia, nábrežia a židovskej štvrte musí padnúť za obeť výstavbe ciest a nového mosta cez Dunaj.

Tak bol zbúraný aj rodný dom Dušana Bublíka. Nebýval v ňom však dlho, rodina sa ešte koncom 20. rokov presťahovala do živnostenského bytu. Z neho ich však po vojne vysťahovali na príkaz komunistickej vlády.

Dnes má pán Bublík 93 rokov a stále si spomína, ako za mladíckych čias opovrhoval nacistami, schovával sa pred Sovietmi a ako ho neskôr vyhlásili za politicky nespoľahlivého.

Mladosť v Pressburgu

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia. 

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Dušan sa narodil 13. marca 1925 ako druhé dieťa Františka a Františky Bublíkovcov. Rodina bývala v dome na Podhradí, ktorému sa dodnes nepovie inak než Zuckermandel. Dušan tu býval iba štyri roky, keď sa jeho otec rozhodol presťahovať do takzvaného Živnodomu. Vtedy išlo o jednu z najväčších stavieb na Slovensku, dnes tu sídli divadlo Nová scéna.

Otec bol veterán z prvej svetovej vojny, úspešný živnostník – vlastnil kožušníctvo – a presvedčený Čechoslovák. V rodine Bublíkovcov bolo „novín viac ako chleba“, vlastnili rozsiahlu zbierku kníh a čítanie bolo na dennom poriadku.

Dušan vyrastal v predvojnovej Bratislave, ktorá mala značne odlišný ráz než ten, čo nadobudla neskôr po skončení vojny. Jazykom väčšiny obyvateľov bola ešte nemčina, až po nej slovenčina a maďarčina. Multikultúrny charakter mestského prostredia odrážala aj početná židovská komunita: „Mesto bolo viac medzinárodné. V tom čase vraj bolo v Bratislave vyše 8000 Židov. Veľkú časť obchodov vlastnili práve oni,“ spomína pán Bublík.

Dušan Bublík.

Svedkom prenasledovania

V časoch Dušanovho dospievania sa v Európe schyľovalo k neodvratnému konfliktu. Už ako školopovinný chlapec vnímal spoločne s kamarátmi vzostup nacistickej hrozby. Hovorí, že koncom 30. rokov v Bratislave medzi mnohými prevládali obavy z Hitlerovej moci.

„To som už bol dospelejší a brali sme to vyslovene so strachom. K Hitlerovi sa postupne prikláňali bratislavskí Nemci, lebo on im dával akési veľké nádeje.“

Dušan Bublík si veľmi dobre pamätá, ako nielen nemecké obyvateľstvo, ale aj časť Slovákov rýchlo prepadla sympatiám k totalitnému režimu. Po uliciach sa premávali gardisti a „hlinkovci“, ktorí čoskoro začali terorizovať židovské obyvateľstvo.

Bratislava bola centrom mnohých pouličných bitiek medzi ľudákmi a židovskými mladíkmi. V druhej polovici 30. rokov bratislavskí Židia sformovali akúsi provizórnu domobranu – muži aj chlapci sa tak snažili vzdorovať čoraz častejším násilnostiam a útokom.

Príslušníkov svojej komunity vtedy bránili pred antisemitskými výtržníkmi aj slávni zápasníci Dávid Unreich a Emrich „Imi“ Lichtenfeld. Prvý neskôr emigroval do Ameriky, kde sa stal neporaziteľným profesionálnym boxerom, druhý ušiel po Dunaji do Izraela, bojoval proti nacistom a neskôr založil systém sebaobrany Krav maga, ktorý vychádzal aj z jeho skúsenosti z bitiek s gardistami.

„Viete, niečo sa jednoducho nedá zabudnúť, niečo sa zapíše hlboko. To prenasledovanie, to posudzovanie ľudí. Pamätám si gardistov, ako chodili po meste a vyspevovali: ,Rež a rúbaj.‘ To je vina tých gardistov, to sa nedá vymazať,“ vysvetľuje Bublík.

„Bol som pred Hurbanovými kasárňami a zrazu počujem rinkot skla, buchot kameňov, rozbíjanie výkladov židovských obchodov. Na druhý deň boli obchodné skrine zatlčené doskami. Keď ich znovu otvorili, už mali cedule s nápismi: ‚Nem zsidó elszed – Arisches Geschäft – árijský obchod.‘“

Podľa slov Dušana Bublíka on ani jeho známi neboli nadšení zo smerovania vojnového Slovenského štátu. Prenasledovanie Židov a politických odporcov vzbudzovalo nevôľu, ak nie vo väčšinovom obyvateľstve, tak minimálne medzi mnohými mladými.

Mládežnícke spolky zákonom rozpustili a zlúčili pod Hlinkovu mládež, medzi mladými však boli mnohí, ktorí nacistov neznášali. Dušan Bublík si spomína, ako nemohli vystáť mladých nacistických rekreantov z Nemecka či potýčky hroziace im od ľudáckych výrastkov.

„Okrem toho sme mali spolužiaka, Mikšík sa volal, bol z Trenčianskej Teplej. Ten sa pridal k Hlinkovej garde, naraz zmizol zo školy a dlho sme o ňom nevedeli. A potom neskôr, tam niekde v Kremničke, strieľal ľudí. Po vojne stál pred ľudovým súdom a bol za to strieľanie odsúdený na dlhé roky.“

Príchod frontu

Dušan Bublík dokončoval koncom vojny strednú priemyselnú školu. Bol nadšeným fotografom – kúpil si fotoaparát, tzv. harmoniku, ktorý nepustil z ruky. 16. júna 1944, desať dní po vylodení spojencov v Normandii, americká letka bombardovala Bratislavu. Cieľom bola rafinéria Apollo, niektoré bomby však dopadli priamo do mesta. Mŕtvych a ranených boli stovky. Dušan mal vtedy 19 rokov a spúšť a deštrukciu po nálete zachytil na množstve fotografií.

Budova Národného múzea po bombardovaní Bratislavy v roku 1944. Autorom je Dušan Bublík.

Ako sa blížil koniec vojny a nevyhnutná porážka nacistov, mnohí bratislavskí Nemci i ľudáci začali opúšťať mesto. Sovieti postupujúci z východu však budili obavy aj medzi ostatnými obyvateľmi.

Vojaci Červenej armády mladých chlapov často brali do zajatia. Toho sa obával aj Dušan Bublík, a preto sa so známymi rozhodol opustiť byt v Živnodome. Vybrali sa schovávať na svahy Malých Karpát. Ukrývali sa v kameňolome aj na chate na Kolibe, stretli i schovaných a boju sa vyhýbajúcich nemeckých vojakov.

Keď sa Dušan vrátil do mesta, narážal na mŕtve telá a sovietskych vojakov, ktorým musel byť vo všetkom po vôli. „Rusi nás pochytali, lebo kto chodil z mladých po ulici, tak ho chytili a potrebovali, aby pracoval, museli napríklad pochovávať zabitých. S Rusmi prišla do Bratislavy aj československá armáda. Viete, ale pre Rusov toto bolo niečo vzácne, niečo mimoriadne. Lebo pre nich to bola Európa. Keď mal človek hodinky, tak mu povedali: ‚Davaj časy.‘ Keď mal bicykel, tak: „Davaj mašinku.‘“

V budove Živnodomu, kde bývali Bublíkovci, boli chvíľu nasťahovaní aj niekoľkí sovietski vojaci. S jedným dôstojníkom sa Dušan za krátky čas spriatelil. Neskôr sa ho po vojne snažil vypátrať, písal aj do Moskvy, nikdy sa však už nestretli.

V nemilosti komunistov

Počas vypätých povojnových čias Dušan nastúpil na technickú vysokú školu, štúdium však nedokončil a čoskoro sa začal živiť ako robotník v elektrotechnike. Otec s druhou manželkou ďalej býval v Živnodome a stále podnikal.

Dva roky po komunistickom prevrate – v roku 1950 – prišiel Dušanovi povolávací list na vojenčinu. Ako syn živnostníka mal zlý kádrový profil; po previerke ho pridelili do Pomocných technických práporov (PTP).

Režim ho klasifikoval ako politicky nespoľahlivý živel, absolvoval výcvik bez zbrane a poslali ho na „prevýchovu“ prácou. S ďalšími pre komunistov nepohodlnými brancami si odslúžil vojenčinu v jednom z táborov PTP v Petřvalde na Morave. Tu pracoval ako baník v ťažkých a zdraviu škodlivých podmienkach.

„Pracovali sme ako trestanci. Viete, človek si zvykne, také to boli vtedy podmienky. Politický dôstojník nám hovoril: ‚Krví se budete potit.‘ To sa nedá vymazať, to mám vryté v sebe.“

Keď dnes Dušan Bublík spomína na komunistický režim, robí tak často so zvýšeným hlasom a zjavným odporom. Kým bežní branci slúžili na vojenčine dva roky, „pétépáci“ tú istotu nemali.

„To bolo samozrejmé, nám to predĺžili, lebo my sme boli politicky nespoľahliví. Minister Čepička si našiel výhovorku, mal lacné pracovné sily, že nás ešte treba prevychovať.“ Dušana prepustili až koncom novembra 1953, čiže po viac ako troch rokoch vojenskej služby.

Ako baník v PTP.

Vysťahovaní na dedinu

Kým Dušan namiesto vojenčiny fáral v bani, jeho otec musel nariadením vlády opustiť svoje bydlisko. Zo Živnodomu, v ktorom býval od roku 1929, ho na príkaz komunistickej vlády vysťahovali. Minister národnej obrany Alexej Čepička pretlačil návrh, ktorý prikazoval vysťahovanie štátu nespoľahlivých osôb z veľkých miest. Iba v Bratislave sa malo uvoľniť okolo 1500 bytov pre pracujúcu triedu.

Byt Bublíkovcov však pripadol straníkom v rámci tzv. Akcie B. Dušanov otec, majiteľ jedného z najvychytenejších kožušníctiev v predvojnovej Bratislave, odišiel bývať na dedinu na Záhorí. Podnik, ktorý jeho rodine dlho zabezpečoval živobytie, znárodnili.

Po prepustení do civilu Dušan pracoval v elektrotechnickom závode. Časom sa aj napriek nevyhovujúcemu kádrovému posudku, najmä však vďaka vlastnej šikovnosti, prepracoval na vyššiu pozíciu.

Spomína si, ako v roku 1968 prišli do Bratislavy opäť Rusi, ktorí podľa jeho slov „nevedeli ani kde sú, ani čo majú robiť“. Dodnes má v albume množstvo vlastných fotografií z osudného augustového leta, keď fotografoval ruské tanky na uliciach i nechápajúcich okolostojacich Bratislavčanov.

Sovietsky tank v Bratislave v auguste 1968 nafotil Dušan Bublík.

Ani po rokoch nemá pochopenie pre bývalý režim; pri otázkach o podmienkach existencie za komunizmu viackrát opakuje, ako si nemohol ani len zaobstarať vŕtačku.

„To bol výrobný nástroj, ktorý ste v obchode nemohli kúpiť. Jediné výrobné nástroje, ktoré vám komunizmus dal, boli lopata a krompáč.“

Dušan Bublík žije na okraji svojho rodného mesta v Lamači a ani vo svojich 93 rokoch sa neprestáva zaujímať o verejné dianie.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie