Denník N

Mŕtvi utečenci: za čo sa má Európa hanbiť a čo má robiť

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Silnejúci príliv utečencov kladie otázku: Je lepšie poriadne hájiť hranicu Európskej únie alebo zavádzať kvóty?

Je lepšie raz vidieť ako o tom istom desaťkrát čítať. Tá poučka platila pred polstoročím, keď televízne zábery krviprelievania rozhodli vojnu vo Vietname. A platí aj pre drámu utečencov mieriacich z Afriky na juh Európy. Každá z tých tragédií je zachytená obrazom a frekvencia tých obrazov hustne.

Slogan a rácio

Platí aj ďalšia poučka: čím viac obrazov, tým viac emócií. Preto sa hrôzy utečencov – od ohrozenia doma cez vykorisťovanie pašerákmi ľudí až po umieranie na mori – zlievajú do jedného sloganu: „Hanba pre Európu a pre nás všetkých.“ Tak to povedala šéfka nemeckých Zelených Simone Peterová, ale nie je v tom ani prvá, ani posledná. Súznie aj s pápežom. Tento, teraz už okrídlený výrok zvaľuje vinu na Európu, či už ju chápeme ako európske štáty, Európsku úniu alebo ako západnú civilizáciu.

Ten slogan nepopiera ani neprevracia fakty. Ale stavia ich do takého svetla, že vytláča racionálny pohľad. Ak padá všetka hanba skutočne na Európu a nás všetkých, naznačuje to, že problém a s ním spojené tragédie by zmizli, keby zmizla Európa a my všetci. Tak to však určite nie je. Je užitočné sa zamyslieť nad tým, kto a za čo sa môže hanbiť aj kto a čo by mal robiť.

Kto sa má hanbiť?

Ak je reč o utečencoch a hanbe Európy, často sa vybaví konferencia v Eviane v júli 1938. Mala nájsť riešenie pre 200-tisíc židovských utečencov z nacistického Nemecka a Rakúska, ale nevyriešila nič. Aj preto, že o už ožobračených Židov nebol veľký záujem. Toto zostáva európskou hanbou.

Vlnu utečencov z Afriky a Blízkeho východu s tým veľmi porovnávať nejde. Tým ľuďom nehrozí zákonmi podložená genocída, ale „len“ chaos a brutalita v domovských štátoch strácajúcich svoje základné funkcie. Na rozdiel od európskych Židov pred vojnou prichádzajú z iných civilizačných okruhov, nemajú doklady, kvalifikáciu ani začlenenie do existujúcich sociálnych sietí. Pre európske spoločnosti prinášajú šance aj hrozby, ale nikto v Európe nie je schopný rozlíšiť jedno od druhého.

Hanbou Európy by bolo, keby ich už na mori strieľala, ale ona (Taliansko, Grécko či Španielsko) ich plošne prijíma, teda tých preživších. To sa v dejinách civilizácií veľakrát nestalo. Kto hovorí o hanbe Európy, nech sa sám pozrie na mapu dejísk najväčších tragédií. Nebolo to v európskych vodách, ale v líbyjských.

Na čo bol dobrý Kaddáfí

Je hanbou Európy, že vo výsostných vodách Líbye zahynuli tisíce ľudí? Nie je skôr hanbou elít moslimského sveta, že nedokázali udržať také pomery, aby z nich ľudia neutekali?

Iste, Turecko či Libanon prijali ohromné množstvo utečencov zo Sýrie či Iraku a nech je im za to vzdaná úcta. Ale hlavnými bankármi tohto sveta sú Saudská Arábia, Katar, Kuvajt či Spojené arabské emiráty. Urobili pre utečencov aspoň toľko, koľko robia pre sunnitských džihádistov?

Ak sa môže Európa za niečo hanbiť, tak za to, že pomohla zvrhnúť Kaddáfího, ale nedokázala zabezpečiť, aby sa potom Líbya neprepadla do ešte väčšieho rizika. Kaddáfímu vydieračsky platila miliardy eur, aby za ne držal utečencov v táboroch. Teraz títo ľudia chaoticky vyrážajú v loďkách na sever a umierajú na mori. Lenže tí, ktorí hovoria „hanba pre Európu“, toto asi na mysli nemajú. Veď pred štyrmi rokmi zvrhnutie Kaddáfího mnohí podporovali.

Téma pre európsku solidaritu

Hanbou Európy je aj nedostatok vzájomnej solidarity a zdieľanie ochrany južnej hranice EÚ. Keď v októbri 2013 po tragédii pri ostrove Lampedusa Taliansko spustilo záchrannú operáciu Mare Nostrum, z Británie, Nemecka či Švédska sa ozvala kritika, že to podnecuje biznis pašovania ľudí. Preto sa operácia za rok skončila a nahradila ju európska – už nie primárne záchranárska, ale pohraničiarska – operácia Triton. Nič proti nej, ale má k dispozícii len sedem lodí a štyri lietadlá. Nemá šancu hranicu účinne ustrážiť.

Toto je téma pre solidaritu. Postaviť na nohy Líbyu ako štát, s ktorým možno rokovať o migrácii, je de facto nemožné, ale k posilneniu ochrany hranice by mal viesť už prostý pud sebazáchovy. A ak si severné a vnútrozemské štáty mysleli, že ich sa problém netýka, už prišli na svoj omyl. Utečenci zachytení v Taliansku už mieria na sever, a že to pravidlá EÚ neumožňujú, je im srdečne fuk.

Čo je nepopulárnejšie?

Áno, v tomto zmysle je hanbou Európy, že ju nedokáže účinne aktivizovať ani pud sebazáchovy. Ale nie je jej hanbou, že toľko utečencov na mori zahynie a oveľa viac preživších Taliansko prijíma. Boli kubánski utečenci, ktorí sa cestou na Floridu utopili, hanbou Ameriky alebo Kuby? Že sú hanbou Ameriky, hovorili normalizační komunisti a teraz možno alternatívni ľavičiari, ale racionálni ľudia to hádam vidia inak.

Teraz sa ozrejmuje potreba solidarity s Talianskom aj Gréckom. Varuje sa pred až miliónom utečencov, ktorí dorazia do Európy počas jedného roka. Špekuluje sa o ich prideľovaní jednotlivým štátom EÚ. Je to krajne nepopulárna téma a môže zvrhávať vlády. Ponúka sa však otázka, ktorá téma je viac nepopulárna: európske kvóty pre prideľovanie utečencov alebo európska pomoc krachujúcemu Grécku? Než to testovať formou „prieskumu bojom“, ako hovoria vojaci, je lepšie solidárne strážiť južné hranice Európy a paušálne nezavrhovať Grécko.

Článok pôvodne vyšiel v Lidových novinách

Teraz najčítanejšie