Keď sa stanete rodičmi vlastných rodičov, nebuďte ako helikoptéry
Dospelé deti často nevedia, ako sa správať k svojim rodičom, ktorí zrazu potrebujú pomoc a trochu dohľadu.
Onedlho 75-ročná Tereza ešte pred troma rokmi denne najazdila na aute desiatky kilometrov, rozvážala na krúžky vnúčatá, chodila si pravidelne zacvičiť a zaplávať a dvakrát do týždňa cestovala 80 kilometrov od svojho bydliska k dcére. Tam vyzdvihla deti zo školy, dala im obed a zabávala ich, kým sa rodičia vrátili domov. Zakladala si na svojej nezávislosti a aj na tom, že so svojím o 11 rokov starším manželom sú v zásade sebestační.
Pred troma rokmi sa na výlete v lese pošmykla na vlhkom kameni a spadla. Zlomila si krčok stehennej kosti, museli ju operovať. Bola dlhšie v nemocnici, potom ju previezli do rehabilitačného zariadenia. Domov sa vrátila dva mesiace po úraze. Silno krívala, pri chôdzi si pomáhala francúzskou barlou.
Prvé dni po návrate jej dobre padlo, keď sa pri nej striedali jej dve dcéry. Potrebovala pomoc v sprche, pri obliekaní, stále bola ubolená aj otrasená z pobytu v rehabilitačnom zariadení. „Videla som tam hrozné stavy. Fyzicky ma tam dali dokopy, ale každý deň som plakala, aby ma pustili domov, že už to nevydržím s nervami,“ hovorí.
Po istom čase sa naučila „fungovať“, syn ju vozil na rehabilitácie, chodil s ňou na prechádzky okolo bloku, „nacvičoval“ s ňou chôdzu hore a dole schodmi.
Aj dobro môže byť na oštaru
„Moje deti boli fantastické, ale po čase to začali preháňať. Dopoludnia som bývala doma sama, telefón zvonil každú štvrťhodinu. Ak som hneď nezdvihla, prišli sťažnosti, kde som a prečo sa neozývam. Hlavne najstaršia dcéra mi začala dávať rady, čo mám jesť, trvala na tom, že bude so mnou chodiť k lekárovi a diskutovať o mojom zdraví. Obskakovala ma, hoci lekár jej jasne povedal, že by som sa mala čo najviac hýbať. Zašlo to tak ďaleko, že začala rehabilitačnej sestre radiť, ako má so mnou cvičiť.“
To, čo opisuje Tereza, nie je neobvyklé. Deti v strednom veku so starnúcimi rodičmi sa zrazu ocitnú v situácii, keď musia rodičom viac pomáhať, chodiť s nimi po lekároch, dohliadať, či berú lieky, či dosť jedia, či na niečo nezabudli, či nenaleteli rôznym „šmejdom“a nepodpísali nevýhodné zmluvy. Pomáhajú im aj pri komunikácii s úradmi, bankami, ktoré čoraz viac opúšťajú tradičné formy osobného styku s klientmi a prechádzajú na elektronické služby, často príliš komplikované pre niektorých seniorov.
Niekedy to deti preháňajú. Takýmto dospelým deťom sa hovorí helikoptérové. Ide o obdobu takzvaných helikoptérových rodičov, ktorí „krúžia“ nad svojimi deťmi, veľmi sa o ne boja a vždy pribehnú na pomoc. Za dieťa riešia všetky problémy a to dokonca aj vo veku, keď je to už neprimerané a smiešne. Napríklad ráno
