Sme tu pre deti
Nemajú ani osemnásť rokov a dokážu sa vyjadrovať na takej vysokej úrovni, akú môžem v televízii alebo rozhlase zaregistrovať naozaj len výnimočne.
V poslednom období som mal dve zaujímavé skúsenosti so študentmi. Prvou bola cena René – Anasoft litera gymnazistov, kde študenti čítali a vyberali najlepšiu slovenskú prozaickú knihu. Za dva mesiace rozobrali päť kníh, v triedach o nich diskutovali a nakoniec vybrali zástupcov desiatich škôl do finálovej poroty, kde obhajovali svoje názory a argumentovali za seba a svojich spolužiakov.
Druhým literárnym zážitkom bola cena Esej Jána Johanidesa, kde už študenti nehodnotili, ale sami písali. Po niekoľkýkrát som ako porotca prečítal desiatky prác a opäť sa medzi nimi našlo niečo výnimočné. Porota vybrala rovno dvoch víťazov, pretože kvalita ich textov ďaleko presahovala priemer. Pri slávnostnom odovzdávaní ceny dokázali baviť publikum pohotovými postrehmi, všeobecným rozhľadom aj osobitým humorom. Jeden z víťazov napríklad založil svoju esej o hodvábe na vlastnom vedeckom výskume, mal „tú česť chovať priadku morušovú, bohužiaľ, iba štyri hodiny“.
Bavil som sa na ich rozhovore v šalianskom Bábkovom divadle, pokiaľ som si neuvedomil pre mňa zarážajúci fakt. Dopekla,
