Denník N

Jana Shemesh: V Izraeli sa ma pýtali, ako je možné, že ešte nie som zdravá. Na Slovensku aj to, ako je možné, že ešte žijem. A nebol to vtip

Jana Shemesh doma v Petach Tikve. Foto – Mirek Tóda
Jana Shemesh doma v Petach Tikve. Foto – Mirek Tóda

Veľmi škaredé e-maily mi posielajú aj ženy, vraj čo zavádzam nové poriadky. Novinárka otvorene rozpráva o osemročnom boji s rakovinou aj o svojom písaní.

JANA SHEMESH sa narodila v roku 1975, vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracovala v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu, neskôr v denníku SME, aktuálne publikuje v Denníku N. Od roku 2006 žije v Izraeli. Je autorkou štyroch kníh (Smrť si neškrtne, Dobrá krajina, Kľúč k minulosti, Spálenisko), viackrát bola nominovaná na Novinársku cenu, v roku 2008 ju získala za sériu stĺpčekov o živote v Izraeli. Tento rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v aprílovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Pamätáte sa na moment, keď ste začali cítiť, že sa vás začína dotýkať vážne ochorenie?

Nešlo o konkrétny moment, zbieralo sa to týždne, možno až mesiace. Cítila som, že niečo je vo vzduchu, ale nevedela som to definovať. Pamätám si len veľkú únavu a celkovú nevoľnosť, nič konkrétne ma nebolelo.

Najskôr som si myslela, že som vyčerpaná z práce a zo starostlivosti o malú dcéru. Nakoniec som zašla k lekárovi, ktorý si na základe príznakov myslel, že mám problém so štítnou žľazou. Odobrali mi však krv, krvný obraz bol zlý a ja som sa dozvedela, že je to leukémia.

To človekom otrasie.

Vtedy som už tušila, že nepôjde o nič banálne. Otriaslo to mnou, poplakala som si, ale v šoku som nebola. Koniec koncov – na veľké emocionálne prežívanie nebol čas, akútne som sa musela začať liečiť.

Našťastie si takmer nič z toho obdobia nepamätám. V tomto je pamäť milosrdná. Zaujímalo ma však, o aký typ leukémie ide, pretože ich je viac, a ako veľmi to je zlé. Odpoveď bola, že veľmi zlé.

Vtedy som urobila veľkú chybu – začala som si informácie o chorobe vyhľadávať na internete. Po svojej skúsenosti by som to najradšej každému zakázala. Človeku to zbytočne ubližuje.

Rakovina dokáže solídne selektovať ľudí v okolí chorého. Mnohí totiž netušia, ako sa k chorému správať, a tak sa odmlčia.

Aj mne to mimoriadne vyselektovalo kamarátov. A dosť nečakane. Oveľa viac sa o mňa zaujímali ľudia, od ktorých by som to nečakala, naopak, sklamali ma viacerí, na ktorých som sa spoliehala. Tam prišlo doslova hrobové mlčanie.

Dá sa to nejako vysvetliť?

Možno je to prirodzené. A možno to súvisí s tým, ako a čo si do svojich kamarátov projektujeme. O niektorých ľuďoch si namýšľame, že fungujeme na rovnakej vlne, a ak celé desaťročia nepríde veľká kríza, nemáme ako zistiť, že v skutočnosti sú iní. Selekciu inak registrujem dodnes.

V čom?

Som chorá už dlho, ôsmy rok. Všimla som si, že to postupne začalo viac ľudí okolo mňa otravovať. Najskôr mi chceli pomôcť, ale nevedeli, ako sa na to spýtať, potom sa im začalo zdať, že to trvá veky, že už by som mala byť zdravá, jednoducho ich to prestalo baviť.

Pri tomto ochorení si zrejme každý kladie otázku, či tu bude zajtra, o týždeň či o rok. Mnohí prestávajú plánovať a viazať sa na dlhodobé veci. Prišlo to aj u vás?

Kým som neochorela, bola som mimoriadne plánovitý typ. Môj diár bol rozpísaný doslova na minúty, detailne som plánovala každý deň. Dokonca som si zapisovala aj to, kedy som pozerala televízor.

Choroba bola riadna „šajba“, lebo zrazu som nemohla plánovať nič a všetko sa rozhodovalo mimo mňa. Zrazu mi režim dňa určovali lekári, nie ja sama.

Odvtedy nič neplánujem. Bojím sa toho. Veľmi. Dokonca mám strach sa k niečomu aj upierať. V tomto som sa naozaj výrazne zmenila.

Sprievodným znakom je, že sa človeku začnú ozývať rôzni ľudia, ktorí radia, ako sa vyliečiť. Niektorí majú dobrý úmysel, prevažujú však hlúpe až šarlatánske rady, prípadne rovno výčitky, že si človek chorobu zapríčinil sám tým, ako žil.

Takých mudrlantov sa objavilo veľa. Súviselo to aj s tým, že som o svojej chorobe písala články na blog. Zrazu mi začali chodiť nielen správy typu, že mi niekto drží palce, ale aj nehorázne komerčné ponuky.

Jedna pani mi trebárs ponúkla, že ak jej pošlem peniaze, odčaruje mi auru. K tomu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie