Denník N

Pred 16 rokmi bolo Slovensko pre Parížana exotickým východom, dnes vidí, ako veľa sa za ten čas zmenilo k lepšiemu

Christian Potiron. Foto N – Tomáš Benedikovič
Christian Potiron. Foto N – Tomáš Benedikovič

„V Paríži človek ani len nestíha vnímať, čo všetko sa deje. Ponuka kultúrnych akcií je nekonečná. Ale musím povedať, že nikdy som nezažil toľko kultúry ako práve v Žiline, nech to znie akokoľvek čudne,“ hovorí kultúrny manažér Christian Potiron.

Slovensko si ako mladý absolvent vybral v programe pre dobrovoľníkov. Mal tu stráviť len jeden rok, ale už nikdy sa do Paríža nevrátil žiť a neskôr sa čudoval, prečo mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú. „Ešte pred pár rokmi som tu počúval, ako sa tu na tomto malom Slovensku nič nedá, a sám som sa mnohých pýtal, prečo idú preč. Veď aj tu sa dá vybudovať niečo dobré, len to trvá,“ hovorí CHRISTIAN POTIRON. 

V rozhovore Christian Potiron hovorí aj o tom: 

  • ako vnímal Žilinu a Slovensko pred 16 rokmi, keď prišiel
  • prečo sa začal učiť slovenčinu
  • aký je rozdiel medzi fungovaním kultúry vo Francúzsku a na Slovensku
  • prečo musí nezriaďovaná kultúra a občiansky sektor spolupracovať s verejnou správou a naopak
  • kto by mohol byť ministrom alebo ministerkou kultúry
  • čo by urobil inak v projekte EHMK Košice 2013

Ako ste sa ocitli na Slovensku?

Pred šestnástimi rokmi som prišiel do Žiliny ako dobrovoľník v rámci európskeho programu Mládež. Dostal som sa do malej kultúrnej organizácie, ktorá ma okrem iného zaujala francúzskym názvom Truc sphérique. Keď som prišiel, zistil som, že je to skupina kamarátov, ktorí sú na úplnom začiatku. V tom čase mali priestor na námestí s rozmermi 7 x 4 metre. To bola hlavná sála. Ale energie mali nepomerne viac – organizovali ateliéry pre deti, koncerty, výstavy, predstavenia a literárne akcie. V tom čase to pôsobilo ako UFO.

Prečo sa mladý človek z Paríža v roku 2002 rozhodne, že príde do Žiliny?

Musím priznať, že pre Žilinu som sa rozhodol, lebo Slovensko som v tom čase vnímal ako čosi „exotické“. V rámci dobrovoľníckeho programu som mal viacero možností, ale nechcelo sa mi ísť nikam, kde by to bolo čo i len trochu podobné ako vo Francúzsku. Ísť do Nemecka alebo Španielska sa mi zdalo zbytočné, a tak som hľadal miesto, kde by som mohol objaviť nejakú inú kultúru. V tom čase som mal partnerku s alžírskymi koreňmi a trochu som jej závidel, že ovládala aj druhú kultúru okrem tej francúzskej.

Nečudovali sa vaši blízki, kam to idete?

Moja mama tomu vôbec nerozumela. V rámci programu som si vybral projekty v troch krajinách – v Lotyšsku, v Portugalsku a na Slovensku. Zo Žiliny mi prišiel nadšený email, že ma prijímajú, tak som neváhal, program mal trvať jedenásť mesiacov. Mame som musel Slovensko ukázať na mape a ubezpečiť ju, že je to rozvinutá krajina.

Čo ste v tom čase robili, že ste sa rozhodli ísť na dobrovoľnícky program?

Skončil som štúdium sociálnej práce a mestského rozvoja a mal som pocit, že ma táto oblasť síce zaujíma, ale neveril som nástrojom, ktoré v tom čase sociálni pracovníci využívali. Hľadal som alternatívy. A narazil som pritom na kultúru. Vždy som totiž veril, že v kultúre je sila, ktorá sa nedá nájsť nikde inde. Ešte šport má podobnú silu, ktorá dáva človeku schopnosť reštartu. Povedal som si preto, že skúsim ešte rok zbierať skúsenosti a rozšíriť si obzor, a potom si nájdem nejakú stabilnú prácu. Ale už som sa vlastne nikdy nevrátil.

Aký bol váš prvý pocit zo Slovenska?

Prišiel som do Bratislavy a na hlavnej stanici som namiesto do rýchlika nastúpil do osobného vlaku. V kupé som celú cestu sedel s nejakým opitým mužom, meškal som niekoľko hodín, takže ma už nikto v Žiline na stanici nečakal. Večer mal byť koncert, prišiel som naň a bol to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie