Denník N

Herec Marek Majeský: Umenie by malo pravdivo reflektovať krajinu a prostredie, v ktorom vzniká

Foto – Eva Horáková; zdroj – Marek Majeský

Potrebujeme diváka, tvrdí herec a pedagóg. Myslí si, že ak sa aj naďalej bude veľa nakrúcať, udržíme si zázemie na vznik nových kvalitných slovenských filmov.

Marek Majeský (45) je momentálne na „voľnej nohe“. Účinkuje napríklad v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, v Divadle Aréna alebo v trnavskom divadle. Na VŠMU v Bratislave, kde učí v treťom ročníku hereckú tvorbu, získal doktorandský titul. Vidieť ho môžete v seriáli Milenky, momentálne nakrúca ďalšiu sériu seriálu Horná Dolná. Hral aj v divácky úspešných filmoch Báthory a Kandidát, venuje sa aj dabingu a rozhlasu.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo slovenský divák už nie je voči slovenským filmom predpojatý
  • že sa vždy chodí pozerať na filmy ocenené v zahraničí
  • čo si myslí o novej generácii hercov
  • prečo v Bratislave treba mať viac divadiel 

V roku 2013 filmová vedkyňa Jana Dudková napísala, že diskutéri sa v recenziách na slovenský film sťažujú na to, že „všetko je odtrhnuté od reality, profesionálne nezvládnuté, alebo aspoň depresívne“. Mali podľa vás na to dôvod?

Ja si skôr myslím, že väčšinový divák mal donedávna v sebe zakorenenú nedôveru voči slovenskému filmu ako takému. V spomínanom roku 2013 vznikol aj film Kandidát, v ktorom som mal možnosť účinkovať, a trochu neskromne sa domnievam, že aj tento film prispel k tomu, aby sa predsudky a predpojatosť slovenskej diváckej obce voči domácej filmovej produkcii prelomili.

Ako?

Po našej filmovej premiére veľa divákov nevychádzalo z kina s hodnotením, či to bolo dobré alebo zlé. Väčšinou opakovali túto vetu: „Išli sme do kina na slovenský film s malou dušičkou, ale prekvapilo nás, ako na nás spracovaním zapôsobil. Mali sme pocit, že sa pozeráme na nejaký moderný zahraničný film.“

Určite to súviselo aj s tým, že sa nám naozaj podarilo nakrútiť súčasný film z mestského prostredia, ktorý bol žánrovo ostro vyhranený. Autor a producent filmu Maroš Hečko ho pomenoval ako cynický politický triler.

Osobne sa nazdávam, že plus-mínus v tomto zlomovom období diváckej návštevnosti prevládala v slovenskom filme silná poetika, ktorú pre mňa po revolúcii zosobňuje so svojimi výraznými filmami hlavne režisér Martin Šulík a neskôr v niektorých filmoch aj jeho študenti alebo mladší kolegovia, ako napríklad Eva Borušovičová s filmom Modré z neba, Peter Bebjak so svojím Marhuľovým ostrovom a iní. Keď to zhrniem, mal som dojem, že poetika, atmosféra, príbehy a spracovanie sa v tých filmoch akoby v niečom na seba ponášali. Chýbala mi väčšia rôznorodosť a odvaha viac experimentovať a vyhraniť sa.

Bolo to preto, že predtým bolo viac artových filmov?

Nie je to iba o tom. Slovenský film je teraz oveľa bohatší, rôznorodejší, viac sa nakrúca. Kedysi, keď sa horko-ťažko nakrúcali jeden až dva filmy ročne, mali tvorcovia potrebu do nich všetko dať. Tragédiu, komédiu, filozofické odkazy, gagy, skeče, jednoducho mišmaš. Dnes vzniká oveľa viac špecifických žánrových filmov, čo je len dobre.

Máme tu aj väčší lievik. Na jednej strane vznikajú kvalitné veci, ktoré sa zachytia, a tie horšie akoby sa prepadávajú a miznú do stratena, čo, samozrejme, súvisí aj s remeslom a kvalitou nakrúcania. Nazval by som to osídľovanie amerického západu. Krok za krokom sa posúvame. Divák začal nášmu filmu viac dôverovať a už sa nebojí ísť do kina na slovenský film. Hrádza sa zlomila.

Takže máme dobre rozvinutý audiovizuálny priemysel?

Nie, ale mení sa to k lepšiemu. Tým, že rôznorodosť aj bohatosť filmov sú väčšie, má divák väčšiu možnosť výberu.

Je možné, aby sme sa špecializovali len na jeden žáner?

Nemyslím si, že je to rozumné riešenie. Všetci tvorcovia by sa nikdy nedohodli na jednom žánri, len aby sme sa v ňom vypracovali na špičku. Kedysi a vlastne aj dnes chodí väčšinový divák do kina hlavne preto, lebo chce zabudnúť na všednosť a ťažkú realitu osobného života. Chce relaxovať a snívať. Vypnúť. Neriešiť. Preto si zvykol vždy zvoliť najľahšiu cestu k resetu. Obyčajne nejaký plytký americký blockbuster. To sa však v súčasnosti vo vzťahu slovenský divák verzus slovenský film zmenilo. Už aj slovenské filmy majú vysokú návštevnosť, čo ma teší.

Opíšte úlohu, ktorú kinematografia zohráva.

Vznešená otázka. Nielen kinematografia, ale umenie ako také by malo pravdivo reflektovať krajinu a prostredie, v ktorom vzniká, malo by sa venovať našim koreňom, mentalite, vzťahom, vlastnostiam. Ukazovať, akí sme ľudia, kde vyrastáme, kam patríme, smerujeme… 

Podľa čoho sa rozhodujete, či prijať ponuku na film?

Najskôr si prečítam scenár, kde ma, logicky, najviac zaujíma postava, ktorú by som mal stvárňovať. Následne je pre mňa dôležitá komunikácia s režisérom a jeho predstava, vízia spracovania filmového scenára a či sa zhodneme v názore na interpretáciu mojej filmovej postavy. V neposlednom rade ma zaujíma celý tvorivý kolektív, keďže film, rovnako ako aj divadlo, je pre mňa syntetické umenie, ktoré sa skladá z mnohých zložiek a vrstiev. Tie silno ovplyvňujú konečný spoločný výsledok, ktorý nakoniec uvidí divák na plátne.

Štyri minuloročné filmy sa dostali v celkovej návštevnosti slovenských filmov v kinách medzi desať najlepších. Zodpovedá tomu ich scenár?

Tu sa bavíme o návštevnosti a nie kvalite. Návštevnosť vôbec nemusí súvisieť s kvalitou.

Filmový vedec Marek Urban s manželkou Kamilou spravili kvalitatívnu analýzu seriálu Horná Dolná, v ktorom hráte. Ich záver je, že diváci pri ňom môžu vypnúť a seriál upokojuje svedomie diváka: „Je v pohode, že si sa vo svojom živote opäť nikam neposunul.“ Hovoria, že ani vaša postava farára nebola potrestaná, keď v hazarde prehrala dom. Súhlasíte s tým, že to na seriáli divákov zaujíma?

Súhlasím s prvou časťou záveru, že divák pri Hornej Dolnej dokáže „vypnúť“, pristihne sa pri tom, že sa usmieva, a naoko ho ničím tento seriál neprovokuje a neatakuje. Ja si však myslím, že naozaj len naoko.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie