Denník N

Počas súdu s Mazurekom malo vedenie Banskej Bystrice aj mestská polícia z kotlebovcov strach, a tak nezasiahli, hovoria aktivisti

Martina Strmeňová (vpravo) a Maroš Chmelík (vľavo). Foto - Nie v našom meste
Martina Strmeňová (vpravo) a Maroš Chmelík (vľavo). Foto – Nie v našom meste

Báli sa ich aj riaditelia škôl, ktorým rušili vyučovanie, myslia si aktivisti z platformy Nie v našom meste.

MARTINA STRMEŇOVÁ sa narodila v roku 1979, je koordinátorkou občianskej platformy Nie v našom meste, ktorá vyvíjala aktivity proti znovuzvoleniu Mariana Kotlebu za šéfa VÚC a organizovala nedávne protestné zhromaždenia občanov v krajskom meste.

MAROŠ CHMELÍK sa narodil v roku 1985, je riaditeľom občianskeho združenia Centrum komunitného organizovania, ktoré stojí za platformou Nie v našom meste.

Keď nedávno súdili poslanca parlamentu Milana Mazureka za rasistické reči v žilinskom rádiu, sympatizanti ĽSNS pred súdom organizovali protest. Prekáža vám, že mesto voči nim nezasiahlo. Prečo?

Ich akcia sa konala v priestore, kde sa nič také konať nemá a ktorý sme strategicky mali ohlásený my na verejné čítanie proti nenávisti. Kompetentní v meste vrátane sudcu museli vedieť, že sa títo ľudia zídu, lebo to isté urobili už počas pojednávania vo februári.

Ak im to neprekážalo, ich vec, lenže miesto protestu si kotlebovci zvolili tak, že celý deň vyrušovali nielen súd, ale aj vyučovanie na dvoch školách – na evanjelickom gymnáziu aj na Základnej škole Slobodného slovenského vysielača.

Mestu to vážne neprekážalo?

Aby bolo jasné – tu nešlo o hodinové zhromaždenie, aké organizujú ľudia Za slušné Slovensko, ale o konštantný hluk, vykrikovanie a agresívne správanie od deviatej rána do piatej večera s výnimkou „obednej prestávky“.

Organizovala to priamo ĽSNS?

Nepochybne, keďže ľudia sa zvolávali pod hlavičkou facebookovej stránky ĽSNS a prítomný bol aj Kotleba. A hoci sa to stalo už druhýkrát, mesto žiadne riešenie nenašlo, respektíve nebolo schopné urobiť zásadnú koncovku – buď protest zrušiť, alebo ho presunúť do vhodnejšieho priestoru.

Zhromaždenie ľudí predsa vždy treba ohlásiť mestu. Urobili tak kotlebovci?

Nie. Vedeli, čo robia. Keby to totiž ohlásili a mesto by im akciu v danom priestore z dôvodu rušenia výučby v školách nepovolilo, pričom oni by zákaz nerešpektovali, mestská polícia by musela zasiahnuť. Rozpustiť partizánsky organizovanú akciu však vlastne nemohla. Neexistoval totiž explicitný zákaz zhromaždenia.

Celé je to komické, lebo zhromaždenie na daný deň ste organizovali aj vy, pričom ste ho mestu ohlásili. Štátna polícia vás požiadala, aby ste v záujme neblokovania dopravy a nekomplikovania situácie akceptovali presun pred bábkové divadlo. Vás teda usmerňovali, hoci ste hluk nerobili, a neohlásenú akciu ignorovali?

Naším zámerom bolo verejné čítanie proti násiliu s tým, že zabránime osemhodinovej akcii kotlebovcov v problematickom priestore medzi dvomi školami a súdom, kde prebiehalo pojednávanie s Mazurekom.

Inými slovami, tam, kde osem hodín hučali kotlebovci, sme mali mať tichú akciu my. Chceli sme dať signál verejnosti, že tu nie sú len fašisti, ale aj druhá strana, ktorá sa správa slušne, je za ľudské práva a veci, ktoré robí ĽSNS, sa jej nepáčia.

Rozhodne nám nešlo o to, aby sme robili zhromaždenie s transparentmi a hlučnými heslami, ale o to, aby tam banda tristo kotlebovcov nevrieskala celý deň ako vo februári.

Podstatné je aj tak iné – verili sme, že mesto vyšle aspoň symbolický signál, že niečo s tým kotlebovským zhromaždením nie je v poriadku. Žiaľ, nestalo sa.

Logika hovorí, že ozvať sa mali aj riaditelia oboch škôl a požiadať políciu alebo mesto, aby zabezpečili pokoj na vyučovací proces. Jeden z nich sa na Facebooku bránil, že nebolo treba nikam volať, lebo mestská aj štátna polícia bola na mieste.

Niet pochýb, že v silách mesta aj polície bolo zhromaždenie rozpustiť, prípadne ho vytlačiť do iného priestoru o sto metrov. A mohli kotlebovcov aj pokutovať jedného po druhom. Netrúfli si na to.

Rozumieme, že zhromažďovacie právo je ústavné právo, preto nesmie byť bez vážneho dôvodu atakované, ale sú možnosti na riešenie situácie aj v tomto prípade. Vedenie mesta si však vybralo najjednoduchšie riešenie – nechať situáciu tak, ako je.

Kotlebovci použili inú fintu – vyhovorili sa, že organizujú petičnú akciu.

To už bola len výhovorka a nadstavba, ktorá vyplynula z deja udalostí v čase, keď už na mieste bol viceprimátor a my sme žiadali o nami ohlásený priestor, ktorý zabrali kotlebovci. Neskôr dokonca klamali, že v skutočnosti prišli na naše zhromaždenie. Už predtým nám o tomto ich argumente hovorila aj polícia.

Vtedy som povedala, že v poriadku, ak je to pravda, tak vyleziem na tú ich dodávku a našu akciu zruším, veď na to mám právo. A ak sa nerozídu, už budem mať oficiálny dôvod požiadať políciu o vypratanie priestoru.

Do konfliktu sme však nechceli ísť. Chceli sme sa len vrátiť do priestoru, o ktorý nám celý čas išlo. O to viac nás nahnevalo, keď nám jeden štátny policajt povedal, či je demokratické vyvolávať konflikty a či si vezmeme na tričko polámané ruky a nohy, ak bude musieť polícia zasiahnuť, aby nás chránila. Rozumiete tomu? Z jeho strany to bolo neuveriteľne hlúpe, také niečo nesmie odznieť.

Nám pritom naozaj nešlo o to, aby sa akcia kotlebovcov násilne zrušila, ale o to, aby sa presunula inam. Zrušenie by totiž znamenalo, že kotlebovci by sa zase mohli falošne hrať na obete, ktorým každý ubližuje.

Kotlebovci počas dňa neohlásenou akciou blokovali dopravu a parkovali na mieste, kde je to zakázané. Obava polície zasiahnuť je preto neuveriteľná. Tá istá mestská polícia totiž ihneď zasahovala, keď ľudia po voľbách do VÚC nosili pred úrad papierové škatule, aby sa končiaci župan a jeho nohsledi mali do čoho zbaliť.

Podobný paradox u nás vznikol, keď sa po druhom proteste Za slušné Slovensko konala gerilová akcia, v rámci ktorej sa vo viacerých mestách v noci objavovali vyvesené tričká s nápisom Vox populi a krvavou dierou, čo malo v kontexte zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej symbolizovať, že bol zavraždený hlas ľudu.

Väčšina tričiek, samozrejme, prácou mestskej polície do rána zmizla, keď si ho však v Banskej Bystrici na galériu vyvesila jej kurátorka, lebo to považovala za správne, veľmi nepríjemne a agresívne ju v honbe za páchateľom vypočúvala. Tá pani pritom nič neporušila, mala na to plné právo. Mestská polícia jednoducho rieši banality a na vážne veci si netrúfa.

Zasiahnuť mohla aj štátna polícia. Tá predsa práve vás požiadala, aby ste svoju akciu presunuli na iné miesto. Pri kotlebovcoch sa teda tiež prejavila zbabelo.

Štátna polícia v tomto prípade už na mieste môže zasahovať len v prípade porušenia trestného zákona. Kompetencie malo v prvom rade mesto a mestská polícia.

Štátna polícia teda čakala na rozhodnutie a povel mesta. Ten však neprišiel. Dá sa tomu trochu aj rozumieť – predstavte si, že by kotlebovcov rozprášili kukláči.

Na druhý deň by vyplakávali v médiách, že sú úbohými obeťami a podávali by množstvo trestných oznámení za neoprávnený zásah do zhromažďovacieho práva.

Inými slovami, prípadný zásah by všetkým priniesol viac komplikácií a pre kotlebovcov to v oboch prípadoch bola win-win situácia. Polícia sa preto radšej dohodla s nami, aby sme sa stiahli, a na kotlebovcov hľadela tak, že sa vlastne nič strašné nedeje.

Z akcie je video, na ktorom padá mestský policajt. Boli ste pri tom?

Boli tam viacerí ľudia od nás. Stáli vedľa a faktom je, že jeden kotlebovec

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie